H - 18.2.2026

Pomenovanie dnešného dňa je odvodené od zvyku požehnania popolom, pri ktorom sa hovorí: „pamätaj, že si prach a na prach sa obrátiš,“ alebo je druhá možnosť: „kajajte sa a verte evanjeliu“. Pripomínanie prachu a kajania môže niekomu znieť smutne, ale záleží na tom, ako to chápeme, ako si to predstavujeme.

Pod prachom si netreba predstavovať prach, ktorý odstraňujeme vlhkou handrou alebo vysávačom vo svojom byte. Prachom sa myslí zem, hlina, naše telo, ktoré je zložené z podobných chemických prvkov, aké sa nachádzajú v celej živej i neživej prírode. V tomto zmysle je správne držať sa pri zemi, nenamýšľať si priveľa o sebe. Vedomie o príbuzenstve s prírodou však nemôžeme zameniť za lacnú výhovorku. Poznám ľudí, ktorí podliehajú rôznym hriechom a ospravedlňujú si to tým, že vraj konajú len podľa svojej prirodzenosti či prírody. Zaiste, sme súčasťou prírody, ale hrať sa na zvieratko, kvetinku či kameň nemôžeme. Sv. písmo v knihe Genezis spomína stvorenie človeka z hliny zeme – dá sa povedať, že je to prirovnanie k práci hrnčiara, ktorý z hliny vytvára rôzne výrobky – ale zároveň povie, že človek nie je len hlina, lebo Stvoriteľ mu „vdýchol do nozdier dych života“. Nie sme len súčasťou prírody, máme podiel aj na Božom dýchaní. Vdýchnutie života – to je opäť obrazné prirovnanie, lebo nejde o vdýchnutie vzduchu, ale o vdýchnutie Božích tvorivých schopností myslieť, rozhodovať sa, tvoriť seba i svet. Všetko to funguje, pokiaľ zostávame spojení so svojím Tvorcom. Pokiaľ si nenamýšľame, že sami sme „bohom“ alebo naopak iba chémiou, prírodou.

Tá druhá výzva, aby sme sa kajali a verili evanjeliu, hovorí o kajaní v zmysle obrátenia sa k tomu, z čoho sa dá žiť, a to radostne. Niekedy sme všeličím zaujatí a táto výzva nás oslovuje, aby sme sa nedali nachytať na pozlátky, ale rozlišovali, čo nám umožní naozaj tešiť sa zo života. Tešíme sa z mnohých javov a vecí, nie je však jedno, z čoho sa tešíme a ako. Výzva na pokánie žiada uveriť evanjeliu. Vieme, že gr. slovo evanjelium znamená posolstvo radosti. Týmto slovným spojením – posolstvo radosti – je označovaný Ježišov život a jeho chápanie života. V jeho mene si dnes hovoríme: Objavuj to, čo ťa teší, nielen chvíľku, nielen, kým si zdravý a mladý, nielen, kým vyhrávaš, nielen, kým dobre zarábaš, nielen, kým ti svieti slniečko. Objavuj, čo ťa teší a dáva zmysel tvojmu životu, aj keď všetko okolo teba stíchne a zotmie sa.

Všimnime si, že táto výzva nesmeruje len k plneniu nejakých povinností. Kajať sa, teda obrátiť sa máme k tomu, o kom vieme, o kom sme sa presvedčili, že nás má rád, dokonca až tak, že nám dáva seba, že nám seba, svoj život vdychuje. Čítanie z evanjelia na Popolcovú stredu spomína tri tradičné dobré skutky: almužnu, modlitbu a pôst. Tieto dobré skutky máme konať v skrytosti, teda nie kvôli sebauspokojeniu, ani kvôli pochvale od ľudí, ale opravdivo, z vnútorného presvedčenia, zo skutočnej potreby čosi dobré urobiť. Tvoj Otec ťa vidí práve v tej skrytosti, to, čo robíš, je medzi ním a tebou. V kajaní sa ide o toto obrátenie k Otcovi, k tomu, na kom napokon ako jedinom záleží.

Každý z nás asi pozná známe vyobrazenie stvorenia človeka, ako ho namaľoval v Sixtínskej kaplnke vo Vatikáne veľký umelec Michelangelo. Na obraze sú znázornení Stvoriteľ a prvý človek Adam, ako sa vzťahujú k sebe a medzi ich prstami preskakuje iskra života.

K tomuto obráteniu sme vyzvaní na začiatku pôstnej doby. Aby sme nežili odklonení bokom od Darcu života, ale vzťahovali sa k nemu a aby to medzi nami iskrilo životom, ktorý sa nikdy nestratí.