Homília - 5.7.2017

Dnes na Slovensku slávi naša cirkev i viaceré štátne inštitúcie pamiatku sv. Cyrila a Metoda. Všeobecne sa u nás ich pamiatka pokladá za dôležitú, niektorí s nimi dokonca spájajú zrod nášho národa ako národa s vlastným jazykom a kultúrou. Čo si však naozaj myslíme o sv. Cyrilovi a Metodovi, v čom je pre nás ich odkaz ešte aktuálny? Keby sme urobili malú anketu, niektorí by asi povedali, že sv. Cyril a Metod našim predkom priniesli vieru, ďalší by povedali, že im vďačíme za vlastný liturgický jazyk, gramatiku a kultúru. Niekto by možno dokonca povedal, že im vďačíme aj za politickú samostatnosť nášho súčasného štátu.

Všetky tieto odpovede sú správne, ale iba trochu. Z viacerých historických prameňov vieme, že príslušníci vládnucej vrstvy na dnešnom Slovensku a Morave sa už pred príchodom misie sv. Cyrila a Metoda (r. 863) hlásili ku kresťanstvu a na našom území už stáli prvé kostoly. Sv. Cyril a Metod teda neboli naši prví vierozvestovia. Pred nimi tu boli misionári z britských ostrovov, Bavorska, Talianska a Dalmácie. Popri Dunaji a Morave viedli významné európske trasy a naša krajina nebola mimo vtedajšieho diania. O gramatike a kultúre platí, že sv. Cyril (Konštantín) vytvoril pre všetkých Slovanov vlastné písmo, nazvané hlaholika, a spolu s bratom založil na území Veľkej Moravy školy, v ktorých sa popri latinčine a gréčtine vyučovalo a písalo aj staroslovensky. Ľudia, ktorí získali vzdelanie na týchto školách, vytvorili prvé knihy napísané v reči našich predkov. Činnosť týchto škôl však na našom území trvala krátko, po smrti arcibiskupa Metoda (r. 885) kráľ Svätopluk vyhnal kňazov, ktorí sa držali staroslovenskej liturgie, a v cirkvi a kultúre sa presadila latinčina. Hlaholika sa neskôr zmenila na azbuku a tú používajú podnes niektoré národy na Balkáne a vo východnej Európe. Čo sa týka politickej samostatnosti, knieža Rastislav požiadal byzantského cisára o vyslanie misionárov určite preto, aby poistil samostatnosť svojej ríše. Zvlášť misionári z Bavorska totiž pracovali viac pre nemeckého kráľa ako pre cirkev. Ale Svätopluk to videl inak a po r. 905 zanikla aj Veľká Morava. Pamiatka sv. Cyrila a Metoda ožila až v 19. st. Čo nám teda zostalo po sv. Cyrilovi a Metodovi?

Na začiatku som spomenul blízkosť. Nejde len o kňazskú stoličku v kostole. Sv. Cyrilovi a Metodovi bolo jasné, čo nebolo mnohým v cirkvi jasné vtedy a mnohým nie je jasné podnes, že ak evanjelium, kresťanská viera a cirkev nemajú zostať ľuďom cudzie, nesmú sa presadzovať mocensky, v cudzej reči, bez súvisu s miestnou kultúrou, bez dotyku srdca, ale ako vec blízka. Blízka jazykovo, blízka kultúrne, blízka partnerskou spoluprácou s ľuďmi. Viac ako tisíc rokov sme to v latinskej cirkvi nechápali. Až v druhej polovici 20. st. sme latinčinu pri liturgii zamenili za reč ľudu. Ale ani to nestačí. Nestačí čítať a kázať v kostole po slovensky. Musíme hovoriť a konať blízko rozumu a srdcu dnešného človeka. Biskupi a kňazi sa musia správať ako blízki, ako rodina každého človeka. Rodičia majú byť kňazmi vo svojej rodine a deti majú byť vedené k radosti z evanjelia a viery. Každý, kto vstúpi do priestoru cirkvi, či je to kostol, rodina alebo iné spoločenstvo, musí pocítiť: Tu ma majú radi! Každý má byť zároveň vedený k tomu, aby bol hrdý na svoj dar, ktorý má od Boha, a aby ním poslúžil ostatným. Len tak si budeme blízki, len tak nám Boh bude blízky!

Skončím pripomenutím slov apoštola Pavla z Listu Efezanom, ktoré sme dnes počuli: Jeden je Pán, jeden Duch, jeden Boh a Otec všetkých. Apoštol takto zdôraznil blízkosť a jednotu kresťanov. A ešte doplnil: Každý z nás dostal aj milosť, každého Kristus obdaroval. Tak máme medzi nami apoštolov a apoštolky, prorokov a prorokyne, hlásateľov a hlásateľky evanjelia, učiteľov a učiteľky života a viery, máme aj dobrých pastierov a pastierky, priateľov a priateľky, ktorí budujú Božie kráľovstvo na zemi.

Ak nám niečo po sv. Cyrilovi a Metodovi zostalo, nech je to tento odkaz, toto pozvanie k blízkosti v cirkvi, k blízkosti voči ľuďom a najmä voči Bohu, ktorý nikoho neuprednostňuje a od nás očakáva len vďačnosť za jeho dary, ktorými prispejeme do spoločnej radosti.