H - 11.10.2026

Úvod do liturgie

Dnes slávime 28. nedeľu liturgického obdobia cez rok. V čítaní zo Starého zákona a evanjelia dnes počúvame o Božom kráľovstve pomocou obrazu hostiny. Už v čase asi 700 rokov pred Kristom sníval prorok o Božom svete ako hostine. Do tohto sveta videl ako pozvaných hostí všetky národy. V čítaní z evanjelia Ježiš rozpráva ďalšie podobenstvo, ktorým odsudzuje vedúcich predstaviteľov náboženstva v Jeruzaleme a zároveň v ňom pozýva všetkých ľudí do Božieho kráľovstva. V druhom čítaní sa apoštol Pavol vyznáva z toho, že sa naučil žiť aj v ťažkých podmienkach, a zároveň ďakuje za pomoc, ktorú mu poskytli kresťania z mesta Filippy.

Homília

Pred týždňom bol v Stupave sviatok „zelá“ čiže kapusty. Tá chutí ako-komu. Pýtal som sa niekoho z vás, či pôjde na tie kapustové hody, povedal mi, že nie, že kedysi šli, že teraz je to všade to isté, rovnaké jedlo, rovnaké pitie, kopa ľudí a predaj všelijakých hlúpostí... Keď sme išli autom cez Stupavu sobášiť do Borinky, mesto bolo preplnené, a nazad sme išli radšej kolom-dokola po autostráde.

Zdá sa, že hostiny priťahujú, aj keď vlastne o nič nejde, len o trochu zábavky a rozruchu. O to je podivnejší dnešný Ježišov príbeh o pozvaní na hostinu – dokonca kráľovskú. Jedlo a pitie na tej svadbe bolo zadarmo a pozvaní hostia predsa odmietli prísť. Tí pozvaní dostali pozvanie až dvakrát. Na pozvanie reagovali nielen odmietnutím, ale dokonca pozývajúcich sluhov zabili. Potom sa kráľ  rozhodol pozvať nie vopred vyvolených, ale všetkých – rovno z ulice. Pamätáme si ostatné Ježišove rozprávania, ktoré sme čítali z evanjelia pri nedeľných bohoslužbách. Prvé bolo o práci vo vinici. Otec posielal synov do roboty vo vinohrade. Druhé rozprávanie bolo o žiadosti, aby nájomníci vinice dali majiteľovi jeho podiel z úrody. Dnešné rozprávanie je o pozvaní na hostinu. Ale oslovení sa zachovajú rovnako ako tí synovia poslaní do roboty, ako vinohradníci majúci odovzdať podiel z úrody – odmietnu pozvanie. Odmietnu sa tešiť s kráľom, majú iné záujmy, a opäť nestačí, že neprejavia ochotu prísť, oni kráľových poslov priamo zabijú. Vo všetkých týchto rozprávaniach ide o nesúlad s autoritou, ba o odpor voči nej, či už ju v Ježišových príbehoch predstavuje otec, majiteľ vinice alebo kráľ.

Ak chceme porozumieť Ježišovmu rozprávaniu, treba si všimnúť, komu bolo toto rozprávanie adresované: veľkňazom a starším ľudu. Nejde o vysvetľovanie, ale konfrontáciu, pri ktorej išlo o život. Ježiš vedel, že raz príde do Jeruzalema tak, že sa bude musieť zraziť s najvyššími predstaviteľmi židovskej politiky a náboženstva. Oni boli úradnou autoritou, oni mali byť hovorcami Boha. V 23. kap. Matúšovho evanjelia čítame Ježišove slová: „Na Mojžišovu stolicu zasadli zákonníci a farizeji. Robte teda a zachovávajte všetko, čo vám hovoria, ale podľa ich skutkov nerobte.“ Ježiš uznával, že ľudia potrebujú kňazov, vykladačov Božích zákonov a učiteľov správneho života, ale potom nemôžu zmysel náboženstva prekrúcať a urobiť z neho bremeno pre ľudí. Na adresu vtedajších náboženských predstaviteľov doslova povedal, že „kladú ťažké až neznesiteľné bremená ľuďom na plecia, ale sami ich ani prstom nechcú pohnúť“ (Mt 23,3-4). Výhrad voči kňazom v Jeruzaleme, voči zákonníkom a farizejom mal Ježiš viac (nájdeme ich v 23. kap. u Matúša), ale v zásade išlo o to, že autoritu Božiu nahradili vlastnou autoritou a z náboženstva oslobodenia urobili náboženstvo zaťaženia.

Ako sa také niečo môže stať? Príčin býva vždy viac. Apoštol Pavol videl jednu z hlavných príčin v tom, že vieru v Boha nahradil zákon. Ježiš to prerozprával obrazne: Boh pozýva na hostinu, ktorú on sám pripravil. Pozýva všetkých, dobrých i zlých. Náboženské autority, ktoré si zakladajú na poriadku, však v takom pozvaní vidia schvaľovanie hriechu a oslabenie svojej moci. Preto odmietnu prísť na hostinu a ublížia tým, ktorí prinášajú pozvanie. Povieme si, že predsa potrebujeme poriadok. Zaiste, ale pred poriadkom musí mať prednosť priateľský vzťah a úprimný záujem o človeka. Pred týždňom sme mali kňazskú schôdzu nášho dekanátu. Jeden kňaz prednášal o príprave na manželstvo. Okrem iného spomenul, že za ostatných asi šesť rokov počet cirkevných sobášov v Bratislave klesol o polovicu. Je to presne obdobie, odkedy sa zaviedli nové podmienky prípravy na manželstvo. Blízkosť k ľuďom sa zjavne zamenila za neosobný poriadok. Pred časom som čítal knihu o školách v Kanade, ktoré viedli kresťanské cirkvi a mali slúžiť výchove indiánskych a eskimáckych detí. Tie školy fungovali od 19. stor. až po 70. roky 20. storočia. Štát nariadil vziať deti z rodín domorodcov od šiesteho roku a dať ich na výchovu do škôl, ktoré viedli cirkvi. Nemali byť pod akože zlým vplyvom ich rodičov, nemali hovoriť materinským jazykom, mali sa naučiť poriadku podľa kresťanských zásad. Tisíce deti z toho „poriadku“ predčasne zomreli, iní, čo sa dožili dospelosti, prepadli alkoholu. Šťastie mali tie deti, ktoré v škole narazili na chápavého a citlivého vychovávateľa. Pápež František navštívil Kanadu v roku 2022, aby sa domorodým národom ospravedlnil za spôsobené utrpenie a podiel katolíckej cirkvi na nešťastnom fungovaní tých prevýchovných škôl.

Poriadok potrebujeme, ale najprv musí byť pozvanie na hostinu. Najprv je pozvanie do vzťahu, do blízkosti s Bohom a s ľuďmi, ktorí v neho veria. Americký františkán Richard Rohr sa zaujímavo vyjadril, že „ak v Biblii jestvuje nejaké poňatie dokonalosti, tak je to dokonalosť, ktorá spočíva v objatí nedokonalosti.“ Ježiš nám ponúka toto objatie a my prijímame jeho pozvanie a spolu s ním aj my pozývame do tejto ozdravnej skúsenosti.