H - 14.12.2025

Úvod do liturgie

Dnes slávime 3. adventnú nedeľu. Text prvého čítania z Knihy proroka Izaiáša odráža situáciu Židov v babylonskom zajatí, ktorí už pred sebou nevideli žiadnu radostnú budúcnosť. Prorok však povzbudzoval k dôveru voči Bohu, ktorý má moc aj púšť zmeniť na rozkvitnutú záhradu. V druhom čítaní odpovedá autor listu na otázku kresťanov, kedy nastane Pánov príchod a súd nad svetom. V zásade hovorí, že nie je dôležité, kedy to nastane, ale ako my budeme pripravení na príchod Pána. Podľa dnešného evanjelia spoznáme Pánov príchod podľa toho, že nešťastní ľudia budú potešení a chorí budú uzdravení.

Homília

Advent sa tradične pokladá za obdobie očakávania. Čo si však pod tým očakávaním máme predstaviť? Keď o tom premýšľam, uvedomujem si, že naše očakávania netreba odvodzovať od kalendára, ani od sviatkov, ale od výziev či oslovení, ktoré prichádzajú z našej osobnej a spoločenskej situácie.

Dnes sme z evanjelia opäť počuli o Jánovi Krstiteľovi. Rozprávanie preskočilo obdobie niekoľkých mesiacov, azda i rokov. Ján už nie je podivný muž žijúci kdesi na púšti, ktorý čaká na pocestných pri prechode cez Jordán, aby ich tam oslovil so svojím posolstvom. Ako sa dozvedáme z úryvku evanjelia, Ján je v žalári. Na tomto mieste sa nevysvetľuje, ako sa Ján do väzenia dostal, to sa dočítame z textu evanjelia až neskôr (Mt 14,3-5). Tu je pozornosť venovaná Jánovej otázke voči Ježišovi. Z väzenia sa pýta, či Ježiš je ten, ktorý mal prísť, ten, ktorého Ján a mnohí ľudia očakávali. Keď si všimneme túto otázku, uvedomíme si, že ani Ján neočakával jednoducho Ježiša. Ak Ján niekoho očakával, tak to bol Pán, teda Boh. Alebo presnejšie povedané: človek, cez ktorého Boh bude konať. A Jánova otázka potom znamenala, či možno Ježiša, o ktorom Ján počul veľké veci, stotožniť s tým, cez ktorého Boh koná.

Na aké Božie konanie Ján myslel? Myslel na mocné Božie konanie, ktoré nastolí spravodlivosť v spoločnosti. Konanie, ktoré bude mať podobu súdu nad zlými ľuďmi a podobu záchrany pre ponižovaných a zneužívaných. Ján Krstiteľ v tradícii prorokov očakával Božie zásahy do udalostí vo svete, očakával ich cez Bohom povolaných ľudí, osobitne cez niekoho, kto by bol Bohu celkom oddaný a zároveň celkom slúžil spravodlivosti pre svet. Ján mal predstavu tohto Božieho poverenca, Božieho Mesiáša, ako trestajúceho sudcu, ktorý – obrazne povedané – dobré obilie zhromaždí do sýpky a plevy spáli v ohni (Mt 3,12). Zapadal Ježiš do tejto Jánovej predstavy? Zdá sa, že Ján si v tom nebol istý. Aj my vo vyznaní viery hovoríme, že veríme v Ježiša Krista, ktorý „príde súdiť živých i mŕtvych“, ale ako by ten súd mal prebiehať?

Ježiš neodpovedal priamo na otázku, či on je ten, kto prichádza ako Boží poverenec a sudca. Poukázal len na to, čo sa deje jeho pôsobením: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium. Či už si tieto skupiny predstavíme obrazne alebo doslovne, toto je podľa Ježiša mesiášska vizitka, týmto sa Mesiáš prezentuje. Podľa Ježiša bude Mesiáš súdiť, ale v prvom rade nie pálením pliev, trestaním zlých. Bude súdiť cez oslobodzujúce, zachraňujúce, uzdravujúce konanie. Iste, niekedy sa nad všeličím hneváme alebo sme len z mnohých vecí smutní; v osobnom živote i v spoločnosti. To, čo nás hnevá, je hriešna situácia nás alebo širšieho okolia, sveta. Zdravá nespokojnosť so situáciou, ktorú prežívame ako nesprávnu, zlú, je výzva, čo prichádza od Boha. Ak sa v nás ozve aj túžba niečo s tým urobiť, napomôcť väčšej spravodlivosti vo svojom osobnom i spoločenskom živote, taká túžba je potom Božie oslovenie. Obaja, Ján i Ježiš, videli stav sveta ako zlý, Bohu odcudzený, ľuďom ubližujúci. Obaja sa cítili Bohom aj oslovení, aby voči zlu, voči nespravodlivosti sveta vystúpili. Líšili sa v tom ako. Kým Ján žil v predstave, že dobro a zlo, dobrí a zlí, sa presne oddelia ako dobrá pšenica a zbytočné plevy, Ježiš uskutočňoval predstavu zachraňujúcu a uzdravujúcu. Oddelí sa sám ten, kto si namýšľa, že uzdravenie nepotrebuje.

Akými očakávaniami žijeme po tieto dni? Prežívame zdravú nespokojnosť nad niektorými stránkami svojho osobného života i nad stavom spoločnosti? Keď rozprávam s ľuďmi, ktorých poznám, keď ich počúvam, čo ich hnevá a s čím sú nespokojní, vnímam, že ich možno rozdeliť na dve skupiny – akoby na Jánových a Ježišových učeníkov. Tí Jánovi si myslia, že vedia, čo je zlé, a chcú to odstrániť zo svojho života a zo sveta. Tí Ježišovi sa neponáhľajú vedieť, kde je zlo a kde je dobro. Vedia, že jasná je iba bolesť, čo volá o pomoc. A tak túžia spolu s Ježišom od bolesti oslobodzovať a uzdravovať.

Do ktorej skupiny patríme? K Jánovým alebo k Ježišovým učeníkom? Jeden môj starší priateľ pravidelne na svojej internetovej stránke uverejňuje svoje úvahy nad všeličím zo svojho súkromia i zo sveta. Celý svoj život je úprimne veriaci kresťan, trápi sa nad mnohým, ale nezlostí sa. Raz za mesiac sa stretáva s priateľmi aj na ochutnávke vína. Teraz pred Vianocami vtipne napísal: Môžu prísť aj ateisti, dali sme im len jednu podmienku. Musia vedieť naspamäť Tichú noc, všetky tri verše...

Buďme múdri, kritickí, ale chráňme sa súdenia a zlosti. Očakávame toho, kto nás z hriechu, nepokoja, bolesti vyslobodí a uzdraví.