H - 3.4.2026

Praktický každý deň sa k nám dostávajú nejaké zlé správy. Niektoré sa nás celkom osobne dotýkajú, ako napr. správa o vážnom ochorení niekoho z našich blízkych, iné sa nás týkajú nepriamo, ale tiež sú dosť skľučujúce – napr. správy o vojnách, o rôznych podobách úpadku v spoločnosti a podobne. Týmto správam sa nedá uniknúť. Možno len tak, že na istý čas vypneme svoju hlavu, aby sme to všetko nevnímali. Vieme však, že to nie je riešenie. Napokon, nevnímaví, nepozorní dopadnú najhoršie.

Pred chvíľou sme si vypočuli rozprávanie o Ježišovom umučení podľa Jánovho evanjelia. Počúvali sme a vciťovali sa do Ježišovho odsúdenia a utrpenia. Ako to máme vnímať? Ako ďalšiu veľmi zlú správu, že jeden dobrý človek s poslaním od Boha bol odmietnutý a odstránený? Zmyslom liturgie na Veľký piatok nie je vyvolať pocit bezvýchodiskového smútku a nejde ani o vyvolanie súcitu s utrpením niekoho nevinného spred dvetisíc rokov. Zmyslom dnešnej liturgie je nechať sa tak osloviť, tak toto všetko prežívať, aby sme pochopili, že ak niečo zachraňuje naše často boľavé životy a náš opakovane boľavý svet, tak to nie je únik pred skutočnosťou do nejakej pomyselnej skrýše nášho súkromia, ani prepad do ľahostajnosti, a už vôbec nie nejaká múdro sa tváriaca špekulácia či ideológia. Zmyslom našej dnešnej modlitby je nechať sa vtiahnuť do Ježišovho príbehu tak, že Ježiša, jeho život i smrť spoznáme a uznáme ako jedine možný záchranný program – pre nás osobne i pre svet.

Kto sa díva na kríž bez vlastných otázok o sebe a o svete, vidí len smrť. Kto sa však nechá Ježišom osloviť, kto spojí svoj príbeh s jeho príbehom, nevidí už potom na konci svojej cesty len kríž, ale Božiu lásku pre nás, pre tento svet. A odpovie – aj keď nie vždy, aspoň niekedy, a čoraz častejšie – svojou láskou.