H - 12.4.2026

Úvod do liturgie

Dnes slávime 2. veľkonočnú nedeľu, ktorá sa nazýva aj nedeľou Božieho milosrdenstva. Milosrdenstvo sa dnes spomína v druhom čítaní od apoštola Petra. Autor listu píše, že Boh je milosrdný, láskavý a uzdravujúci, a my to poznávame na sebe, keď nám smutným a nešťastným dá Boh znova sa narodiť pre radosť a nádej. Ako prvé čítanie vo veľkonočnom období čítame úryvky zo Skutkov apoštolov. Dnes je to o príkladnom spolužití prvých kresťanov v Jeruzaleme. Z evanjelia dnes čítame o ďalšom zjavení vzkrieseného Pána svojim učeníkom. Rozprávanie o pochybujúcom Tomášovi pripomína dôležitosť spoločenstva veriacich, ktoré stojí pri sebe aj v trápeniach a pochybnostiach a vzájomne sa podporuje.

Homília

Každý z nás žije svoje obyčajné starosti a radosti, ale sledujeme aj svet okolo nás a vidíme, že nie je v dobrom stave. Nedávno sa jeden komentátor vyjadril ohľadom vojny v Iráne, že tá vojna nebude ľahkou vecou aj preto, že oni svoje náboženstvo berú vážne a budú bojovať za svoje presvedčenie. Čo značí brať náboženstvo vážne? Môže to mať rozličné podoby. Môže to byť aj fanatizmus, ale v zásade to znamená, že pomocou svojej viery sme objavili to, čo je nám sväté, čím žijeme a kvôli čomu niekedy aj zomierame.

V dnešnom rozprávaní o zjavení vzkrieseného Pána Ježiša zazneli slová, že „blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“. Čo znamená toto „uverili“? Pamätáme si z minulej nedele rozprávanie o zjavení Ježiša Márii Magdaléne. Ona videla alebo verila? A Tomáš z dnešného rozprávania videl alebo veril? Mária Magdaléna najprv nevidela. Ak niekoho videla, tak nie Ježiša, ale záhradníka. Ježiša spoznala, až keď ním bola menovite oslovená. Keď pozorne čítame dnešné rozprávanie, ani o Tomášovi sa nehovorí, že hneď uvidel a potešil sa. Aj on bol najprv oslovený, ba priam Ježišom vyzvaný, aby si overil jeho rany a stal sa veriacim. Vtedy Tomáš neodpovedal, že vidí, ale že verí. A povedal to veľmi krásne: „Pán môj a Boh môj!“ To je vyznanie viery, nie výsledok videnia.

Ako sa dá veriť, že niekto vstal z mŕtvych? A ako sa dá z toho žiť? Povedal sme si pred týždňom, že sa to dá len tak, že s tým, čo bolo boľavé, ťažké ako smrť, získame uzdravujúcu skúsenosť. Nemôžeme si to sami nahovoriť – ak by sa o to niekto pokúšal, riskoval by vážne psychické i sociálne následky. Taká skúsenosť nám môže byť len darovaná. Nemôžeme si ju vynútiť, môžeme však po nej túžiť a stretávať sa s podobne zmýšľajúcimi. O Ježišových učeníkoch hovoríme, že sa počas Ježišovho odsúdenia a ukrižovania rozutekali. Asi nie celkom. Naďalej sa stretávali, držali spolu. Skúsenosť s Ježišom ich poznačila. A tá uzdravujúca skúsenosť so vzkrieseným Pánom sa neprejavila ako snívanie jednotlivcov. Išlo o spoločnú skúsenosť. Tá skúsenosť bola duchovná – niekedy sa povie, že bola čímsi medzi nebom a zemou –, ale dôsledky mala aj telesné. V rozprávaní o Tomášovi boli zdôraznené Ježišove rany. Ježišovo zjavenie Tomášovi ohlasuje, že tie rany a smrť neboli prehrou, neboli Božím odmietnutím Ježiša, ale potvrdením jeho vernosti Bohu, a Ježišova nová prítomnosť medzi učeníkmi je zasa potvrdením Božej vernosti Ježišovi.

Jánovo evanjelium bolo napísané na konci 1. storočia, teda niekoľko desaťročí po Ježišovej smrti. Viera kresťanov sa po tých rokoch nemohla zakladať na videní Ježiša. Preto chcelo rozprávanie o zjavení Ježiša pred Tomášom povedať, že viera môže počítať aj s otázkami a pochybnosťami. Kto sa pýta, kto má záujem, takému človekovi nie je Boh, Ježiš a napokon ani svet ľahostajný. Kto sa úprimne zaujíma a pýta, dostane od Boha odpoveď. Dostane ju podobne ako Tomáš v spoločenstve spolu-veriacich a spolu-hľadajúcich. Na začiatku sme si povedali, že ľudia, ktorí majú silné náboženské presvedčenie, nevzdávajú sa ani pod nátlakom. Či je to presvedčenie pevné a fanatické alebo pevné a uzdravujúce, spozná sa podľa praktických dôsledkov, podľa toho, čo viera prináša.

Poznáme pojem mučeník. Tak nazývame ľudí, ktorí zomreli násilnou smrťou, hoci sami nikomu neublížili. Po grécky sa mučeník povie martýr a doslovne toto slovo znamená svedok. Myslí sa svedok určitého hodnotového postoja, ktorý sa niekomu stane dôležitejší ako vlastný život. Ježiš so svojimi oslávenými ranami je prvý z takýchto svedkov. Jeho svedectvo dokazuje, že víťazom je ten, kto aj uprostred ťažkých skúšok zostane verný Bohu a nedá sa zlomiť v láske. Pápež Lev pri sv. omši na Zelený štvrtok (2. apríla, omša svätenia olejov) vo svojom príhovore pripomenul svedectvo arcibiskupa Oscara Romera zo San Salvadoru. Mesiac pred svojou smrťou bol Romero upozornený na hroziace nebezpečenstvo. Do denníka si vtedy napísal: „Ježiš Kristus pomohol mučeníkom, a ak bude potrebné, budem ho cítiť veľmi blízko. V ňom je môj život i moja smrť, napriek svojim hriechom som doňho vložil svoju dôveru a nebudem zahanbený.“ Romera, ktorý sa zastával chudobných a prenasledovaných, zastrelil vládou najatý vrah priamo pri sv. omši dňa 24. 3. 1980. Podobných svedkov viery máme aj na Slovensku. Ženy a muži, ktorí boli u nás po r. 1990 cirkvou povýšení k úcte na oltár, sú všetci mučeníci, svedkovia Božej vernosti a lásky, ktorí zomreli pre svoj nenásilný odpor proti násiliu: Zdenka Schelingová, biskupi Peter Pavol Gojdič a Vasiľ Hopko, Titus Zeman a Ján Havlík a mnohí ďalší.

Na Veľkú noc sa americký prezident vyhrážal Iráncom, že zničí celú ich civilizáciu. Útoky mali smerovať na elektrárne, mosty a ďalšie dôležité objekty v krajine. Na fotografiách bolo možno vidieť, ako tisíce ľudí vytvorilo živé reťaze okolo týchto zariadení, aby dali najavo svoju ochotu obetovať sa. Pri pohľade na tisíce týchto neozbrojených ľudí útočníci zmenili svoje zámery, aj keď nevieme, či len dočasne. Čo vieme, je, že násilie je zlo, ktoré ničí, a láska je dobro, ktoré, aj keď je mučené, zachraňuje, žiari a priťahuje ako Ježišove oslávené rany.