Homília - 4.6.2017

Zaiste, spolu sme rôznym spôsobom. Názorne to vidíme aj tu, v Bratislave. Časť ľudí býva vo veľkých obytných blokoch a druhá časť v uličkách s rodinnými domami. Veľké bytovky budia dojem blízkosti, ale realitou je často pravý opak. Ľudia sa na sídliskách málo poznajú, bývanie v nich je uniformné, ľudia majú obmedzený životný priestor. Ulice s rodinnými domami pôsobia osobnejšie, ľudia sa lepšie poznajú a najmä tzv. starousadlíci si aj viac pomáhajú. Podobné skúsenosti nájdeme aj v našej cirkvi. Keď sa koná veľká púť alebo aj bežná nedeľná bohoslužba, zíde sa mnoho ľudí. Usporiadanie ľudí je zväčša také, že niekde vpredu, na vyvýšenom pódiu sú kňazi a asistenti a oproti nim zástup ľudí. Celkom iný obraz ponúkajú bohoslužby, na ktorých sme ako rodina za stolom. Keď sme raz obnovovali jeden kostol, architekt prišiel s nápadom, aby sme znížili schody pred oltárom na minimum. Oponoval som, že ľudia stratia výhľad na oltár. Naopak, odpovedal. Vyzdvihneme ľudí tým, že mierne vyspádujeme podlahu, a ani človek v poslednej lavici sa nebude cítiť zapadnutý.

Samozrejme, najdôležitejšie nie je to, ako bývame alebo ako sedíme v kostole. Omnoho dôležitejšia je otázka, čo mi pomáha byť sebou samým a súčasne byť s inými. Na dnešný sviatok Zoslania Ducha Sv. chce naša cirkev dosvedčiť, že bez jeho prítomnosti nik z nás by nebol sám sebou a zároveň by nik nevedel byť s inými a pre iných. Dnešné čítanie zo Skutkov apoštolov spomína Ježišových blízkych, ako boli spolu na jednom mieste. Boli neistí, nevedeli, ako ďalej. Duch Sv. však s nimi tak „zamával“, že vyšli von a odrazu si v tých najdôležitejších témach porozumeli aj s cudzími ľuďmi. Dnešné čítanie z Jánovho evanjelia tiež spomína, že Ježišovi učeníci boli v strachu za zatvorenými dverami. V tomto prípade im Ježiš daroval Ducha Sv. bez hluku a víchrice, len svojím dychom. Zjavne na vonkajšom efekte nezáleží. Niekedy sa pôsobenie Ducha Sv. deje ako veľké divadlo, častejšie však v tichu a súkromí. Keď neskôr o pôsobení Ducha Sv. v 1. liste Korinťanom písal apoštol Pavol, označil ho za základný princíp viery a konania celej cirkvi.

Keď sa bližšie pozrieme na jeho vysvetlenie, Pavol chcel Korinťanom povedať, z čoho sa zrodila ich viera, že Ježiš je Pán. Teda skúsenosť, že hoci máme nad sebou rôznych pánov (od šéfa v práci až po nejakú chorobu či závislosť), za skutočného pána, ktorým sa riadime, uznávame len Ježiša. Jeho panovanie sa nedeje tak, že si zavesíme jeho obraz, ako keď sa do kancelárie zavesí obraz hlavy štátu. Ježišovu moc nad sebou prijímame tým, že dáme na jeho hlas v sebe, že dáme na Ducha Sv. v nás. Že pôsobí, poznávame podľa darov, ktoré nám dáva. Tie dary nemajú v cirkvi len kňazi. Charizmou kňazov by mal byť dar rozlišovania duchov (darov Ducha) a schopnosť pomôcť veriacim objaviť vlastný dar, a potom ho dať na úžitok ostatným. Aj preto obrazom cirkvi nemá byť vyvýšené pódium a zástup ľudí pred ním, ani zopár účinkujúcich a veľa divákov, ale rodinné posedenie pri stole, kde každý má dobrý nápad, každý ponúkne niečo pre iných: dobré slovo, pohár vína, koláčik či schopnosť moderovať a inšpirovať. Všetci však máme počúvať svätý hlas v nás, hlas, ktorý je niekedy ako tichý vánok, inokedy ako žeravý oheň, a ktorý zjavuje, kto je Pán, a kde nájdeme riešenie a porozumenie.

Z bežnej skúsenosti vieme, že niektorí ľudia sú individualisti a iní sú ako sivé myšky v kolektíve. Tí prví si niekedy namýšľajú, ale inokedy si ťažkajú na samotu. Tým druhým občas vyhovuje, že sa o nich nevie, ale inokedy si sťažujú, že sú prehliadaní. Také skúsenosti máme aj v cirkvi. Nemali by sme sa s tým zmieriť. Skutočná cirkev funguje ako dobrý športový kolektív, kde si každý nájde miesto, na ktorom je práve on dobrý, a koučom či trénerom je Duch Svätý. Temer ho nevidno, on nehrá, nestrieľa góly. Jasné sú však výsledky a najmä celková atmosféra. Ako to nedávno povedal jeden z našich najlepších futbalistov, keď sa ho pýtali, prečo už 10 rokov hrá v tom istom klube. Odpovedal, že najmä preto, lebo v tom klube a v tom meste nejde len o šport, že ľudia sú tam ako jedna rodina, ktorá za ním stojí a pomáha mu žiť.

Poprosme dnes Ducha Sv., aby sme jeho hlas v sebe počuli, navzájom si odovzdali to najlepšie, čo v nás je, a zároveň tvorili rodinu, ktorá nás podrží. Nech je to na nás vidieť, nech je na nás viditeľná skúsenosť Ducha Svätého!