Homília - 25.12.2016

Kde je však ten hlavný vianočný bod, kde je to centrum alebo podstata Vianoc? Veriaci rodičia vodia svoje malé deti k jasličkám, ukazujú im Ježiška v betleheme. Sám si na to rád spomínam, býval som v meste, kde bolo viacero kostolov a k vianočným zvykom patrilo obísť všetky kostoly a popozerať jasličky, kde aké majú. Jasličky sú milá vec, ale opäť je to len dekorácia, odkaz na posolstvo, z ktorého sa tie Vianoce zrodili. Väčšina z nás pozná rozprávanie z Matúšovho a Lukášovho evanjelia o narodení Ježiša v Betleheme, o Márii a Jozefovi, o pastieroch a mudrcoch, čo sa prišli dieťaťu pokloniť. Už menej vnímame, že aj tieto rozprávania sú len slovnou dekoráciou, obrazným prerozprávaním toho, čo sa uverilo cez Ježiša.

To, čo sa uverilo ako podstatné, vyjadruje Jánovo evanjelium, keď pri hlavnej vianočnej bohoslužbe čítame: Na počiatku bolo Slovo, to Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh (Jn 1,1). O pár riadkov nižšie zaznie najdôležitejšia výpoveď: A to Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami (Jn 1,14). Dnešný text zo Starého zákona to vyjadruje inak. V knihe proroka Izaiáša čítame: Radujme sa z poslov, čo prinášajú dobré správy a privolávajú Sionu: Boh je tvojím kráľom... Jahve sa vracia na Sion. To, čo bolo zrúcané, nech sa raduje, lebo nielen Jeruzalem, ale celý svet uvidí spásu nášho Boha (Iz 52,10).

V týchto biblických textoch sa ako podstata Vianoc ohlasuje, že Boh nie je mĺkvy a utiahnutý, ale hovoriaci a konajúci. Je Slovo a Telo. Je možné ho priam telesne počuť a zažiť. Bližšie k realite to posúva text proroka Izaiáša: Zažívame nad sebou moc všelijakých ľudí, často veľmi zlých. Tí nás vyženú z našich domovov, zotročia nás a okradnú. Ale príde čas, že Boh sa opäť prejaví ako náš kráľ a vráti sa na Sion... Tak sa nazýval kopec, na ktorom stál chrám v Jeruzaleme. Keď Babylončania odvliekli popredných ľudí z Jeruzalema do zajatia a rozbúrali chrám a mestské hradby, zdalo sa, že Boh svoj národ, svoje mesto a chrám na Sione opustil. Teraz prorok oznamuje, že Boh sa vracia. Návrat Židov z babylonského zajatia sa udial v roku 539 pred Kr. Vtedy Babylonská ríša podľahla perzskému kráľovi, ktorý dovolil Židom asi po 50 rokoch vrátiť sa do vlasti. Nevrátili sa všetci, mnohí ostali v Babylone, ale zmenilo sa chápanie židovského náboženstva. Už sa viac nespájalo s kráľovstvom a štátom, ale stalo sa svetovým náboženstvom. Božie konanie videli veriaci Židia v realite svojho návratu, v znovuvybudovaní zrúcaného mesta a chrámu, v obnovenej skúsenosti, že Boh oslobodzujúco koná medzi ľuďmi.

V inej situácii na konci 1. storočia po Kr., za čias mocnej rímskej ríše, v ktorej sa uctievali rôzne božstvá vrátane rímskeho cisára, keď všade bujneli ezoterické a gnostické kulty, náboženské a intelektuálne psycho-rozprávky, ktoré ponúkali osvietenie, zmúdrenie pomocou psychických cvičení a magických zasvätení, Jánovo evanjelium použilo pojmy vtedajších filozofov i gnostikov, ale dalo im inú náplň. Múdrosť a Slovo je sám Boh, ktorý nám prináša osvietenie tým, že sám ľudsky žije medzi nami. Božie osvietenie sa nezjavuje povznesením sa nad svet, ale zjavením lásky pre ľudí, pre svet. Lásky, ktorá je konkrétna, ktorá je v tele.

Kardinála Waltera Kaspera sa pýtal novinár Raffaele Luise na obraz Boha v modernej kultúre. Táto kultúra totiž odmietla Boha ako toho, ktorý potláča ľudskú autonómiu a slobodu. W. Kasper odpovedal, že áno, cirkev v Európe je zodpovedná za pomýlený obraz Boha. Boh ako žiarlivý vládca a kontrolór je nesympatický. V odpore voči takejto predstave Boha vznikol moderný ateizmus. Preto pápež František prišiel s programom reformy obrazu Boha v našej kultúre a zdôrazňuje, že najzákladnejšia vlastnosť Boha je milosrdenstvo. Boh je láska, ktorá nám vždy znova dáva šancu a z celej sily podporuje našu slobodu a šťastie. (W. Kasper im Gespräch mit R. Lusie, Das Feuer des Evangeliums / Mein Weg mit Papst Franziskus, Ostfildern 2016, s. 20-21.) Ja dodávam, že takto sa Boh aj vďaka Františkovi vracia už nie na Sion, ale do svojej cirkvi, a cirkev sa vracia do služby svetu.