H - 26.12.2025

Úvod do liturgie

Dnes slávime sviatok sv. Štefana, prvého kresťanského mučeníka. Štefan zomrel asi v roku 30 po Kr. (v 1. stor. n. l.), dva roky po Ježišovej smrti. Zo Sv. písma čítame úryvok z knihy Skutky apoštolov, ako Štefan vzbudil pozornosť medzi ľuďmi tým, že obetavo pomáhal chudobným a úspešne svedčil o Ježišovi medzi Židmi. Postavili sa proti nemu tí istí ľudia, ktorí odsúdili na smrť Ježiša. Štefanova smrť je opísaná podobne ako smrť Ježišova: Odovzdáva svoj život Ježišovi v nebi a odpúšťa svojim katom. Dnešné evanjelium nás povzbudzuje, aby sme sa nebáli prenasledovania; Boh nám dá schopnosť obrániť sa a vytrvať v ťažkostiach a skúškach.

Homília

Na veľké sviatky, ako sú naše Vianoce, premýšľam častejšie o tom, čo sa s nami stalo, čo sa stalo s kresťanstvom a cirkvou, že práve v krajinách, kde má kresťanstvo viac ako tisícročnú tradíciu, naše náboženstvo slabne, klesá počet tzv. praktizujúcich veriacich a celkovo stráca vplyv na chod spoločnosti. Čiastočne som sa tejto témy dotkol aj včera vo vianočnej kázni.

Dnes slávime sviatok sv. Štefana, prvého kresťana, ktorý bol zabitý pre svoju vieru. Z evanjelia podľa Matúša čítame Ježišovo varovanie: „Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno“. To „všetci“ treba správne rozumieť. Matúšovo evanjelium vzniklo po roku 70 po Kr. (v 1. stor. n. l.). Bolo to obdobie zvýšenej radikalizácie medzi Židmi, ktorí zažili zničenie Jeruzalema po tom, ako sa vzbúrili proti Rimanom. Kresťanskí Židia sa dovtedy (40 rokov po Ježišovej smrti) pokladali za súčasť židovského náboženstva. K povstaniu proti Rimanom sa nepridali a ostatnými Židmi boli čoraz viac odmietaní. Autor textu evanjelia, keď píše, že všetci nenávidia Ježišových nasledovníkov, hovorí o najvyšších predstaviteľoch  židovstva, ktorí v roku 70 po Kr. označili kresťanských Židov za prekliatych a vyhnali ich zo synagóg. To dôležité je napísané v ďalšej vete evanjelia: „Kto vytrvá do konca, bude spasený“ (Mt 10,22).

Niekto by si mohol myslieť, že náboženstvo slabne, keď je potláčané a prenasledované. Je to však pravda? Potvrdzujú to naše skúsenosti? Židia po zničení Jeruzalema a chrámu sa v nasledujúcom období rozišli po celom svete, ale ako náboženstvo i národ prežili ďalších dvetisíc rokov. Prežili aj napriek prenasledovaniam, ktoré ich opakovane postihovali. Ako prežijú Židia (veriaci i neveriaci) súčasnú politiku v Izraeli, teraz v kostole neriešime (i keď všetko so všetkým súvisí).

Čo sa týka Ježišových nasledovníkov medzi Židmi, o tých v knihe Skutky apoštolov čítame, že v roku 30 po Kr. (dva roky po Ježišovej smrti), keď bol umučený Štefan, rozpŕchli sa z Jeruzalema do okolitých krajov (Sk 8,1). Prenasledovanie zo strany Židov však kresťanov neoslabilo. Naopak, počet kresťanov rýchlo rástol po celej Rímskej ríši. Z presných historických správ vieme, že 20 rokov po Ježišovej smrti bolo v Ríme tisíce kresťanov, a to najmä medzi Židmi. Podobný vývoj vieme dosvedčiť neskôr, keď boli kresťania prenasledovaní zo strany rímskeho štátu. Prenasledovania sa opakovali až do roku 313 po Kr. Napriek tomu sa kresťanstvo šírilo a hoci bolo zakazované, po roku 300 už boli kresťania doslova všade – aj medzi štátnymi úradníkmi, medzi dôstojníkmi v armáde i v samotnej cisárskej rodine. Podobnú skúsenosť máme z našich pomerov. Málokedy mala cirkev takú autoritu medzi ľuďmi (aj medzi neveriacimi), ako pri páde komunistického režimu koncom 80. rokov minulého storočia.

Takže, samotné prenasledovanie nie je hlavnou príčinou zoslabnutia náboženstva. Tou príčinou je omnoho viac nepochopenie Ježišových slov: „Kto vytrvá do konca, bude spasený.“ V čom máme vytrvať? Na sviatok sv. Štefana môžeme odpovedať tým, že si pripomenieme príčiny rozkolu medzi kresťanskými Židmi a tými ostatnými. Tou príčinou bol Ježiš, kresťanskými Židmi vyznávaný ako Mesiáš – Kristus. Meradlom spravodlivosti pred Bohom nebolo pre kresťanských Židov úzkoprsé dodržiavanie Mojžišových zákonov, ale Ježišovo žitie viery ako milosrdnej lásky na strane chudobných a hriešnych, ponižovaných a vylučovaných. Ostatných Židov to rozčuľovalo, ale zároveň takéto chápanie viery bolo veľmi príťažlivé a viedlo k vytváraniu blízkych vzťahov medzi ľuďmi a to ponad sociálne, národnostné, kultúrne i morálne rozdiely. Vytrvať do konca a byť spasený znamená teda vytrvať vo vernosti k Ježišovi a v praktickom žití jeho milosrdnej lásky.

Pápež Lev mal pred pár dňami tradičné predvianočné stretnutie s ľuďmi zamestnanými vo Vatikáne. Vo svojom príhovore zdôraznil misijný charakter cirkvi a cirkev ako spoločenstvo. Okrem iného povedal: „Nie sme malí záhradníci, ktorí sa starajú o svoju záhradku, sme učeníkmi a svedkami Božieho kráľovstva, ktorí sú povolaní byť kvasom všeobecného bratstva medzi rôznymi národmi, náboženstvami, medzi ženami a mužmi každého jazyka a kultúry. To sa uskutočňuje, ak najprv sami žijeme ako bratia a sestry a vo svete necháme zažiariť svetlo spoločenstva.“

Naozaj, nebuďme len malými záhradníkmi, čo nevidia ponad plot svojej záhradky! Pomáhajme si navzájom podľa príkladu sv. Štefana k radostnému, obetavému, múdremu, niekedy možno i hrdinskému žitiu našej viery!