Homília - 13.11.2016

Milí bratia a sestry, prihováram sa Vám z príležitosti sviatku svätého Martina, patróna našej arcidiecézy a mesta Bratislavy. Pokladá sa za samozrejmé, že sa zaujímame o udalosti, ktoré sa stali u nás alebo v iných krajinách. Sledujeme správy o zemetraseniach, ako bolo nedávno v Taliansku, alebo o konfliktoch v Sýrii či Iraku alebo o veľkom napätí na Ukrajine. Čo to znamená pre náš vzťah k Bohu? Keď Pán Ježiš podľa dnešného evanjelia prechádzal Jeruzalemským chrámom, upozornil svojich učeníkov, že stavba chrámu bude zničená, že prídu zemetrasenia a iné katastrofy, tiež vojny a prenasledovanie a že sa objavia falošní proroci. Túto situáciu využil, aby nám povedal, čo všetky tieto bolestné skutočnosti znamenajú a ako sa máme zachovať. Ježiš nám dáva základnú radu, aby sme nereagovali strachom a panikou, aby sme si zachovali pokoj, aby sme uprostred krízy nerobili unáhlené rozhodnutia, a zároveň aby sme ani neupadli do pasivity, ale zostali aktívni a čestní. V závere evanjelia sme počuli výzvu Pána Ježiša: „Ak vytrváte, zachováte si život.“ (Lk 21, 19) Čo by Ježišove slová mohli konkrétnejšie znamenať?

V druhom čítaní sme počuli apoštola Pavla z jeho listu Solúnčanom. Keď svätý Pavol v Solúne hlásal evanjelium, narazil na problém, že niektorí veriaci si prestali plniť svoje povinnosti v rodinách a prestali pracovať v presvedčení, že koniec sveta je blízko. Apoštol ich požiadal, aby napriek ohrozeniam pokojne pracovali a zostali pokojní, aktívni, čestní a vytrvalí. Uvedomujeme si, že táto požiadavka je pre mnohých veľmi ťažká. Sv. Martin sa podelil o svoj plášť s chudobným človekom a pokračoval v delení počas celého života. Z príležitosti jeho sviatku sa aj my podelíme s tými, ktorí potrebujú našu pomoc. Tento rok Svätomartinskou zbierkou podporíme bývalých chovancov detských domovov a rodiny v kríze v Centrách pre obnovu rodiny v Prešove, Košiciach, Zvolene a Bratislave. Sv. Martin sa narodil pred 1700 rokmi r. 316 alebo 317. Takže najbližší rok budeme sláviť ako „Rok svätého Martina“. Zostaňme pokojní, aktívni, čestní, milosrdní a vytrvalí podľa príkladu svätého Martina. Nech nám v tom pomáha všemohúci Boh, Otec, Syn a Duch Svätý. Arc. S. Zvolenský.

V biskupskom liste sa opakuje myšlienka, že máme zostať pokojní a zároveň aktívni. Dajú sa však tieto postoje prepojiť? Vo svete narastá podpora tzv. populistických politikov, ktorí reagujú na nepokoj ľudí, prípadne ho sami vyvolávajú, a súčasne sľubujú, že problémy vyriešia. Teda je tu opačný trend, ako sa nám odporúča podľa evanjelia. Otázku, kto je falošný prorok v dnešnej politike – či sú to tzv. populisti alebo tzv. elity –, nemôžeme na sv. omši riešiť. Prinajmenej však môžeme povedať, že falošný prorok (nielen v politike) je ten, ktorý vyvoláva či udržiava znepokojenie medzi ľuďmi a súčasne im nepomáha stať sa konateľmi, aktérmi nápravy, ale snaží sa riešiť (robiť dojem, že rieši) problémy ponad ľudí či za ich chrbtom.

V biskupskom liste sa ako riešenie ponúka podeliť sa. Určite je to správne, a mnohí tak konajú aj bez náboženských dôvodov. Keď sa pozrieme na dnešný text od apoštola Pavla, on upozornil kresťanov v Solúne, aby ohlásený príchod Kristovho kráľovstva nechápali tak, že prestanú pracovať a zakladať si rodiny. Boli totiž také tendencie. Neskôr boli aj opačné, keď niektorí kresťania na možné ohrozenia neodpovedali pasivitou (Boh to vyrieši), ale horúčkovitou aktivitou (aby nás Boh neodsúdil). Byť pasívnym ani nervózne aktívnym však nie je dobré. Apoštol preto radí iné, ba dáva sám seba za príklad: Ako viete, nežil som medzi vami neporiadne, nejedol som váš chlieb zadarmo, ale vo dne v noci som ťažko pracoval, aby som nikomu nebol na ťarchu... Oproti prichádzajúcej skaze apoštol teda kladie poctivú prácu. Môže nás zaujať, že nejde o prácu na záchrane sveta, ale o obyčajnú prácu, ktorou si apoštol zarába na chlieb. O záchranu sveta sa apoštol stará hlásaním evanjelia. Tým si však nezarába na chlieb. Mohol by aj to, ale nechce, chce si zachovať slobodu.

V súčasnosti asi nie je medzi nami veľa ľudí, ktorí by očakávali skorý príchod Božieho kráľovstva, a preto by nepracovali či neženili sa. Zdravo sebakriticky si však treba priznať, že sú medzi nami aj takí, čo sa schovávajú za náboženstvo a časté návštevy kostola, a pritom utekajú pred riešením problémov, málokoho sa zastanú a žijú dosť neužitočne. Tá neužitočnosť nemusí mať podobu pasivity, ale aj aktivity. Poznám ľudí, ktorí sú všade, na každom podujatí, zbierajú podpisy a obiehajú ľudí so svojimi nápadmi, ale ruku podržať nedokážu a precítiť radosť, a najmä bolesť iných nevedia.

Niekto pri poznámke apoštola, že sa živil vlastnými rukami, by azda rád položil otázku, či by sa naši kňazi a ďalší služobníci cirkvi nemali aj dnes živiť sami. Treba odpovedať, že mnohí sa aj živia, najmä rehoľníci. Patrilo k dobrej tradícii v cirkvi, že kňazi boli aj odborníkmi v nejakom remesle alebo vo vednom odbore. Kňazi v bežných farnostiach by tiež mohli premýšľať, ako sa samostatnejšie postarať o živobytie, ale v súčasnom modeli, keď sa popri vyslovene duchovnej činnosti starajú o farský majetok a všeličo manažujú, ak to majú robiť poriadne, nestíhajú iné zamestnanie. Opäť však platí, že užitočnosť kňazov sa nemá merať množstvom opravených budov a iných aktivít, ale tým, ako hlásajú evanjelium, ako sa pripravujú na kázne a či si nájdu čas pre ľudí. To sú tie hodnoty, o ktoré sa v prvom rade máme deliť – hodnoty na nezaplatenie.