Homília - 28.5.2017

Z evanjelia dnes počúvame, ako sa Ježiš modlí za svoje oslávenie. Nie, aby bol slávny, ale oslávený. Osláviť ho má Boh Otec, aby on mohol osláviť Boha. Oslávenie bude dôsledkom toho, že Ježiš dostal moc nad ľuďmi (v novšom slov. preklade sa píše o moci, ktorú dostal nad každým telom). Moc dostal preto, aby ľudia mali život večný. Ten sa vysvetľuje ako poznanie Boha a jeho posla – Ježiša Krista. Ježiš zjavuje Boha ľuďom, odovzdáva im Božie slová. Prijatím tých slov prichádza poznanie a viera. Ježišova prosba za oslávenie sa deje v dvoch obmenách: ide o oslávenie Bohom, ale zároveň o oslávenie v nás, v našom tele.

Ak máme pochopiť túto časť Jánovho evanjelia, musíme sa naladiť na spôsob jeho reči a svedectva. Najprv si všimnime súvislosti. Text evanjelia, ktoré sme dnes počúvali, je na začiatku 17. kapitoly. Celá kapitola má formu modlitby. Hneď po nej nasleduje rozprávanie o Ježišovom umučení (odchod do Getsemanskej záhrady, Judášova zrada, zapretie Petra, odsúdenie, ukrižovanie). Posledná večera a známe umytie nôh sa spomína v 13. kapitole. V 14., 15. a 16. kapitole sa Ježiš lúči so svojimi učeníkmi, vysvetľuje im, ako zostane prítomný, spomína, že dostanú dar jeho Ducha, ktorý ich zastane a poteší. V týchto piatich kapitolách nepočúvame z Jánovho evanjelia príbehy, ani rozprávanie o udalostiach, ktoré by sme si vedeli predstaviť, ale meditácie. Do nich sa treba vžiť, na ich tóninu sa treba naladiť.

Keď niekedy počúvame pieseň alebo hudbu, tá hudba v nás tak zarezonuje, že na ňu zostaneme dlho naladení. Podobne sa prežíva skúsenosť s Bohom skrze Ježiša. Vtedy sa už na Boha nedívame odboku a zvonka. Ani jeho uctievanie sa nedeje zvonka. Sme ním akoby premožení (zmocnil sa nás). Nie je to však nepríjemný pocit, ako keď nás premôže niekto násilný. Je to pocit príjemný ako objatie. Alebo: je to ako tá hudba, ktorá znie v nás. Ježiš v modlitbe hovorí, že od Boha dostal slová, a tie slová sme dostali aj my. Vieme, čo značí v nejakej tiesni „stratiť reč“, nenájsť vhodné slová, keď sa potrebujeme obhájiť alebo niečo vysvetliť. Toto je opačná skúsenosť. Našli sme slová. Tie slová nie sú však len slová, ktoré viac či menej zrozumiteľne vyslovujeme. Znejú v nás ako potešujúca hudba, sú v nás ako veľká sila, ktorá nám pomáha vystúpiť až k najväčšiemu osláveniu, ktorým je v podaní Jánovho evanjelia schopnosť zomrieť. Nie ubito, skleslo a deprimujúco, ale z lásky, ako dôsledok prijatia Božích slov. Vtedy prežívame lásku či (na svoje prekvapenie) sami sa stávame nositeľmi lásky pre druhých.

Jánovo evanjelium nemožno počúvať ako rozprávanie v historickom čase. Skúsenosť „naladenia sa“ na Božie slová a Božiu lásku neprišla hneď pri Ježišovej večeri, hoci sa to v knihe evanjelia umiestňuje do rámca tejto večere. Evanjelium dáva svedectvo o tom, čo sa stalo s ľuďmi, ktorých premohla udalosť Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania. Vtedy, keď dostali Ježišovho Ducha, vtedy, keď dostali jeho slová. Že dostali, spoznali podľa svojej premeny. Aby sme takúto premenu zažili, musíme po nej túžiť. Nemôžeme byť so sebou spokojní. Nespokojnosť, túžba po zmene, je schopnosť, ktorú, zdá sa, majú omnoho viac ako my členovia turíčnych cirkví. Mnohé je u nich neorganizované, chaotické, ale je v nich veľký hlad po Božej i ľudskej láske. Možno preto, že sa v nich často zgrupujú najmä ľudia z okraja spoločnosti, ktorí málokde zažijú prijatie a radosť.

Taliansky novinár Raffaele Luise, autor rozhovoru s kardinálom Walterom Kasperom o pápežovi Františkovi, spomína zážitok z nedeľnej bohoslužby, ktorú zažil v jednej turíčnej cirkvi blízko Neapola. Kostol bol plný prostitútok a robotníkov z Afriky, na ktorých zarába mafia. Pre toho novinára bolo úžasne vidieť, ako tí úbožiaci vášnivo spievali a tancovali, a tým vyjadrovali svoju vieru. V tejto cirkvi sa cítili prijatí. Tu boli doma. Tu sa cítili uzdravení. Áno, sme priveľmi meštiacka, suchárska cirkev. Zabúdame, že Boh chce vstúpiť aj do nášho tela, odpovedal mu kardinál Kasper. Tak veľa sme hovorili o nadprirodzenej milosti, až sme zabudli, že Božia milosť je aj pre naše telo. (W. Kasper, Das Feuer des Evangeliums, 192-193.)

Ako sme na tom my? Vieme sa dotknúť jeden druhého, vieme si pomôcť k radosti, zdraviu a láske? Veľmi si prajem, aby bola viditeľnou naša viera, veľmi sa modlím, aby bola skutočnou naša láska!