H - 5.4.2026

Úvod do liturgie

Dnes slávime náš najväčší sviatok – vzkriesenie Ježiša Krista, prvú veľkonočnú nedeľu. Zo Skutkov apoštolov dnes čítame svedectvo apoštola Petra o tom, čo zažil s Ježišom, ako spoznal, že Ježiš je pomazaný Duchom Svätým. V druhom čítaní apoštol Pavol povie, že „už sme zomreli s Kristom a vstali z mŕtvych“. Tým hovorí, že vzkriesenie je proces, ktorý už teraz, v našom živote, začal, odkedy sme sa nechali Kristom osloviť a uverili sme mu. Dnešné evanjelium prináša svedectvo o prázdnom hrobe a zjavení Ježiša Márii Magdaléne. Tak sa stala prvou apoštolkou a prvou svedkyňou jeho vzkriesenia.

Homília

Kto chodí pravidelne do kostola, počuje rozprávať o svätých veciach zo všetkých možných pohľadov a strán. Nielen rozprávame, aj spievame, ozdobujeme, inscenujeme... Darí sa nám pri tom všetkom aj vojsť do toho, čo slávime, o čom rozprávame? Ako som spomenul na Veľký piatok, darí sa nám spojiť svoj životný príbeh s Ježišovým príbehom, nechať sa osloviť Božou láskou a odpovedať na ňu svojou láskou?

Na 1. veľkonočnú nedeľu čítame z Jánovho evanjelia rozprávanie o Márii Magdaléne, ktorá nad ránom, ešte za tmy, išla k Ježišovmu hrobu. Keď videla od vchodu odvalený kameň, preľaknutá, že niekto zneuctil Ježišovo mŕtve telo, bežala to oznámiť Ježišovým učeníkom. Peter a Ján preskúmali, čo sa stalo, a vrátili sa domov. Mária Magdaléna zostala pri hrobe a plakala. Vtedy cez slzy uvidela v hrobe anjelov, ktorí sa jej opýtali, prečo plače. Potom uvidela neznámeho človeka, ktorý sa jej spýtal to isté, čo anjeli. Na dôvod jej plaču. Keď ju ten neznámy oslovil menom, spoznala v ňom Ježiša, prebudila sa so svojho žiaľu a stala sa prvou hlásateľkou Ježišovho vzkrieseného života.

Je to zvláštne, že prvou osobou, ktorej sa Ježiš po smrti zjavil, bola podľa Jánovho evanjelia práve Mária Magdaléna. Podľa textu v Matúšovom evanjeliu tiež to bola ona spolu s inou ženou. Máriu Magdalénu výslovne spomína ako prvú adresátku zjavenia aj evanjelista Marek a evanjelista Lukáš rovnako, ale aj s ďalšími ženami. Apoštoli sa spomínajú až na druhom mieste a Ježišova matka sa pri zjavení vzkrieseného Pána nespomína vôbec. V evanjeliách sa to nevysvetľuje, ale niečo dôležité to naznačuje. Že Ježiš zomrel, bolo skutočnosťou, ktorú nebolo treba dokazovať. Otázka je, ako sa dá dokazovať, že bol Bohom vzkriesený.

Takže, ako to vieme, prečo tomu veríme? Ľudia mimo cirkvi si predstavujú, že v cirkvi to funguje tak, že vysoký cirkevný úrad niečo vyhlási a prikáže to veriť. Je to veľmi smiešna predstava. To, čo voláme dogmy, sú definované, teda po dlhých skúmaniach a rokovaniach odsúhlasené výpovede viery, ktoré sa formulujú vtedy, keď po takej formulácii vznikne dopyt. V cirkevných dejinách to bolo od 4. stor. Prvým koncilom, kde sa definovali dogmy, bol koncil v Nicei roku 325. Koncil sa konal preto, že po roku 300 napriek opakovaným prenasledovaniam počas predchádzajúcich storočí bolo kresťanov v Rímskej ríši čoraz viac, kresťania boli jednoducho všade, medzi chudobnými i bohatými, medzi všetkými národmi ríše, napokon aj na najvyšších úradoch a na cisárskom dvore. Viera kresťanov sa ukázala ako životaschopná a inšpirujúca zdravý rozum i zdravé vzťahy. V novej situácii ukázala sa potreba formulovať výpovede viery aj premyslenou filozofickou rečou. Na začiatku viery v Ježiša zmŕtvychvstalého však neboli dogmy, ale skúsenosť s Ježišom, ktorého Boh vzkriesil z mŕtvych.

Prečo evanjeliá spomínajú na začiatku viery v Ježišovo vzkriesenie práve ženy, môže mať viac dôvodov. V Markovom a Lukášovom texte sú zmienky, že ženy išli ku hrobu, lebo podľa vtedajšej zvyklosti chceli pomazať Ježišovo mŕtve telo voňavými olejmi. Iné vysvetlenie môže byť závažnejšie. Ako je známe, ženy a muži rozdielne vnímajú skutočnosť. Ženy si často niečo všimnú a precítia prv ako muži. Môžu sa mýliť, môžu preháňať, preto pri dôležitých veciach to treba preskúmať, ale nemožno poprieť, že niečo spoznajú ako prvé a že je to často pravda. Ježišov život po smrti sa nedal skúmať v prvom rade technicky, zvonka, aj keď niektoré vonkajšie okolnosti si zaslúžili pozornosť. Takou okolnosťou bol aj prázdny hrob. Ten však nikoho nepresvedčil o Ježišovom živote. Ako sme počuli, pravdepodobnejším vysvetlením bol pokus zneuctiť Ježišovo mŕtve telo. Preto je také cenné rozprávanie evanjelia o zjavení Márii Magdaléne. Zažila niečo krásne s Ježišom, on ju znovu vrátil do života, evanjelista Marek dokonca napísal, že „Ježiš sa najprv zjavil tej, z ktorej kedysi vyhnal sedem démonov“ (Mk 16,9). Nemusí to znamenať, že bola zlá, môže to znamenať, že bola veľmi nešťastná. A kto je viac vďačnejší ako ten, kto bol od svojej ťarchy a svojho trápenia oslobodený? Podľa Jánovho evanjelia sa Ježiš Márii Magdaléne najprv spýtal, prečo plače, potom ju oslovil menom. Tak prebieha uzdravujúca komunikácia. Zaujímame sa o seba, dívame sa na seba s porozumením a láskou. Že nás takto krásne oslovuje Ježiš, ktorý bol ukrižovaný, ktorý je teraz v nebi s nebeským Otcom a zároveň je úžasne prítomný v našom živote, to spoznávame aj dnes podľa podobnej uzdravujúcej skúsenosti.

Táto skúsenosť platí v našom súkromnom živote i vo svete. Čítal som peknú zmienku o nemeckom jezuitovi Albertovi Kellerovi (+2010). Vyučoval filozofiu a mal zmysel pre humor. Pred svojou smrťou si sám napísal, ako má znieť oznámenie o jeho smrti v médiách. Na oznámení pod menom a dátumom, ktorý sa mal doplniť, bolo pár slov: „Pre mnohé prosím o prepáčenie a ďakujem za všetko. Uvidíme sa, poďme!“

Keď sa dívame na súčasný svet, nenachádzame veľa dôvodov na radosť. Najznámejší ľudia, ktorých tváre sú temer denne prítomné vo svetových médiách, nie sú nositeľmi radosti a nádeje, naopak, často sú nositeľmi smrti a iného nešťastia. Nádejou pre svet sú dnes kresťania, vyznávači Ježiša Krista vzkrieseného. Buďme hrdí na svoju vieru a navzájom sa v nej podporujme. Spoločne žime svedectvo, že naša viera nie je snom, ale krásnou uzdravujúcou skutočnosťou!