Homília - 15.9.2018

Naše narodenie, naše meno a naše trápenie môžu zostať obyčajnými, veľmi obyčajnými skutočnosťami, ktoré neprinesú nič zvláštne. Každý deň sa narodí veľa ľudí a každý deň veľa ľudí zomiera, a pre svet (a často aj pre celkom blízke okolie) to vôbec nič neznamená. Prečo pre nás veľa znamená narodenie, meno a bolesť P. Márie? O P. Márii by sme nič nevedeli, ak by sa nestala Ježišovou matkou. Ale nielen telesnou matkou. Ježiš sám raz odmietol vychvaľovanie jeho matky len na tom základe, že ho porodila a dojčila: Blažený život, ktorý ťa nosil, a blažené prsia, ktoré si požíval. Ježiš však povedal: Zaiste, ale blaženejší sú tí, čo počúvajú slovo Božie a zachovávajú ho (Lk 11,27-28). P. Máriu si uctievame pri spätnom pohľade, teda v tom, ako sa na nej odrazil život a posolstvo jej dospelého syna. Zostala akoby v pozadí jeho učeníkov, evanjeliá dokonca ani nespomínajú, žeby dostala osobitné svedectvo o jeho vzkriesení, spomína sa až spolu so ženami apoštolov a ďalšími príbuznými, ktorí tvorili pred zoslaním Ducha Sv. prvé spoločenstvo Ježišových učeníkov (Sk 1,12-14). Tí sa spolu schádzali, modlili a radili, keď ešte nevedeli, čo ich čaká, ale vedeli, že chcú zachovať a žiť Božie slovo, ktoré dostali cez Ježiša.

Mária získala osobitné postavenie v neskoršej meditácii cirkvi. Hoci je Ježišovi matkou, je predovšetkým jeho učeníčkou, vzorom veriaceho človeka, ktorý – ako povedal Ježiš o svojej skutočnej rodine – počúva Boha a nechá sa ním viesť. Na dnešný sviatok sme z evanjelia čítali proroctvo starého Simeona o Ježišovi. Ježiša označil za toho, cez ktorého sa vyjaví myslenie ľudí a postoje ich srdca. Na ňom sa budú deliť ľudia a ich zmýšľanie. Toto rozdelenie Simeon vyjadril obrazom meča, ktorý prebodne naše srdce. To prebodnutie nevyjadruje len samotnú bolesť. Boh nikomu takú bolesť neposiela, a už vôbec nie Ježišovej matke. Meč predstavuje nutnosť rozlišovania. Ten meč nás vyzýva, pýta sa nás, či správne rozlišujeme, koho chceme počúvať – či je to Boh a ním poslaný Pán Ježiš Kristus, cez ktorého Boh svet uzdravuje, či to chceme robiť spolu s ním, s ním bojovať za jeho kráľovstvo vo svete, alebo naopak, len ustrašene sa okolo seba obzerať, neprijať Božie oslovenie a nejsť do sveta v jeho  mene. Na základe toho, ako bola Mária ochotná počúvať Boha, ako bola ochotná zachovať Božie slovo a stať sa tichou, v úzadí stojacou Ježišovou učeníčkou, stala sa pre kresťanstvo vzorom viery a Ježišovho nasledovania. V nej a cez ňu vidíme, učíme sa aj my počúvať Božie slovo a zachovávať ho, v nej a cez ňu spoznávame, ako dať zmysel svojmu životu (narodeniu), svojmu menu i svojej bolesti.

Na Slovensku sa sviatok Sedembolestnej P. Márie spája s tradíciou jej uctievania v Šaštíne. Na začiatku tohto uctievania a stavby veľkej baziliky v Šaštíne nebola nejaká mimoriadna udalosť, ale jeden rodinný problém. V 16. stor. žila na zámku v Šaštíne grófka Angelika Bakičová rod. Czoborová. Jej manžel Imrich nebol na ňu dobrý a manželstvo bolo nešťastné. V blízkosti zámku bol na strome obraz P. Márie, ku ktorému sa ľudia chodili modliť a modlievala sa tam aj grófka Angelika. Zachovalo sa v záznamoch, že r. 1564 sa manžel Imrich zmenil a Angelika na znak vďaky dala vyhotoviť sochu Sedembolestnej P. Márie, ktorú umiestnila do novej kaplnky. Neskôr v 18. stor. bola socha uznaná ako zázračná a onedlho sa začal budovať veľký pútnický chrám.

Čím, akým oslovením, akými zážitkami sa necháme my viesť v našom živote, našich radostiach, problémoch a najmä v našich bolestiach? Je to Božie slovo? Ale nielen to zapísané, historické, čítané občas zo Sv. písma, ale najmä to nové, aktuálne, nás oslovujúce. Také aktuálne slovo musela počuť grófka Angelika a jej manžel, keď sa polepšil. Také slovo snažme sa počuť aj my – v našich súkromných problémoch a otázkach, ale aj v tých spoločenských, cirkevných i celkom politických. Prostriedkom uchovania Božieho slova a našej odpovedi Bohu možno bude tiež nejaký obraz alebo list alebo kniha alebo kostol alebo iné pekné miesto, kam sme chodili a kde sme skúsili, že nám Boh pomáha rozlíšiť, čo slúži na náš pád alebo naše povstanie, a kde sa vyjavilo zmýšľanie našich sŕdc.