H - 8.2.2026

Úvod do liturgie

Dnes slávime 5. nedeľu liturgického obdobia cez rok. V čítaní zo Starého zákona prirovnáva prorok dobrého, obetavého človeka k rannému vychádzajúcemu slnku na oblohe. Takýto človek, čo iným rád pomáha, zároveň lieči vlastné zranenia a odstraňuje svoje temné stránky. Podobne Ježiš v dnešnom evanjeliu prirovnáva svojich poslucháčov k soli a svetlu. Nemáme si namýšľať, ale nemáme sa ani podceňovať. Ako soľ chráni kvalitu pokrmov, máme chrániť dobro vo svete, a ako svetlo potešuje a osvecuje, máme byť svetlom pre svet. V druhom čítaní apoštol Pavol spomína svoju skúsenosť pri hlásaní evanjelia: Darilo sa mu vtedy, keď si nezakladal na svojich schopnostiach, ale na Božej moci.

Homília

Keď predvčerom slávnostne otvárali Zimné olympijské hry, milánsky štadión San Siro, kde sa konala hlavná slávnosť, bol plný divákov, ale vidieť ich nebolo, keďže bol už večer, a všetko bolo ponorené do tmy. Tmu prerážali silné reflektory, ale tie sa zameriavali na defilé športovcov, na výstupy umeleckých hviezd a na niektorých významných návštevníkov na tribúne.

Keď sa podľa textu 5. kapitoly Matúšovho evanjelia Ježiš na nejakom galilejskom vŕšku posadil, aby sa prihovoril k množstvu ľudí, ktorí sa zišli okolo neho, neboli tam žiadne reflektory a kamery, aby z toho množstva vystrihli tých najzaujímavejších a zachovali ich na zvukovom a obrazovom zázname pre budúcnosť. Pozornosť ľudí, čo sa tam zišli z celého okolia, zamerala sa na Ježiša. On ich uchvátil tým, čo hovoril a robil, ako učil a uzdravoval. O to je zvláštnejšie, že Ježiš hneď od začiatku presmeroval pozornosť od seba na ľudí, ktorí boli okolo neho. Videl, akí sú to ľudia, vedel, že sa so všeličím trápia a že k nemu priviedli aj svojich chorých. Ako sme počuli minulú nedeľu, práve týchto ľudí Ježiš oslovil ako blahoslavených, požehnaných, Bohom obdarovaných. Teraz v tom uctení týchto ľudí pokračuje. Označuje ich za soľ zeme, za svetlo sveta.

Soľ i svetlo nie sú hocijaké produkty, hoci sú dnes pre nás všednou vecou. Soľ si možno ani veľmi nevážime, ale v minulosti tam, kde sa soľ ťažila, stala sa zdrojom veľkého bohatstva. Keď neboli chladničky a mrazničky, soľ sa používala nielen na ochutenie pokrmov, ale najmä na konzervovanie. A o potrebnosti svetla ani netreba hovoriť. V Ježišovej dobe – a tak to bolo vlastne až do 20. storočia – zdrojom svetla bolo len slnko a z ľudských možností zostávali olejové lampy. Označiť niekoho za soľ a svetlo bolo veľké vyznačenie. Myslím, že Ježiš ocenil záujem ľudí o to, čo hovoril a robil. Neprehliadnime, že Ježiš takto ocenil ľudí, ktorí boli navonok obyčajní, všeličím aj zaťažení, ale predsa sa s nimi dalo počítať. Vieme, že nie každý mal o Ježiša záujem. Určite bolo dosť ľudí, ktorí sa starali aj vtedy len o seba a s tým si vystačili. Ak sa im darilo, trápenia iných ľudí ich veľmi nezaujímali. Pravdepodobne si povedali, že svoje povinnosti si plnia a nik im nemôže nič vyčítať. Keď na konci 4. kapitoly Matúšovho evanjelia čítam, že ľudia prišli za Ježišom zo široka-ďaleka a priniesli so sebou mnohých postihnutých a utrápených, dá sa pochopiť, že Ježiš v týchto ľuďoch videl nádejný potenciál. Ako pekne povedal prorok (počuli sme to dnes v prvom čítaní): Človek, ktorý hľadá posilu a uzdravenie a nemyslí len na seba, „toho svetlo vyrazí ako zora na rannej oblohe a rany sa mu rýchlo zahoja“. Z Ježišovej strany tým, ako sa ľuďom prihovoril, išlo o ocenenie, ale aj upozornenie a výzvu: Nech vaša soľ nestratí chuť, nech sa vaše svetlo neskryje niekam pod mericu (čiže pod veľkú dutú nádobu, ktorou sa merala veľkosť nejakého sypaného tovaru).

Koho z tých ľudí, na ktorých predvčerom v Miláne mierili reflektory, by Ježiš označil za soľ alebo svetlo? Politikov a boháčov na tribúne asi ťažko. Pekných, mladých, silných športovcov? Tiež len ťažko. Spomedzi nich azda najskôr tých, čo sa nenechajú len obdivovať, ale svojím príkladom priťahujú deti a mládež, aby sa venovali niečomu zdravému a užitočnému.

Byť soľou a svetlom je však omnoho obyčajnejšie a zároveň náročnejšie. Jeden náš novinár nedávno komentoval napätie v amerických mestách, kde proti nelegálnym migrantom posiela vládna moc ozbrojených agentov, ktorí sa často unáhlia a pripravia o život nevinných ľudí. Ten novinár dal za príklad dvoch amerických politikov zo 60. rokov minulého storočia, ktorí boli veľkými postavami boja za ľudské práva, ale bez nenávisti a násilia. Keď bol 4. apríla 1968 zavraždený Martin Luther King, polícia varovala Roberta Kennedyho, aby v meste Indianapolis, kde hrozili nepokoje, nevystúpil na verejnosti s prejavom, lebo môže niekto ublížiť jemu. Napriek tomu vystúpil a okrem iného povedal: „Nepotrebujeme rozdeľovanie, nenávisť a bezprávie, ale lásku, múdrosť, vzájomný súcit a vôľu po spravodlivosti pre trpiacich.“ Kennedyho zavraždili o dva mesiace neskôr. Zdanlivo bol nenásilný zápas takýchto ľudí za spravodlivosť neúspešný. Podľa Ježišových slov však práve takíto ľudia sú soľou zeme a svetlom sveta.

V dnešnom svete je mnoho ľudí, ktorí sa nazdávajú, že na zlo je možné odpovedať iba zlom, na násilie iba násilím. Na prekvapenie je medzi hlásateľmi takýchto postupov aj dosť ľudí, čo sa nazdávajú, že sú poriadnymi kresťanmi. Nedajme sa tým pomýliť. V osobnom i spoločenskom živote odpovedajme na Ježišovo pozvanie: Pane Ježišu, chceme byť tvojou soľou, ktorá chutí, ale neštípe, chceme byť tvojím svetlom, ktoré svieti, ale neoslepuje. Ty sám nám pomôž tebe sa podobať, teba nasledovať!