Homília - 26.12.2017

Dnes, na sviatok sv. Štefana, počúvame o ľuďoch, ktorí nenávidia svojich blízkych. Ako je to možné?, pýtame sa. Možné je to tam a vtedy, ak sa ľudia radikálne rozchádzajú v názore na to, čo je im sväté. Okolo r. 30 v 1. stor. n. l. boli kresťanmi iba Židia. Títo kresťania sa neizolovali od ostatných Židov. Chodili s nimi do synagóg a do chrámu, väčšina z nich dodržiavala aj všetky mojžišovské zákony. Kresťanských a nekresťanských Židov však rozdeľovalo chápanie toho, čo je najsvätejšie: Ježiš alebo Zákon? Boh hovoriaci cez Ježiša alebo cez Zákon?

V 6. kap. Skutkov apoštolov čítame, že Štefana obvinili ľudia, s ktorými sa stretával pravidelne v synagóge. V tých časoch mali Židia v Jeruzaleme viaceré modlitebne. Do niektorých chodili Židia, ktorí hovorili po grécky. Vtedajší svet bol národnostne a kultúrne dosť premiešaný a týkalo sa to aj Židov, ktorí tradične migrovali hore-dolu a niektorí z nich už hebrejčinu či aramejčinu neovládali. Spoločenstvo okolo grécky hovoriacej modlitebne bolo rozdelené na kresťanov a nekresťanov. Do istej chvíle sa to tolerovalo. Postupne sa však ukázalo, že ak Židia uveria v Ježiša ako Mesiáša, bude to mať svoje dôsledky. Niektorí Židia tieto dôsledky formulovali v obvinení voči Štefanovi: Hovorí proti tomuto svätému miestu a proti Zákonu – čiže proti autorite veľrady a proti zaužívaným náboženským zásadám (Sk 6,13-14). Žalobcovia hneď aj doplnili, čo to znamená: Ježiš Nazaretský (viera v neho) podryje autoritu kňazov a zákonníkov a zmení poriadky, ktoré ustanovil Mojžiš.

Ľudia, ktorí obžalovali Štefana, boli vlastne tí istí, čo pred dvoma rokmi odsúdili na smrť Ježiša. Medzičasom sa spor utíšil, židovskí kresťania boli ako-tak tolerovaní, ale počet kresťanov medzi Židmi zjavne rástol, a keď sa objavil horľavý podnet, spor opäť vybuchol. Podľa Skutkov apoštolov (Sk 6,8-9) sa tou zápalkou stal samotný Štefan. Bol to mladší šikovný muž, ktorý chodil do gréckej synagógy a apoštolmi bol vybraný, aby sa staral o chudobnejších kresťanov pri tejto modlitebni. V sociálnej práci sa osvedčil, ale ešte väčšmi sa stal známym cez svoje kázne, v ktorých ohlasoval prednosť Ježiša pred všetkými židovskými tradíciami a zákonmi. Na rozdiel od našich kostolov bolo v synagógach bežné, že nielen jeden človek (u nás kňaz) má kázeň, ale každý muž sa mohol prihlásiť a vysvetľovať texty Sv. písma. Každý sa neprihlásil, ale viacerí áno; často práve Štefan. Ten vysvetľoval Starý zákon tak, že to mohlo niekomu vyznieť ako jeho spochybňovanie. To bola napokon tá vec, ktorá rozdelila kresťanských a nekresťanských Židov. Buď je základnou autoritou Zákon a veľrada v Jeruzaleme alebo Ježiš a jeho evanjelium!

Tak ako kedysi Židov môže Ježiš rozdeľovať aj dnešnú cirkev, dnešných kresťanov. Nejde totiž len o to, že Ježiša formálne uznávame a jeho meno často spomíname. Omnoho väčšmi ide o to, aby bol Ježiš pre nás meradlom všetkého, čo robíme. On a nie nejaký zákon. To nie je také jednoduché, ako sa môže zdať. Často medzi dnešnými kresťanmi narazíme na nepochopenie, ak povieme, že vzťah k Ježišovi je dôležitejší ako zachovávanie zákonov. Iste, cirkevné zákony sú užitočné. Sú užitočné ako smerové tabuľky v lese, ale nesmieme ich nadradiť nad vzťah k Ježišovi a konanie podľa jeho evanjelia vo svete.

Keď sv. František z Assisi (+1226) začal hlásať obrátenie k evanjeliu, nadchol mnohých ľudí, ktorí ho chceli nasledovať. Po istom čase sa ukázalo, že spoločenstvo okolo neho potrebuje regulu (pravidlá). Aj pápež žiadal Františka, aby takú regulu napísal a predložil na schválenie. František ako regulu vypísal niekoľko viet z evanjelia. Neodsúhlasili mu to jeho spolupracovníci, ani prvý predstavený vznikajúceho rádu, menom Eliáš. Chudoba podľa evanjelia sa mu zdala ťažká až nemožná. „Brat Eliáš, hovorím ti, že skončíš v pekle“, mal mu raz povedať František. Keď sa ten divil, zopakoval mu: „Skončíš v pekle, ale aj tak ťa mám rád.“ Neskôr sa Eliáš pýtal Františkovej priateľky Kláry, či naozaj skončí v pekle, a tá mu mala povedať: „Ale, vari nevieš, že tam, kde je láska, žiadne peklo nejestvuje?“

Málokto z nás dokáže žiť radikálnou láskou ako Ježiš. Nevieme ani odprisahať, koľko vydržíme, keď nastanú ťažkosti a problémy. O tom ani nemusíme premýšľať. Dôležitejšia je túžba zostať verný tomu, čo sme si zamilovali, čomu sme uverili.