Homília - 20.9.2015

Na Slovensku sme zaiste radi, že o pomoci utečencom môžeme zatiaľ len teoretizovať a nemusíme veľmi konať. Ale nejde len o utečencov. Ide o naše každodenné konanie, lebo všetkému, čo robíme, predchádza naše duchovné nastavenie. Ježiš za vlastnosť mesiášského, teda kristovského a teda kresťanského konania označil ochotu aj trpieť. Ako sme si povedali minulú nedeľu – trpieť z lásky, nechať sa oplodniť láskou a zrodiť lásku. Ako počúvame dnes z evanjelia, Ježišovi učeníci sa nechytali, ale trápne sa pohádali o to, kto z nich je dôležitejší. Ježiš im následne svoj názor povedal aj ukázal. Povedal, že najdôležitejší je ten, kto najviac slúži. A ukázal, že ten, kto je najdôležitejší, postará sa napríklad o malé dieťa, prijme ho do svojej zodpovednosti.

Prijať dieťa, postarať sa o deti – to je aj téma dnešného Pochodu za život v Bratislave, ktorý organizujú slovenskí biskupi spolu s ďalšími organizáciami. Aby sme sa vedeli naozaj postarať o deti, aby sme vôbec chceli mať deti, a nielen o tom teoretizovali (podobne ako v prípade utečencov), platí však to Ježišovo základné nastavenie. Lebo Ježiš nepoučoval svojich učeníkov, aby mali deti. Nakoľko vieme, okrem jedného mali všetci Ježišovi učeníci rodiny, a ako si vieme predstaviť vtedajšie časy, asi nezostali pri jednom dieťati. Ježiš svojich učeníkov poučoval, aby spoznali pravú dôležitosť, skutočnú veľkosť. Na príklade s dieťaťom im vlastne zopakoval, čo predtým povedal: Mojím učeníkom, nasledovníkom, kresťanom môže byť ten, kto sa chce obetovať, slúžiť, strácať svoj život pre lásku a z lásky. Len tak získa dôležitosť, význam a moc, ktorá premôže svet.

Služba a pomoc v núdzi môžu mať podobu pomoci utečencovi alebo adopcie dieťaťa, ale najčastejšie má táto služba podobu celkom obyčajnej práce doma, medzi blízkymi či v zamestnaní. My spolu ako cirkev máme byť viditeľným miestom takejto obyčajnej služby. V cirkvi nemáme byť známi svojou výnimočnosťou, ale skromnosťou, nezištnosťou a ochotou k službe. Od mladých ľudí, ktorým pripomenieme, že niečo mohli či mali urobiť, dostaneme často ľahkú odpoveď: Mali ste mi to povedať?! Priateľ kňaz, ktorý je rektorom v kňazskom seminári v bližšie nemenovanej krajine, sa posťažoval, že mladí muži, ktorí tam prídu študovať za kňazov, čakajú, že niekto po nich umyje šálku, ustelie posteľ a očisti toalety. Povedal som mu, že ja by som im dal na zmenu týždeň, a keď by nechápali, že majú slúžiť, poslal by som ich všetkých preč. Áno, v dejinách cirkvi máme dostatok ľudí, ktorí oslavovali seba a hrali sa na pánov. To však nie je ospravedlnenie, aby sme opakovali ich hriechy. Či spievame v kostole, či sa modlíme, či sa stretávame vo farskom klube alebo v pivárni, vždy platí: Dôležitý je ten, kto slúži, nie ten, kto sa točí okolo seba.

Organizátori Pochodu za život sa celkom nemôžu vyhnúť riziku, že oni sami, a takisto i verejnosť, úspešnosť akcie budú hodnotiť podľa množstva účastníkov. Dôležitá otázka je však celkom iná: Poznať nás katolíkov, nás kresťanov, v tejto spoločnosti podľa toho, že vieme slúžiť? Katolicizmus sa musí prestať správať ako masové náboženstvo  a stane sa náboženstvom vhodným pre každého. Tak hodnotí Bruno Ballardini konanie pápeža Františka v knihe, ktorá nedávno vyšla v slovenskom saleziánskom vydavateľstve. (Pápež František, Sila osobnosti alebo moc marketingu?, Bratislava, Don Bosco 2015, 15.)

Masové náboženstvo  stavia na množstve a moci z toho plynúcej. Náboženstvo pre každého stavia na službe, ktorá nikoho nevylučuje. Vyberme si: Buď budeme ako pán, ktorý ovláda masy, alebo ako Ježiš, ktorý sa k tebe pridá na tvojej ceste a priateľsky ťa sprevádza a slúži.