H - 17.5.2026

Úvod do liturgie

Dnes slávime 7. veľkonočnú nedeľu. V nedeľu po sviatku Nanebovstúpenia Pána čítame z knihy Skutky apoštolov, ako sa apoštoli, ich rodiny a ďalší blízki ľudia stretávali na poradách a modlitbách, aby dokázali žiť zo skúsenosti so vzkrieseným Kristom. Druhé čítanie je z Listu apoštola Petra. Apoštol na prvé počutie podivne odporúča, aby sme sa radovali z účasti na Kristovom utrpení. Potom vysvetlí, že sa netreba hanbiť, ale je to na chválu, ak niekto trpí, lebo si váži svoju vieru, ak je statočný a odporuje silám zlého. Úryvok z evanjelia má dnes podobu modlitby. Ježiš prosí o zavŕšenie svojho poslania vo svete a za vernosť a vieru svojich učeníkov.

Homília

Temer každý týždeň sa mi niekto ozve, koho by som nikdy nepoznal, ak by ho niekto ďalší za mnou neposlal. Predvčerom prišli dvaja mladí ľudia z Viedne, kde pracujú, aby začali prípravu na sobáš, ktorý bude o pár mesiacov v inom meste. Kontakt na mňa im dal priateľ, ktorý ma pozná. Včera prišli iní dvaja mladí ľudia. Narodil sa im nedávno chlapček, pri jeho krste potvrdíme ich sobáš. Mali ho už pred dvoma rokmi, ale nie katolícky, lebo v termíne, keď to mali naplánované, nemali na nich v katolíckej farnosti čas. Kontakt na mňa im dala matka mladého otca, ktorá ma tiež nepozná, cez ďalšieho človeka, ktorý ma pozná. Ako odišli, cinkla mi sms-ka. V sms-ke prišla fotka z prvého sv. prijímania. Na obrázku dievčatko, ktoré sme krstili ako päťročné v našom kostole. Po jej krste sa opýtala mama: Mohla by som sa dať aj ja pokrstiť? Podarilo sa to pred dvoma rokmi. Túto rodinu za mnou nasmeroval jeden priateľ odtiaľto, z našej obce, ktorý otca toho dievčatka pozná z práce.

V dnešnom úryvku evanjelia sme od Ježiša počuli: „Slová, ktoré si ty dal mne, ja som dal im a oni ich prijali“ (Jn 17,8). Pochádzajú z textu v 17. kapitole Jánovho evanjelia, ktorý je nadpísaný ako Ježišova veľkňazská modlitba. V evanjeliu je táto modlitba súčasťou dlhších úvah, ktoré Ježiš vyslovil učeníkom pri poslednej večeri. Ježiš prosí Boha Otca, aby ho oslávil. Neprosí, aby bol „slávny“. Prosí, aby ho v situácii blízkej smrti Boh oslávil, teda objal, posilnil, umožnil mu dokončiť poslanie, ktorým ho poveril. K tomuto poslaniu patrí, že Ježiš sa podelí s ľuďmi o to, čo od Boha prijal, predovšetkým o svoj vzťah s Bohom. Ježiš tento vzťah vyjadruje ako oslovenie: „dal si mi svoje slová.“ Nešlo o hocijaké slová. Išlo o to, čo Boh chce a myslí, o porozumenie si s Bohom a žitie z toho. Tieto slová, tento vzťah a skúsenosť Ježiš odovzdáva ďalej a teraz ďakuje Bohu, že jeho učeníci to prijali.

Kedy sa nám podarilo niečo tak povedať, o niečo sa tak podeliť, že iní to prijali? Najčastejšie môže ísť o nejaké celkom praktické veci, ale aj to nemusí byť jednoduché. Vieme si predstaviť množstvo situácií z rodinného prostredia, ale aj z práce, zo života v obci a podobne. Ešte náročnejšie je to pri takých slovách, skúsenostiach, ktoré pokladáme za dôležité i vzácne, keď ide o konanie v morálke, politike, náboženskej viere a vo vzájomných vzťahoch. Niekedy sa nám to nedarí ani pri vlastných deťoch, aby prijali, čo hovoríme. Čo potom pri iných, vzdialenejších a cudzích? Tu by sme si mali lepšie všimnúť, o čom Ježiš hovorí vo svojej modlitbe. Nehovorí, že chce niekoho presvedčiť o svojej pravde, o svojich názoroch. Odovzdáva to, čo dostal, z čoho on sám myslí a koná.

Takže prv, ako by sme niečo chceli iným odovzdať, pýtajme sa, o čo nám ide. Či o niečo dôležité, vzácne, z čoho žijeme, čím sa sami cítime byť obdarovaní, alebo len o naše predstavy a názory. Ako sa to dá rozlíšiť? Asi naozaj predovšetkým v modlitbe, takej, akou bola tá Ježišova. Všímajme si, o čo konkrétne prosí Otca. Aby bol oslávený, aby dokončil svoje poslanie. Modlí sa, aby sa nezľakol ani smrti. A modlí sa za svojich ľudí, za tých, ktorých oslovil tým, čím bol sám oslovený. Potrebujeme sa podobne modliť, aby sme spoznali, čím sme oslovení, z čoho žijeme, a potom, aby sme sa o to vedeli podeliť, dali najavo, že sa vieme a chceme o seba samých podeliť. Takáto modlitba potom zmení nás i naše prostredie, lebo nebude len nejakým kraso- či sväto-rečnením.

V rakúskej cirkvi je známe meno jezuitu Georga Sporschilla. V ostatných 30 rokoch vytvoril niekoľko sociálnych projektov v Rumunsku a ďalších krajinách, zvlášť pre rómske deti. Vo svojej práci ho inšpirujú slová evanjelia, ktoré prepája so svojimi skúsenosťami. V úvahe nad myšlienkou z Jánovho evanjelia: „slová, ktoré si ty dal mne, ja som dal im a oni ich prijali“, spomína miestneho žobráka Ioana, postihnutého od narodenia. Kedysi sa mu deti na ulici posmievali a hádzali doňho kamene. Ioan sa umýval len vtedy, keď naňho pršalo. Na veľkonočnú nedeľu ráno prišiel ako obvykle do domu, kde Georg pripravil modlitbu a raňajky s deťmi. Vo dverách ho zastavila Andrea a vyhrešila ho: „Dnes je veľký sviatok a taký špinavý nemôžeš dnu!“ A hneď ho vliekla do kúpeľne. Minula naňho množstvo šampónu a mydla, a Ioan sa potom s penou v nose i ušiach, ale celý žiariaci, vrátil do domu. Georg dodáva, že jeho veľkou radosťou bolo, že to bola práve Andrea, ktorá po prvý raz nebojovala proti čistote, ale za čistotu. Dovtedy ani pri nej žiadne jeho výchovné pokusy nepomáhali. Georg vtipne dodáva: „Duch Boží vanie, kde chce.“ (G. Sporschill, Der Geist weht, wo er will, in: Dominik Markl, Elijah und seine Raben, 217.)

S Georgom sme sa asi pred ôsmimi rokmi stretli v Bratislave. Prosil nás, či mu môžeme pomôcť nájsť učiteľov hudby pre rómske deti. Pri takom človeku ako je on, dobre vidieť, ako Božie oslovenie funguje. Ak ho sami prijmeme a z neho dávame, preskočí ako iskra a žiari, zapaľuje. Prosíme s Ježišom Otca, aby sme jeho slová prijali a ďalej dávali.