H - 2.11.2025

Úvod do liturgie

Dnes slávime Spomienku na všetkých zosnulých veriacich. Po tieto dni myslíme na svojich zosnulých blízkych, ale nezabúdajme aj na tých, čo zomierajú osamote alebo vo vojne. Prvé čítanie je z Knihy proroka Daniela. Prorok myslí na osud svojho národa, ale zároveň hovorí o zomrelých, ktorí sa nestratia, budú zobudení na život alebo na trest. V druhom čítaní apoštol Pavol vidí pominuteľnosť života v tele a ukazuje na domov v nebesiach, ktorý nebude zhotovený našimi rukami, ale od Boha pripravený. V evanjeliu nás Ježiš vyzýva, aby sme si chránili zdroj nášho vnútorného svetla, podmienky života, ktorý je mocnejší ako smrť.

Homília

Každý pozná obraz, ktorým ľudia od pradávna zobrazujú smrť. Tým obrazom je kostra, lebka a hnáty, úbohý zvyšok z kedysi žijúceho človeka. Už sám o sebe je ten obraz dosť smutný, ba aj desivý, ale aby bol ešte desivejší, kostra sa zobrazuje ešte aj s veľkou kosou, s akou sa chodievalo kosiť na lúky. Z akej predstavy si ľudia vytvorili tento obraz? Odpoveď je nablízku: Smrť je to, čo človeka skosí ako steblo na lúke, a to, čo zostane – tiež len dovtedy, kým sa nerozpadne na prach –, je kostra. Obraz smrtky je veľmi rozšírený, ale je aj pravdivý? Je to naozajstné zobrazenie toho, čo sa deje pri smrti?

Z viacerých možných čítaní zo Sv. písma na dnešnú spomienku na zosnulých vybral som rozprávanie z Matúšovho evanjelia o múdrych a nemúdrych pannách. Išlo o mladé dievčatá, ktoré sa tešili na svadbu, kde mali zohrať úlohu družičiek. Také družičky sú na svadbe najmä na ozdobu. Veľa roboty ich tam nečakalo, v časoch bez elektriny mali za úlohu posvietiť na cestu svadobnému sprievodu. Zápletka v našom rozprávaní vznikla z toho, že tešili sa na svadbu všetky, ale nie všetky sa dobre pripravili. Päť dievčat myslelo na všeličo, ale na podmienku splnenia svojej hlavnej úlohy – posvietiť na cestu – zabudli. V lampách sa v dávnejších časoch svietilo pomocou oleja. A taký olej si bolo treba prichystať do zásoby. Ako dnes dobiť baterky alebo sim-kartu v mobile. Zvláštny je záver rozprávania. Pre dievčatá, ktoré sa vrátili na svadbu s nakúpeným olejom, zostali dvere zatvorené. Tvrdosť ženícha nechápeme. Nemohol byť ten ženích milosrdný? A prečo vôbec milosrdný Ježiš takýto príbeh s nemilosrdným koncom rozprával?

Vieme, že viaceré rozprávania v evanjeliách sú obrazné a nemožno ich brať doslovne. Zabúdame však, že nie všetky rozprávania slúžia na morálne poučenie. Podobenstvo o desiatich pannách nie je príbeh o pozornosti voči povinnostiam. Pozorný človek si nechystá veci na poslednú chvíľu a nedobieha v poslednej minúte. To je zaiste správne. Ale toto podobenstvo ide hlbšie. Je to príbeh o vážnosti života. A čo nás môže prekvapiť – smrť je tu naznačená ako svadobná hostina, ako stretnutie so ženíchom. Podľa Ježišovho rozprávania nečaká nás smrtka s kosou. Čaká nás radostná hostina. Alebo zatvorené dvere...

Keď o podobenstve uvažujeme trochu dlhšie, všimneme si, že Ježiš týmto príbehom nehovoril priamo o živote a smrti, ale o nebeskom kráľovstve. To je pre dnešných ľudí opäť vzdialený pojem, ale v krátkosti sa dá povedať, že nebeské alebo Božie kráľovstvo je pojem označujúci život – spoločenský i osobný – ktorý je naozaj hodnotným životom. Nejde o niečo, čo príde až po tom, ako zomrieme. Vieme, že jestvuje aj taký život, ktorý sa ani nedá nazvať životom, ale skôr umieraním, biedením, strácaním sa. A na druhej strane vieme, že jestvuje život, ktorý je niekedy dosť ťažký, ale sprevádza ho tichý pokoj a radosť. To je vtedy, keď to všetko, čo robíme, pre čo sme sa rozhodli, do čoho sme sa pustili, nám dáva zmysel. Obrazne povedané, je za tým olej, ktorý umožňuje svietiť. Olej tu potom predstavuje to, čo by sme mohli označiť za zdroj dobrého života. Niekto možno robí dobre len tak, ale trvalo robíme dobre len vtedy, ak v niečo veľké veríme, dúfame a milujeme. Ak o to máme skutočný záujem.

Ježišovo podobenstvo o dievčatách s lampami nie je teda priamo o prechode zo života do smrti, je o nebeskom kráľovstve, je o živote, ktorý stojí zato! So smrťou to súvisí potiaľ, že život, ktorý stojí zato, je viac ako holé biologické prežívanie. Postava ženícha je v kresťanstve Ježiš sám. Kto sa ním nechal osloviť, inšpirovať, je ako družička idúca mu v ústrety so zažatou lampou. Iste, nie sme stále pozorní, niekedy prepadneme únave, rôznym malichernostiam a chvíľkovým slabostiam. Ale olej máme pripravený, viera, nádej a láska nám nezhasli.

Benediktínsky mních Brat David nehovorí o živote po smrti, ale o žití vo veľkom Teraz, v ktorom sú čas a večnosť jedno. V tejto súvislosti spomenul mnícha Christophera, s ktorým bol v kláštore. Christopher mal na starosti stavebné práce. Mal iba 40 rokov, ale problémy so srdcom. V jeden deň, ako je v kláštoroch zvykom, čítal pri obede. David stál pri ňom, lebo mal obsluhu pri stole. Christopher čítal z Biblie: „Pán oslovil Nátana. Choď a povedz môjmu služobníkovi Dávidovi. Tak hovorí Pán: Ty mi chceš postaviť dom, v ktorom mám bývať?“ O pár riadkov ďalej prišiel Christopher k miestu, kde sa píše: „Tak hovorí Pán. Ja tebe postavím dom.“ Vtom Christopher ticho položil hlavu na knihu a bol mŕtvy.“ (Len cez Teba som to ja, Petrus, Bratislava 2024, 191.) David hovorí, že má viacero takýchto zážitkov, pri ktorých s niekým prežil jeho smrť. Keďže sa naučil momenty nášho jestvovania vidieť v súvislostiach – nielen fyzických a sociálnych, ale aj duchovných –, nedoviedlo ho to k smútku, aký je život prchavý, ale naopak, dodalo mu to dôveru žiť a odvahu zomrieť.

Nech aj nás spomienka na našich zosnulých a na našu smrť nevedie k smútku, ale k dôvere a odvahe. K starostlivosti o zdroje nášho vnútorného svetla, ktoré nám nezhasne.