H - 23.11.2025

Úvod do liturgie

Dnes slávime poslednú nedeľu cirkevného roka, ktorá je zároveň slávnosťou Ježiša Krista ako kráľa neba i zeme. V dnešnom druhom čítaní apoštol Pavol vznešene vyjadruje, čo znamená toto kráľovstvo: „On je obrazom Boha a súčasne je prvým z nás, zo všetkého stvorenia.“ Čítanie zo Starého zákona pripomína, ako sa stal Dávid kráľom nad Izraelom. Podmienky boli dve: Muselo ísť o Božie vyvolenie a zároveň o uzavretie zmluvy medzi novým kráľom a zástupcami ľudu. Dnešné evanjelium predstavuje Ježiša ako kráľa na kríži. V Ježišovom prípade zástupcovia ľudu nepochopili, kto je ich kráľom a dali ho ukrižovať. Pochopil to však hriešny človek, čo vedľa Ježiša zomieral, požiadal ho o prijatie do jeho kráľovstva a dostal milosrdnú odpoveď.

Homília

Keď dnes slávime sviatok Ježiša Krista ako kráľa, premýšľame, čo si pod jeho kráľovstvom máme predstaviť. Azda duchovné kráľovstvo v našom srdci, ktoré je tam, kde niekto v Ježiša úprimne verí? Alebo skutočné kráľovstvo, skutočný štát, ktorý by sa riadil Kristovými zákonmi?

Evanjelium na dnešný sviatok prezrádza tri možnosti vnímania Ježišovho kráľovstva. Prvú možnosť naznačuje dôvod Ježišovho odsúdenia: Nárokuje si byť židovským kráľom. To je protištátne, zaslúži si smrť! Druhý spôsob je posmech. Ježišovi sa posmievajú tí, čo ho nenávideli: Ak si kráľom, ukáž svoju moc a zachráň sa! Tretím spôsobom vníma Ježišovo kráľovstvo jeden zo zločincov, ktorý bol spolu s ním ukrižovaný. Prekvapujúco to kráľovstvo vníma ako možné a požiada, aby Ježiš naňho nezabudol, keď sa doň dostane.

Ktorým z týchto troch možností vnímame Ježišovo kráľovstvo? Boli také časy, keď sa Kristovo kráľovstvo vnímalo na ten prvý spôsob. Pravda, už nie ako židovské, ale ako kresťanské kráľovstvo. Že uskutočňujú Kristovo kráľovstvo, nárokovali si viacerí cisári a králi z konca staroveku a počas stredoveku. Kresťanstvo učinili štátnym náboženstvom a bránili ho pred skutočnými alebo domnelými nepriateľmi. A pápež, rímsky biskup, dokonca po celé stáročia mal vlastný štát na veľkej časti územia dnešného Talianska, kde vládol ako najvyšší politický predstaviteľ. V súčasnosti žiadnemu normálnemu kresťanovi nenapadne, aby takéto štáty pokladal za uskutočnenie Kristovho kráľovstva. Skúsenosť máme aj s druhým spôsobom vnímania Kristovho kráľovstva, ktorým sa vyznačujú tí, čo v neho neveria alebo ho výslovne odmietajú. Ide o ľudí, ktorí chápu moc iba cez zbrane, majetok a vysoké spoločenské pozície. Niektorí z nich pokladajú Kristovo kráľovstvo za naivnú náboženskú útechu, falošný sen, a boli aj takí, čo sa drzo pýtali, koľko má cirkev vojenských divízií, aby sa jej museli obávať.

Možno je pre nás najťažšie predstaviť si Kristovo kráľovstvo tým tretím spôsobom, ktorým ho pochopil zomierajúci zločinec na kríži. Môžeme len hádať, či Ježiša videl po prvýkrát až vedľa seba na kríži alebo ho zažil už skôr počas jeho verejného pôsobenia. Obaja odsúdenci vedľa Ježiša s najväčšou pravdepodobnosťou patrili k tzv. zelótom; dnes by sme ich označili za násilných nacionalistov a teroristov. Títo ľudia sa pripravovali na vojnu proti Rimanom a za Božie kráľovstvo považovali ustanovenie svojej moci podľa židovských náboženských zákonov. Môžeme naozaj len hádať, či ten prosiaci zločinec, po tom ako bol lapený a odsúdený, uzrel odrazu nezmyselnosť svojho pokusu o násilnú vzburu a zavnímal možnosť Ježišovho Božieho kráľovstva. Počítajme s tým, že v prosbe onoho zločinca už zaznel aj hlas prvotnej cirkvi: Ježišu, spomeň si na nás, svojich učeníkov, keď prídeš do svojho kráľovstva. Sme hriešni a slabí ľudia, ale uverili sme tebe. Prosíme, vezmi si nás k sebe.

Zostáva jedna dôležitá otázka: Ak prosíme, aby na nás Ježiš nezabudol, aby si nás vzal k sebe, myslíme tým, aby nás po smrti vzal do neba, aby nás prijal do večnej Božej lásky a pokoja, alebo myslíme na to, aby sme s ním zažili už tu na zemi jeho kráľovstvo? Odpoveď nemôže byť buď-alebo, ale aj-aj. Nie nebo alebo zem, ale aj nebo, aj zem. Kto všetko dobré čaká až od života po smrti a o tento svet sa nestará, na toho sa vzťahuje stará marxistická výčitka, že projektuje svoje nenaplnené túžby po šťastí do neba a skutočnosť, ktorú môže žiť a o ktorú by mal aj bojovať, nevidí. Opačne platí, že kto všetko šťastie hľadá len na zemi, s Bohom ani večnosťou nepočíta, ten žiaden raj nevytvorí, ale totalitu, diktatúru, peklo. A je úplne jedno, či si to šťastie niekto predstavuje komunisticky alebo kapitalisticky. Bez úcty k Bohu, ľuďom a prírode, nevytvoríme žiaden raj, iba peklo na zemi.

Ježišovo kráľovstvo nemožno stotožniť so žiadnym štátom, nech by bol vedený tými najpoctivejšími kresťanmi, a nemožno ho stotožniť ani s cirkvou, nech by sme v nej boli samí svätci. Ježišovo kráľovstvo však možno vidieť v každej skupine ľudí, ktorí sa pýtajú ako žiť evanjelium dnes a ktorí aj niečo robia, aby neprevládlo zlo vo svete, ale šíril sa priestor spravodlivosti, lásky a pokoja. Pápež František raz povedal, že „veriť v Ježiša znamená dať mu s pokorou a odvahou svoje telo ako Mária, aby mohol naďalej prebývať uprostred nás. Znamená to dať mu svoje ruky, aby hladili tých najmenších a chudobných; svoje nohy, aby sme vyšli a stretli sa so svojimi bratmi a sestrami; svoje ramená, aby sme podopierali slabých a pracovali na Pánovej vinici; svoju myseľ, aby sme mysleli a konali vo svetle evanjelia; a zvlášť to znamená ponúknuť svoje srdce láske a rozhodovaniu v jednote s vôľou Božou“ (K. O’Brien, Vidět srdcem, Portál, Praha 2025, 155.)

Na otázku, kde je Ježišovo kráľovstvo, teda odpovedajme: Začína v našom srdci a uskutočňuje sa cez naše telo všade tam, kde dávame svoj život Ježišovmu programu spravodlivosti, lásky a pokoja. Pre toto naše snaženie vyprosujeme si Božie požehnanie, veľa síl a vzájomnú podporu!