H - 4.1.2026

Úvod do liturgie

dnes slávime 2. nedeľu po Narodení Pána. V evanjeliu po tretí raz vo vianočnom období čítame začiatok Jánovho evanjelia. Tento text v duchu vtedajšej gréckej filozofie hovorí o Bohu ako božskom logose, rozume a Slove. Na rozdiel od filozofov evanjelium ohlasuje aj skúsenosť so zjavením božského Slova v konkrétnom živote Ježiša Krista. Prvé čítanie prináša svedectvo o premýšľaní veriacich Židov z obdobia asi 200 rokov pred Kristom. Uvažovali o Božej múdrosti a o jej pôsobení vo svojich dejinách. V druhom čítaní apoštol spomína Božie požehnanie, ktoré dostávame skrze Krista. Kto to pochopí a uverí, už nestojí pred Bohom ako cudzinec, je prijatý za Božie dieťa.

Homília

S filozofom Ludwigom Wittgensteinom, ktorý pochádzal z Rakúska a pôsobil zvlášť v Anglicku, spája sa najčastejšie jeden jeho výrok: „O čom nemožno hovoriť, o tom treba mlčať.“ Čo sa nepoučenému človeku javí ako slovná hra, bolo pre filozofa vážnou témou – uvedomoval si, že myslieť môžeme len to, čo vieme vysloviť, a tam, kde končí možnosť niečo vysloviť, končia hranice nášho poznania.

Pri liturgii druhej vianočnej nedele opäť čítame úvod Jánovho evanjelia. Začína známym vyjadrením, že na počiatku bolo Slovo. Apoštol akoby rozmýšľal podobne ako filozof, len svoje uvažovanie posunul od vzťahu medzi mysleným a vysloviteľným k vzťahu medzi vysloveným a jestvujúcim. Apoštol hovorí, že ten, kto vyslovuje, je Boh sám. Zároveň ten, kto vyslovuje, aj koná. Medzi slovom a skutkom nie je u Boha deliaca čiara. Na otázku, odkiaľ vie, že na začiatku všetkého koná Boh, by apoštol odpovedal: Viem to z jestvovania sveta. Ak niečo jestvuje, muselo to byť vyslovené. Začiatok Jánovho evanjelia odkazuje na začiatok celej Biblie, ku knihe Pôvodu čiže Genezis. Sv. písmo vo svojich prvých riadkoch o stvorení sveta hovorí takto: „Tu povedal Boh: Buď svetlo a bolo!“ (Gn 1,3) O všetkom, čo je stvorené, sa podobne uvádza, že Boh to povedal. Napokon aj o človeku: „Boh povedal: Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby!“ (Gn 1, 26)

Súčasný sekulárny človek v Európe vie ako-tak hovoriť o svete (alebo si len myslí, že vie), ale Boha vynecháva zo svojho slovníka – niekedy aj s odvolaním na Wittgensteina: „O čom nemožno hovoriť, o tom treba mlčať.“ Sekulárny človek si to však opäť posunul, akoby filozof povedal, že o čom nemožno hovoriť, to ani nejestvuje. So sekulárnymi ľuďmi možno súhlasiť v jednom: O Bohu by sa nemalo len-tak hocijako hovoriť. Skade potom pochádza naša reč o Bohu?

Niekoho prekvapím, keď poviem, že z našej skúsenosti so sebou a so svetom. Málo si všímame, že naše Sv. písmo o Bohu hovorí tým, že hovorí o svete. Nik nepopiera, že o svete možno hovoriť. Podľa spomenutého filozofa ale nami poznávaný svet jestvuje len v našej interpretácii, v našom pochopení a našom výklade. Pre kresťanov ako dedičov židovskej Biblie je svet stvorením, je darom, nie iba náhodným javom. Biblia hovorí o Bohu tým, že hovorí o stvorení. V stvorenom svete je Boh poznateľný nielen ako pôvodca sveta, ale aj ako jeho sprevádzajúci partner. Človek – ako je to zaznamenané v Biblii – teší sa zo sveta, ktorý ho obklopuje, ale sa v ňom aj trápi a kladie si otázku, prečo sa trápi. V Biblii si človek uvedomuje jestvovanie zla, hriechu a bolesti, vie sa k tomu zlu aj priznať a zároveň túži po vyslobodení zo zlého, či už je to zlo osobné alebo spoločenské. Pri tomto úsilí o vyslobodenie z hriechu a bolesti prichádza človek ku skúsenosti, že naše otázky neznejú vo svete len ako ozvena vo veľkom prázdnom priestore, ale dostávajú aj odpoveď. Na naše volanie po vyslobodení dostávame odpoveď vo forme upokojujúcich, vysvetľujúcich i ku konaniu vedúcich myšlienok, stretnutí a udalostí.

Biblia je takto záznamom skúsenosti so slovami a skutkami, ktoré sme zažili ako obdarujúce i vyslobodzujúce. Preto vyznávame, že Boh koná v našom svete – v prírode i dejinách. Nedíva sa na svet ako na bábkové divadlo, v ktorom niekto ťahá za špagátiky, ale cez prírodu, dejiny a nás ľudí je súčasťou sveta. Boh nie je všetko vo svete, ale je vo všetkom. Ak s apoštolom Jánom na Vianoce vyznávame, že Boh, jeho Slovo, stalo sa telom, tým hovoríme, že vo svete a v sebe nenachádzame len prázdno, ktoré duní ozvenou našich otázok, ale nachádzame vo svete a v sebe aj svojho Stvoriteľa. A to vianočné vyznanie vrcholí v tom, že Boh, jeho Slovo, sa osobitne stalo telom v jednom z nás – v Ježišovi.

Poznáme pojem teológia. Prekladáme ho ako reč o Bohu. Múdrejší z teológov však pripomínajú: Viac ako o Bohu treba hovoriť s ním. Tak niekto posunul aj znenie tej Wittgensteinovej vety: „O kom nemožno hovoriť, k tomu sa musíme modliť.“

Modliť, ďakovať, prosiť, tešiť sa, plakať, klásť otázky, a potom stíchnuť a čakať na odpoveď. Keď budeme dostatočne vnímaví, nezačujeme len tlkot vlastného srdca, ale aj slovo toho, ktorý nás od počiatku vyslovuje, utvára, formuje.