H - 6.7.2025

Úvod do liturgie

Dnes slávime 14. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Prvé čítanie z Knihy proroka Izaiáša ohlasuje záchranu ľudu, ktorý trpí v zajatí. Túto záchranu, spôsobenú Bohom, prorok prirovnáva úteche, ktorú poskytuje malému dieťaťu jeho matka. Evanjelium tiež spomína záchranu. Ľudia majú veľa starostí a Ježiš posiela svojich učeníkov, aby sa o nich starali a uzdravovali ich. Aj my máme svoju úlohu v cirkvi vidieť viac v poskytovaní priateľstva, blízkosti a uzdravenia. V druhom čítaní spomína apoštol Pavol, že sa nechce chváliť ničím iným ako krížom Pána Ježiša Krista. Kríž, ktorý sa pokladal za znamenie nešťastia a prehry, apoštol pochopil ako znak víťazstva. Iba z lásky, ochoty zmysluplne trpieť, môžeme prekonať smrť a tvoriť nový život.

Homília

Včera sme slávili sviatok sv. Cyrila a Metoda, ktorých nazývame apoštolmi a misionármi slovanských národov. Predstavujeme si ich podľa obrazov a sôch, ako stoja vedľa seba, jeden drží v ruke kríž, druhý knihu s písmom. Na rozdiel od misionárov, ktorí išli niekam do neznámeho kraja, často do divočiny, sv. Cyril a Metod prišli na pozvanie panovníka a boli očakávaní. Neprišli sami, prišla s nimi celá delegácia aj s ochranným sprievodom. Ich poslanie im nemali sťažovať nepríjemné prírodné podmienky, ani primitívnosť pohanov, ale nepriazeň časti domácich mocipánov a najmä nepriateľstvo cirkevných ľudí z mocného zahraničia.

Zhodou okolností práve na dnešnú nedeľu čítame úryvok z evanjelia o vyslaní Ježišových učeníkov. Ježišove rady pre týchto jeho vyslancov nám môžu pomôcť, aby sme si vedeli lepšie predstaviť, ako pôsobili sv. Cyril a Metod, a najmä, aby sme si vedeli predstaviť, ako máme pôsobiť my ako jeho vyslanci, misionári dnes. V rozprávaní evanjelia o vyslaní učeníkov si najskôr všimnime, že Ježiš ich (obrazne povedané) poslal ako baránkov medzi vlkov, teda nemali si vopred poistiť svoju pozíciu. Mali byť odkázaní na ľudí, ktorí ich prijmú. Zaujímavé je, že prv, akoby čosi urobili, mali prijať pohostenie, také, aké im ponúknu. Potom majú uzdravovať chorých v dome, v ktorom ich prijmú, a až na záver majú oznámiť tú hlavnú zvesť – že prichádza Božie kráľovstvo.

Každá misia Ježišových učeníkov je v niečom iná. Sv. Cyril a Metod boli očakávaní, nevyzerali ako nejakí chudáci, bola s nimi delegácia najväčšej ríše vtedajšieho sveta, ale odkázaní boli tak ako každý Ježišov misionár na priateľské prijatie. Aj pre nich platilo: Nevyberajte si, ku komu vojdete, ostaňme tam, kde vás prijmú, netlačte sa, kde vás nechcú. To prijatie pohostenia znamená, že na začiatku každého poslania je najprv zblíženie, spoznanie sa, spriatelenie. Platí to pre výchovu v rodine, vyučovanie v škole či kostole, pre každú aktivitu vo farnosti, ale aj v inom spoločenskom prostredí. Pre každého z nás – či sme v pozícii rodiča, starého rodiča, kňaza alebo aktívneho kresťana – musí byť na začiatku snaha o láskavý kontakt, priateľstvo, zblíženie. Druhým krokom Ježišovho misionára má byť uzdravovanie. Nemusíme si predstavovať len čosi ako pôsobenie lekára či zdravotnej sestry. Vo vlastnej rodine alebo v inom prostredí alebo na širšej spoločenskej rovine máme sa po zblížení zaujímať, čo koho trápi: telesné trápenia, psychické ťarchy, duchovné problémy, posadnutosť niečím zlým. A máme uzdravovať prostriedkami, ktoré máme. Liečivé je už to, že niekoho neopustíme v jeho trápení, že ho počúvame, že prejavíme súcit. Iste, snažme sa aj o konkrétnu pomoc. Odkaz na Boží zásah a pomoc prichádza nakoniec. V seriáli Don Matteo, v ktorom je hlavnou postavou kňaz so schopnosťou riešiť kriminálne prípady, Matteo v každom príbehu celkom na konci, prv ako príde polícia pre nejakého previnilca, povie mu nejakú myšlienku zo Sv. písma alebo od niektorého svätého. Zvestuje hriešnikovi, že má nádej, že Boh je napriek jeho hriechom na jeho strane, že aj preňho prichádza Božie kráľovstvo. Ale predtým bolo vždy priateľské správanie toho kňaza, jeho liečivé pôsobenie.

Včerajší sviatok sv. Cyrila a Metoda a dnešné rozprávanie z evanjelia nám pripomína, že máme byť misionárska cirkev. Všetci kresťania, nielen misionári v Afrike, nielen pápež Lev, ktorý bol misionárom v Peru, nielen kňazi. Pre kňazov zvlášť platí, že nesmú byť úradníkmi, ale misionármi. Dá sa povedať, že buď sme misionármi, alebo kresťanmi nie sme. Každá misia je, zaiste, trochu iná. Ale tie základné Ježišove usmernenia platia vždy. Nič nedokážeme ani v rodine, ak sme nevytvorili nehranú atmosféru blízkosti, dôvery, nežnosti. Zároveň platí, že nič nedokážeme, ak nevidíme choroby, trápenia i zlo, z ktorého treba svojich blízkych uzdraviť. Povieme si často, že nevládzeme, že nevieme... Ale aj pri liečení je najprv súcit, pochopenie, nenanucovanie sa, ale múdre posúdenie stavu chorého a hľadanie terapie. Na konci môže prísť odkaz na Pána Boha.

Krátko po zvolení za pápeža mal Lev XIV. stretnutie so zástupcami médií. Bolo ich tam niekoľko tisíc. Pri príchode ho privítali veľkým potleskom. Pápež s humorom reagoval: „Keď ľudia na začiatku aplaudujú, to ešte veľa neznamená. Rozhodujúce je, či na záver nezadriemali.“ Novinárom v krátkom príhovore pripomenul dôležitú zásadu: „Musíme povedať jasné „nie“ vojne obrazov a slov, musíme odmietnuť paradigmu vojny (nastavenie na vojnu).“ Tým poukázal na najväčšie zlo súčasnosti. Vo veľkej politike i v súkromí, na veľkých samitoch i vo svojich hlavách príliš mnoho ľudí je dnes nastavených na vojnu, nenávisť, odmietanie.

Podľa čoho rozpoznáme kresťana? Podľa nastavenia na blízkosť, spriatelenie, snahu o porozumenie. Podľa misionárskeho ducha – v rodine, vo farnosti, v spoločnosti. Dajme sa Ježišom vyslať, ale v jeho nastavení, s jeho postupom a radami. Ak sa odhodláme, nesklameme sa.