Homília - 4.5.2025

Dnes slávime 3. veľkonočnú nedeľu. Prvé čítanie spomína, že Ježišovi učeníci boli vystavení rovnakému nepriateľstvu zo strany náboženskej vrchnosti v Jeruzaleme ako Ježiš. Posilnení skúsenosťou jeho vzkriesenia však dokážu povedať: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí.“ V druhom čítaní z Knihy zjavenia používa autor textu poetickú reč. Ježiša nazýva Baránkom, ktorý bol zabitý, a zároveň ho vidí ako toho, kto má všetku moc, slávu a česť. K takémuto poznaniu možno dospieť len z Božieho zjavenia. Podľa dnešného evanjelia zjavuje sa vzkriesený Kristus Ježiš uprostred všednej práce. Často je to vtedy, keď sme neúspešní. Vzkriesený Pán oslovuje, zaujíma sa, obohacuje. To bola skúsenosť Ježišových učeníkov a to je aj skúsenosť cirkvi.

Homília

Keď je človek mladý, má svoje sny a plány, ale postupne spoznáva, čo z toho všetkého sa mu podarí a čo nie. Niekto zažije až také zlyhania v osobnom alebo spoločenskom živote, že prestane veriť v niečo lepšie a v nejaký nový začiatok. Uskutočnenie svojich predstáv a plánov očakávame najmä od seba, z vlastného úsilia, potom čiastočne od iných ľudí a od rôznych okolností, a niečo nechávame na náhodu či šťastie. V Boha veriaci človek počíta aj s tým, že Boh sám mu vstúpi do života, ale často si to nevieme vôbec predstaviť.

V dnešnom rozprávaní z Jánovho evanjelia počúvame o Ježišových učeníkoch, ktorí išli chytať ryby, zažili pritom neúspech, ale potom ich oslovil neznámy človek, v ktorom spoznali vzkrieseného Pána. Udalosť dnešného rozprávania sa neudiala v Jeruzaleme, ale v Galilei, pri jazere, kam Ježišovi učeníci chodili loviť ryby. Ježiša spoznali jeho učeníci v postave neznámeho muža až po tom, ako ho počúvli a rybami sa im naplnili siete. Stretnutie vrcholilo pri hostine, ktorú Ježiš vopred pripravil.

Keď čítame evanjeliá, máme sklon vnímať jednotlivé rozprávania ako rozvíjajúci sa príbeh podobný deju z nejakej knihy, kde jedna udalosť nadväzuje na druhú. Rozprávania v evanjeliách však nesledujú historickú časovú líniu (čo sa stalo kde a kedy), ale snažia sa osloviť nás, a to v našich životných situáciách. Pri počúvaní dnešného rozprávania o zjavení vzkrieseného Pána predstavme si teda našu vlastnú situáciu, a to v dlhšom časovom rámci. Sme veriaci, ale nakoľko vážne počítame s tým, že nás vo všednosti našich dní osloví Boh? Zaiste, oslovovaní sme všeličím, doma i v práci, v súčasnosti mnohorako nielen oslovovaní, ale priam obťažovaní aj rozličnými médiami. Ako sa v tom všetkom dá spoznať, že nás oslovuje Boh?

Skúsme si predstaviť situáciu Ježišových učeníkov. Po Ježišovej smrti boli skľúčení, ani nie pochybujúci, ale rezignovaní. Potom prežili veľkú premenu. Získali istotu, že Ježiš, ktorý bol ukrižovaný, bol Bohom vzkriesený a povýšený do Božej slávy. Nešlo len o súkromný zážitok, ale spoločnú skúsenosť, ktorá im dala moc svedčiť o Ježišovi, novým spôsobom vykladať Písmo (Mojžiša a prorokov), pomáhať trpiacim ľuďom (uzdravovať) a nechať sa aj v neprehľadných situáciách viesť Duchom Svätým. Zo Skutkov apoštolov sme dnes čítali, ako Peter povedal: „My sme toho svedkami aj Duch Svätý, ktorého Boh dal tým, čo ho poslúchajú“ (Sk 5,32). Že Ježiš je vzkriesený a živý, zažili títo ľudia na sebe a v sebe. Že to naozaj zažili, bolo verejnosti viditeľné, ťažšie sa vysvetľovalo, ako to zažili. Peter to vystihol stručne: Boh dal svojho Ducha tým, čo ho poslúchajú...

Neskôr sa tie premieňajúce skúsenosti prerozprávali pomocou príbehov. Jedným z nich je príbeh o neúspešnom rybolove. Viac ako o nezdare pri love rýb je o neúspechu žiť a konať z viery vo vzkrieseného Pána. Uvedomme si, že tak ako my, aj ľudia prvej cirkvi, vrátane apoštolov, žili naďalej svoje obyčajné životy. Starali sa o svoje rodiny, pracovali, aby sa uživili. Ich hlavnou motiváciou, ktorá ich pohýnala, bola však skúsenosť s Ježišom. Ale ani pre nich slnko nesvietilo každý deň. Niekedy sa cítili na dne, pri všetkej snahe sa nič nedarilo, a nebolo v ich moci „pričarovať si“ Ježiša. Predsa mali skúsenosť jeho oslovenia. Vzkriesený Kristus sa im dával zažiť. Bol poznaný podľa svojej láskavej starostlivosti: „Chlapci, máte čo jesť?“ Nasledovalo povzbudenie skúsiť to znova, a keď ho poslúchli, mohli zažiť veľké obdarovanie. Miestom, kde sa to najviac zažívalo a zažíva, je hostina s Ježišom, ktorú nepripravujeme my, ale on sám.

Príbeh učeníkov v neúspechu, ktorí sa nechali osloviť Ježišom a boli bohato odmenení, je aj naším príbehom. Ide o tzv. modelovú situáciu, v ktorej sa s nami stretáva vzkriesený Pán. Koľkokrát sa nám všeličo nepodarilo, a to aj vo vážnych veciach! Predsa sa nevzdávame. Necháme sa osloviť hlasom, ktorý sa o nás zaujíma, pýta sa, či máme z čoho žiť. Keď sa tým hlasom necháme viesť, ukážu sa pred nami možnosti, o ktorých sme ani netušili. Vtedy môžeme spoznať, že ten starostlivý hlas je hlas nášho najlepšieho Priateľa a Pána.

Pozeral som včera Záverečný dokument o synodálnej cirkvi, ktorý bol zverejnený 26. októbra 2024. Celkom na záver jeho text končí odkazom na rozprávanie dnešného evanjelia: „Keď vystúpili na breh, videli rozloženú pahrebu a na nej položenú rybu a chlieb.“ Dokument zdôrazňuje: Toto má byť naša situácia, hostina nášho života. Boh sám túto hostinu ponúka. Nielen nám, ale všetkým ľuďom. Cirkev, ktorá bude synodálna, teda solidárna a blízka ako Ježiš, bude vytvárať spoločenstvo, v ktorom zažijeme, ako sme vzkrieseným Pánom obdarovaní a pohostení. Nech sa to, milí priatelia, stane aj naším obdarovaním, našou spoločnou skúsenosťou!