Homília - 8.12.2016

V jednej cirkevnej modlitbe, ktorá sa obracia na Ježiša s prosbou o zmilovanie, sa hovorí: Pane Ježišu, tvoja matka Mária bola nepoškvrnená, nad nami hriešnymi, Pane, zmiluj sa. Známy teologický výklad k tej nepoškvrnenosti znie, že „Mária bola z Božej milosti od prvého okamihu svojho života (od počatia) uchránená od poškvrny dedičného hriechu“. Viacerí naši ľudia, keď počujú túto reč, si pomyslia: Prečo ona áno a my nie, prečo Boh Máriu od hriechov uchránil a nás nie? Dokonca (ako počúvame) nás Boh ten hriech nechal zdediť. V slávnostnom vyhlásení cirkvi z roku 1854 o nepoškvrnenom počatí sa ako určité vysvetlenie dodáva, že Mária bola uchránená od dedičného hriechu „vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista“.

K pochopeniu nám môže pomôcť apoštol Pavol, od ktorého sa na dnešný sviatok číta úryvok z Listu Efezanom. V úvode tohto listu apoštol vyslovuje chválu na Boha ako Otca nášho Pána Ježiša Krista a výslovne píše, že Boh nás v Kristovi požehnal všetkým duchovným požehnaním, že ešte pred stvorením sveta nás vyvolil, teda prv akoby jestvoval svet nás mal rád, a apoštol hneď uvádza aj dôvod: aby sme pred ním boli svätí a nepoškvrnení v láske (Ef 1,4). Na zdôraznenie ešte dodal, že Boh nás takto predurčil, aby sme boli jeho synmi a dcérami, pričom použil aj pojem dedičstvo: V Kristovi sme sa stali dedičmi Boha.

Ak zostaneme pri pojme dedičstvo, tak si povedzme, že toto slovo používame rôzne. Niekto myslí na dedičstvo ako na majetok po predkoch, odborníci na genetiku myslia na biologické dedenie, na gény (znaky, vlastnosti telesných buniek), a z náboženského pohľadu myslíme zvlášť na spoločné duchovné dedičstvo ľudstva. Tu je ten pohľad opäť dvojaký. Dedíme hriešnosť a dedíme aj svätosť. Za hriešnosť, ktorú dedíme, nemusíme obviňovať biblického Adama. Rozprávanie o ňom a Eve v knihe Genezis (Gn 3,9-20) je viac vyjadrením všeobecnej ľudskej situácie, ľudskej slabosti a krehkosti, ako poukázaním na vinu nejakého konkrétneho človeka. Túto svoju základnú ľudskú hriešnosť a nedokonalosť dedíme. Niekedy prirovnávam túto základnú hriešnosť k čistému papieru, ktorý dostávajú žiaci v škole, keď majú písať písomku alebo diktát. Na papieri nie je žiadna chyba, ale takto čistý ho nemôžeme učiteľke odovzdať. Ak na papieri vypracujeme nejaký matematický príklad alebo napíšeme nejakú slohovú prácu, asi urobíme aj chybu, a podľa toho dostaneme ohodnotenie. Ak by sme ten papier však odovzdali čistý, určite dostaneme známku najhoršiu. V zásade sme na začiatku teda čistí ako ten papier. Je to ale čistota dedičného hriechu. Sme čistí, ale prázdni, čistí, ale nemožní, nijakí.

Narodiť sa človekom ešte nie je žiadna výhra, skôr je to výzva. Preto kresťanskí rodičia sa nestarajú len o telesné zdravie svojich detí, ale aj o zdravý duchovný vývoj. V tomto snažení sa rozhliadame, čo dobré možno deťom odovzdať, čo sväté môžu zdediť. Apoštol Pavol vysvetľoval, že to sväté možno zdediť v Kristovi. Ako on možno sa stať dedičom Boha. Byť pokrstený, žiť svoje kresťanstvo potom znamená pridať sa ku Kristovi, byť ako on Božím synom a dcérou. Ako apoštol napísal: Byť pred Bohom svätí a nepoškvrnení v láske.

Apoštol to nenapísal len o Panne Márii, ale o každom kresťanovi. Keby sme chceli špekulovať, povieme, že Pannu Máriu Boh uchránil od hriechu naozaj a na nás len s láskou myslel. Presnejšie treba povedať, že nás zachraňuje vzťah ku Kristovi. Platí to pre P. Máriu i pre nás. Ak ju osobitne nazývame Nepoškvrnená, tak preto, že ju vidíme ako stelesnený obraz tej svätosti, ku ktorej sme všetci povolaní. Kresťan, ak je naozaj kresťanom, nie je pod hriechom, ale pod Božou milosťou. Nededí hriech, ale lásku. Nepoškvrnená nech je nám povzbudením túto lásku žiť, nielen o nej básnicky hovoriť.