Homília - 24.12.2016

V týchto chvíľach stmievania začína vianočný večer, niektorí ľudia o tomto čase už začínajú slávnostnú večeru. My, ktorí sme prišli teraz do kostola, máme večeru ešte pred sebou. Mali sme čas prísť, lebo sme takí šikovní, že sme si stihli včas všetko pripraviť, alebo naopak, prenechali sme tým šikovnejším, aby všetko potrebné dokončili. Ale možno sme tu niektorí aj preto, lebo doma nás nik nečaká, nič chystať netreba a najviac doma sme vlastne tu, v našom kostole, v tomto spoločenstve.

Keď som bol mladší kňaz, pripravili sme pre mladých ľudí prehľad tém o náboženstve, ktoré im mali pomôcť v príprave na sviatosť birmovania. Premýšľali sme, ako vysvetliť, že človek potrebuje náboženstvo. Napokon sme to vyjadrili tak, že náboženstvo je o nájdení domova. Lebo náš domov nie je jednoducho tam, kde máme adresu, ani tam, kde s nami bývajú naši príbuzní. Adresy meníme, ľudia okolo nás sa striedajú, a niektorí zostanú aj celkom sami. Kde je potom náš domov? Domov je veľmi osobná záležitosť, učene sa tomu povie, nájdenie svojej identity, zakotvenia, prijatia...

Na dnešný sviatočný predvečer číta sa z evanjelia ten istý text, ako sme čítali na 4. adventnú nedeľu. Dnes sme však čítali ešte niekoľko zvláštnych viet na úvod a jednu novú vetu na záver. V tých zvláštnych vetách sa spomínali rôzne, väčšinou neznáme, cudzo znejúce mená (Ezrom, Roboám, Zorobábel...). Zaznelo aj pár známejších mien ako Abrahám či Dávid a na konci Jozef. Tradične sa tento text nazýva rodokmeňom Ježiša Krista. V Matúšovom evanjeliu sa nachádza v 1. kapitole celkom na začiatku. Väčšina ľudí, ktorá tento text počúva, nechápe, čo sa tými mnohými židovskými menami chce vlastne povedať.

Ide o rodokmeň, ale historicky dosť nepresný. Mnoho ľudí je vynechaných, iní sú nedokázateľní a ďalší sú naopak zdôraznení. A zdôraznení sú zvlášť tí, čo boli medzi prarodičmi Ježiša Krista väčšími hriešnikmi. Nepoučenému poslucháčovi to uniká, ale Matúšov text vypichuje medzi Ježišovými predkami najmä tých, ktorí sa zrodili z nemanželského vzťahu alebo zo vzťahu s pohankou. To je prípad Júdu, ktorý mal deti s Támarou, alebo Salmon s Rachabou, či jeho syn Boas s Rút. Otvorene sa píše aj o tom, že Dávid splodil Šalamúna s manželkou iného muža. Čo sa tým chce povedať? Nielenže Boh koná napriek našim hriechom, ale že pre Boha nie sú naše ľudské hriechy prekážkou, aby sa k nám hlásil, požehnával nás a opakovane nás pozýval do svojej lásky. Napokon to urobil v Ježišovi. To je tá posledná veta v dnešnom evanjeliu: Jozef manželku nepoznal (teda nežil s ňou), kým neporodila syna, ktorému dal meno Ježiš (Mt 1,25). Jozef je potomok hriešnikov a Ježiš podľa tela patrí do tejto rodiny. Úradne pomenuje dieťa, prijíma ho do svojej rodiny, prijíma v ňom Boha do svojho rodokmeňa, aby ho uzdravil. Lebo pri Ježišovi sme spoznali, že v ňom je Boh s nami (Mt 1,23).

Preto je dôležité byť doma. Vedieť o svojej rodine, o svojich predkoch (i deťoch), poznať neprifarbenú realitu svojej rodiny a svojho rodokmeňa. Ale ešte dôležitejšie je nezostať pri tom a hľadať skutočný domov, kde som prijatý a milovaný, hoci som nemožný, zababraný, hriešny. To je domov, do ktorého ma privítal Boh cez Ježiša. Odrazu nie je dôležité, odkiaľ som, aký som, ale čomu verím. Presnejšie, či hľadám domov ako nejakú skrýšu, ako nejaký hrad, v ktorom sa zamknem, alebo domov, kde som prijatý, pochopený a milovaný, hoci som hriešny.

Ježiš neprichádza ako zákonodarca, ako vychovávateľ a už vôbec nie ako dozorca hriešnych ľudí. Ježiš prichádza ako priateľ a sprievodca, ktorý nám dáva skúsiť, že život sa žije v milosrdnej Božej láske a z našej strany stačí len to, aby sme boli voči nej otvorení a vďační. Vtedy skúsime tú starú pravdu, že darčeky nosí Ježiško, čiže tí, ktorých sa nechali premeniť Božou láskou a nemyslia v prvom rade na seba, ale na iných, aby ich potešili a obohatili.