Homília - 24.10.2021

Celá sv. omša tu:

S ľuďmi, s ktorými žijeme, pracujeme, stretávame sa, máme dlhodobú skúsenosť. Vieme, čo od nich môžeme čakať. Ak niekto celé desaťročia robil kariéru, bol prispôsobivý, zároveň namyslený, o pálčivých problémoch odmietal rozprávať, čo od takého človeka môžeme čakať? Máme si robiť nádeje, že sa odrazu zmení?

Pred týždňom nám bolo oznámené, že začína synodálny proces v našej cirkvi. Vysvetlilo sa, že synoda znamená „kráčať spolu“. Aj stručné vysvetlenie môže byť užitočné: Nie stáť, ale kráčať; nie sám, ale s ostatnými. Hneď sa však vynoria otázky: Ale prečo kráčať a kam? A kto sú tí ostatní? Od ľudí, ktorí si zariadili v práci, doma, a tiež v cirkvi tzv. teplé miestočko, nečakajme, že ho budú chcieť opustiť a pôjdu sa s ostatnými túlať na neznáme cesty. S kým teda máme spolu kráčať, s kým máme robiť synodu?

Z dnešného evanjelia znie zaujímavá odpoveď: So slepými! S tými, ktorí trpia, že sú slepí, a chcú svoju situáciu zmeniť. V Markovom evanjeliu sme opakovane čítali o zaslepenosti najbližších Ježišových priateľov. Z ostatných týždňov si pamätáme, ako Ježiš poukazoval na slepotu v chápaní manželstva, bohatstva a túžby po kariére. Opakovane hovoril svojim učeníkom, že ide do zrážky v Jeruzaleme s najvyššími predstaviteľmi židovstva a že mu ide o život, ale jeho učeníci zostávali slepí a hluchí. V Markovom evanjeliu sa na záver týchto vyjadrení nachádza rozprávanie o uzdravení slepého Bartimeja, a hneď potom sa píše o Ježišovom vstupe do Jeruzalema. Príbeh Bartimejovho uzdravenia zjavne nie je len o uzdravení, ale je omnoho viac – je to svedectvo o vyslobodení zo zaslepenosti.

Význam tohto príbehu lepšie pochopíme, ak si ho porovnáme s iným uzdravením slepca v Markovom evanjeliu, ktoré nájdeme v 8. kap., a odohralo sa celkom inak (Mk 8,22-26). Slepého človeka v tomto prípade k Ježišovi priviedli, v prípade Bartimeja ho odrádzali. V prvom prípade Ježiš robil so slepcom bez prítomnosti iných ľudí rôzne obrady, v druhom najprv položil otázku, čo si slepec želá, a zostal s ním medzi ľuďmi. V prvom prípade slepec mlčí, v druhom kričí a nie hocičo. Kričí, že vyznáva vieru v Ježiša ako Mesiáša! Oslovuje Ježiša ako Dávidovho syna, čo bol jeden z mesiášskych titulov. Ježiš tomuto mužovi dokonca povie, že nie on, ale jeho viera ho uzdravila. Napokon, uzdravený Bartimej nasleduje Ježiša na ceste. Dá sa povedať, že začal „uskutočňovať synodu“, začal kráčať spolu s Ježišom.

Pri riešení nejakého problému alebo liečení choroby je prvé vyjasniť si problém, určiť diagnózu. Nemusí to byť ľahké ani jednoduché. Najťažšie je to u tých, čo si problém alebo chorobu nepripúšťajú. Až keď svoj problém prijmem, keď ho vidím, idem hľadať pomoc, a zasa nie u hocikoho, ale u toho, na koho sa dá spoľahnúť, komu sa dá veriť. Keď takto premýšľame o uzdravení slepca z dnešného príbehu, jasne vidíme, že jeho postava nepredstavuje len príbeh jedného uzdraveného človeka, ale predstavuje vzor Ježišovho učeníka. Takýto človek, učeník, vie, že je slepý a že chce vidieť. Napriek odporu svojho okolia ide to riešiť na správnu adresu – k Ježišovi. Môže byť uzdravený, lebo jeho viera ho uzdravuje. Nie hocijaká viera, ale viera, že Ježiš je Bohom poslaný Mesiáš.

V r. 2012 som spolu s niektorými priateľmi spísal výzvu na obnovu našej cirkvi. Výzva mala niekoľko odsekov – pojednávala o modlitbe, eucharistii, kňazoch, farnostiach, duchovných povolaniach, vyučovaní náboženstva a financiách. Napríklad v odseku o eucharistii sme napísali, že eucharistická slávnosť (sv. omša) sa nemá sláviť len podľa pravidiel cirkvi, ale najmä podľa Ježišovho príkladu. Čo je ten Ježišov príklad? Ježiš pozýval k spoločnému sláveniu nielen spravodlivých podľa určitých pravidiel, ale aj nespravodlivých, teda hriešnikov – za jednej podmienky: že túžili po Božom milosrdenstve. Napokon, Ježiš vyhľadával najmä hriešnikov. My by sme mali podobne ako on ísť v ústrety tým, ktorí vo všetkých bodoch nespĺňajú učenie cirkvi, patria do iných kresťanských cirkví, nevedia, čo sú, ale hľadajú, ako aj v ústrety tým, ktorí patria k tzv. problémovým skupinám. Predstavení cirkvi na Slovensku si ma predvolali, najprv povedali, že pekne, pekne, ale o takých veciach sa môže hovoriť len v súkromí pri kávičke alebo poháriku vína, ale nie verejne, a potom sa nám začali vyhrážať trestom.

S kým máme kráčať, s kým môžeme robiť synodu? V podkladoch, ktoré prišli z Vatikánu, nájdeme veľa povzbudení. V texte, ktorý sa nazýva Vademecum (čiže príručka) v bode 5.3. sa kladie otázka: Aké máte skúsenosti doma, vo vašej miestnej cirkvi? Akú máte z toho radosť, na aké ťažkosti a prekážky ste narazili, aké zranenia ste zažili, aké poznatky z toho vyplynuli? Kde ste v tom začuli hlas Ducha Sv.? V bode 2.3. sa píše: „Máme mať pokoru pri počúvaní a odvahu pri hovorení. Každý má právo byť vypočutý a každý má právo hovoriť. Synoda závisí od odvahy hovoriť a počúvať. Nejde o diskutovanie, aby sme presvedčili ostatných. Ide skôr o to, aby sme prijali to, čo hovoria druhí. To je spôsob, ktorým môže Duch Sv. hovoriť medzi nami pre dobro všetkých.“

Po uzdravení túži len ten, čo už spoznal, že uzdravenie potrebuje. Dnes po uzdravení nás, našej cirkvi, volá sám pápež. Úžasné, čoho sme sa dožili. Ďakujem Bohu zaňho a za všetkých, čo sa nevzdali, čo sa podporujú a kráčajú spolu.