H - 24.5.2026

Úvod do liturgie

Dnes je slávnosť Zoslania Ducha Svätého. Tento sviatok sa slávi vždy na 50. deň po Veľkej noci. Prvé dnešné čítanie zo Skutkov apoštolov predstavuje dar Ducha Sv. v podobe prudkého vetra a ohnivých jazykov. Tieto prírodné živly sú ohromujúce, ale neprinášajú nešťastie. Vzkriesený Kristus svojím darom Ducha Svätého spôsobuje blízkosť a porozumenie. Na rozdiel od prvého čítania v rozprávaní Jánovho evanjelia Ježiš dáva dar Ducha Sv. potichu a jemne svojím dychom. Dáva ho hneď na Veľkú noc pri svojom vzkriesení. V druhom čítaní apoštol Pavol spomína Ducha Sv. ako dôvod našej viery v Ježiša, nášho Krista a Pána, ktorý je darcom mnohorakých darov.

Homília

Dnes slávime zoslanie Ducha Svätého. Čo alebo koho si pod týmto svätým Duchom predstavujeme? Z rozprávaní vo Sv. písme poznáme obrazy, ktoré sa s Duchom Sv. spájajú. Na týchto obrazoch je príchod Ducha Sv. najčastejšie znázornený ako oheň rozdelený na plamienky. Obraz pochádza z rozprávania v knihe Skutky apoštolov, ktoré sa dnes číta pri katolíckej liturgii: „Zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden“ (Sk 2,3). Netreba prepočuť slovko „akoby“. Evanjelista Lukáš, pisateľ tohto textu, tým slovkom naznačil, že nešlo o skutočné ohníky, že išlo o inú, zmyslami nepoznateľnú skúsenosť.

Aká je to skúsenosť? Je to skúsenosť s Duchom Sv., ktorý páli a žiari akoby to bol oheň, ale nie je to oheň. Ľudia sa touto skúsenosťou však zmenili. Podľa rozprávania zo Skutkov apoštolov sa zmena prejavila tým, že Ježišovi učeníci začali hovoriť inými jazykmi, takže im ľudia zídení v Jeruzaleme rozumeli. Obyvatelia vtedajšej Palestíny rozprávali variantom hebrejčiny aramejčinou. Aramejsky hovoril aj Ježiš. V rozprávaní o zoslaní Ducha Sv. sa spomínajú ľudia rozličných národností, ktorí boli vtedy v meste: Rimania, Židia, Kréťania, Arabi a ďalší. Predpokladajme, že mnohí z týchto ľudí dokázali sa dorozumieť po aramejsky a mnohí sa určite dohovorili po grécky, čo bola vtedy v Rímskej ríši najrozšírenejšia reč. Predsa rozprávanie o zoslaní Ducha Sv. zdôrazňuje, že každý z tých ľudí počul hovoriť Ježišových učeníkov vo svojom jazyku o veľkých skutkoch Božích.

Tu sa od obrazu ohnivých jazykov cez predstavu rôznych jazykov na dorozumenie posúvame ku vlastnej skúsenosti pochopenia a porozumenia. Nie k hocijakej skúsenosti, ale ku skúsenosti s veľkými skutkami Božími. Čo sa tým myslí? V Jeruzaleme sa vtedy slávil sviatok Turíc. Bol to sviatok, na ktorý sa pripomínalo Božie zjavenie na hore Sinaj počas putovania Izraelitov púšťou a uzavretie zmluvy s Bohom. V Starom zákone sa píše, že Boh sa vtedy zjavil Mojžišovi vo víchrici a ohni a Boh svojmu ľudu daroval zákon čiže život usmerňujúce slovo (Ex 19,16). Pisateľ rozprávania o zoslaní Ducha Sv. zjavne odkazuje na túto skúsenosť z minulosti. Chce povedať, že Boh, v ktorého veria Židia, je ten istý Boh, ktorý teraz koná na Ježišových učeníkoch a cez nich zjavuje Ježiša ako svojho vyslanca, konateľa i záchrancu. Tak ako Božie zjavenie na Sinaji malo viesť k uznaniu, že Boh je ten, s ktorým si treba rozumieť a počúvať ho, lebo on je ten, kto človeka robí mocným a slobodným, tak teraz zoslanie Ducha sv. na Ježišových učeníkov a cez nich na ďalších ľudí vedie k uznaniu, že Boh dnes cez Ježiša oslovuje a oslobodzuje.

Čo je vyjadrené obrazmi, potvrdzuje sa skúsenosťou ľudí, ktorí sa nechali Duchom Sv. osloviť a zapáliť. Nie preto, aby sa stali slávnymi alebo nad niekým zvíťazili. Nechali sa osloviť veľkými Božími skutkami – na Ježišovi i na sebe, potom na mnohých ďalších. Skúsenosť s Bohom dá sa naozaj prirovnať k šíreniu ohňa. Plamienky preskakujú z jedného predmetu na druhý a každým skokom je oheň mocnejší. Kým oheň v prírode planie dovtedy, kým má čo spaľovať, oheň Ducha sa horením nevyčerpáva, ale rozširuje. Ak chceme rozlíšiť jeden oheň od druhého, musíme si všímať, ktorý ničí a ktorý zachraňuje. Zápal či nadšenie možno zažiť aj v intímnych vzťahoch, pri niektorých hudobných a športových podujatiach, v politických i náboženských udalostiach. Kto sa nechá uniesť iba nadšením, môže sa však ľahko popáliť. Sú také lásky, čo človeka zničia. Sú také hudobné a športové podujatia, na ktorých sa účastníci vybúria až do nepríčetnosti. A nie je málo takých ľudí, čo sa tak dajú strhnúť politikou, že vyvolávajú nenávisť a násilie. Preto potrebujeme pozorne sledovať, o aký oheň ide, aký duch nami hýbe.

Na kostolnej nástenke máme dnes uvedené tri rady Ducha Sv., ako o nich hovoril pápež František. Aj pomocou týchto rád poznáme, ktorý oheň pochádza od Ducha Sv. a ktorý nie. Prvá rada znie: „Ži v prítomnosti, nezožieraj sa minulosťou a neži strachom z budúcnosti!“ Druhá pripomína: „Hľadaj celok, nie čiastky! Aj v cirkvi máme vnímať celok, nebyť jednakí, ale jednotní.“ A tretia rada je: „Daj Bohu prednosť pred sebou! To je rozhodujúce. Len keď budeme chudobní v duchu, staneme sa bohatými v Duchu Sv.“ (Podľa knihy pápeža Františka: Dobrý život, Vyšehrad, Praha 2024, 43-44.)

Dávny cirkevný hymnus Veni creator spiritus z 9. stor. n. l. v slovenskom preklade začína slovami: „Príď, Duchu Svätý, tvorivý, príď svojich verných navštíviť, naplň nám srdcia milosťou, ktoré si stvoril múdrosťou.“ Prosíme dnes spoločne o tohto tvorivého, radostného a ohnivého Ducha. Nech na nás, na našej reči i našich skutkoch poznať, že nás Duch Boží navštívil, že sme sa mu otvorili, že sme ho vďačne prijali!