H - 18.1.2026

Úvod do liturgie

Dnes slávime 2. nedeľu liturgického obdobia cez rok. V prvom čítaní zo Starého zákona tlmočí prorok Božiu reč pre ľud Izraela: Tento ľud má slúžiť Božiemu plánu oslobodenia. Ale nesmie si namýšľať. Veriaci ľud Izraela má sa stať prostriedkom záchrany aj pre ostatné národy. Evanjelium nadväzuje na reč proroka a poslanie byť Božím služobníkom vidí predovšetkým na Ježišovi, Mesiášovi a Spasiteľovi. Jemu Ján Krstiteľ pridáva titul Baránok Boží čiže ten, kto sa daruje na obetu za ostatných. V druhom čítaní dnes počujeme začiatok Prvého listu apoštola Pavla Korinťanom. Pavol všetkých pokrstených nazýva „svätými“, lebo takými sú všetci, čo sa nechajú osloviť Ježišom Kristom a vstúpia s ním do osobného vzťahu.

Homília

V dnešnom svete je veľa problémov, na ktorých riešenie sa necítime, a nevieme si ani predstaviť, žeby nás z tých problémov mohol niekto vyslobodiť. V náboženskom prostredí sa predsa stretávame s očakávaním, že sa nájdu ľudia, ktorí sa prejavia ako Boží hovorcovia či sprievodcovia na ceste k záchrane.

Podľa textu v 1. kapitole Jánovho evanjelia ľudia, ktorí prišli za Jánom Krstiteľom, vnímali ho ako Božieho proroka a niektorí uvažovali o tom, či on nie je ten pravý Boží posol a záchranca. Ján Krstiteľ odmietol tieto očakávania, a keď za ním prišiel Ježiš, aby sa dal pokrstiť, ukázal naňho slovami: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta.“ Prečo takto Ježiša zhodnotil, Ján vysvetlil tým, že „videl Ducha, ktorý ako holubica zostupoval z neba a spočinul na Ježišovi.“

Text evanjelia používa obrazy a prirovnania, ktoré boli obvyklé v prostredí Blízkeho východu pred dvetisíc rokmi, ale pre nás sú málo pochopiteľné. Skôr, ako si ich vysvetlíme, je dôležitá táto otázka: Prečo v náboženstve hovoríme o potrebe záchrany alebo akú záchranu myslíme? Môžeme myslieť na všetky predstaviteľné problémy nášho súkromného i veľkého sveta, ale základný problém treba vidieť v odvrátení sa od Boha. Existencia nášho sveta a života sa pri tomto odvrátení neberie ako dar, ale ako korisť, o ktorú treba bojovať. V prípade, že ten boj prehrávame, alebo pre nejaké nešťastie sa ani zabojovať nepokúsime, je svet a život niečo, čoho sa treba vzdať, čo treba odhodiť. V takejto predstave Boh ako Darca a Stvoriteľ nemá miesto. Jestvujú len ľudia, ktorí sa na bohov hrajú, potom ľudia, ktorí sú nimi ovládaní, a ešte takí, čo ako-tak majú šťastie, a pokiaľ sa im dá, žijú sami pre seba. Tieto predstavy života bez Boha i proti nemu nazýva Jánovo evanjelium „hriech sveta“. Nie je náhoda, že sa tento hriech uvádza v jednotnom čísle. Nejde totiž o naše jednotlivé hriechy, ale o hriech sveta, ktorý chce byť programovo od Boha odvrátený, proti Bohu postavený.

Oproti takýmto predstavám jestvuje predstava záchrany. V nej sa svet nevidí ako korisť, ale ako dar, a vlastný život sa tiež prežíva ako dar, o ktorý sa patrí podeliť. Kedy je možné takto vidieť svoj život a svet? Možné je to vtedy, keď skúsime, že nie sme obetovaní, ale obdarovaní, či dokonca, že sa za nás niekto obetuje. Tu sa dá pochopiť označenie Ježiša ako Božieho Baránka. V aramejčine pojem taliah dá sa prekladať ako chlapec, služobník alebo baránok. V tradícii Starého zákona, na ktorú nadväzujú evanjeliá, sa tento pojem používa pre človeka, ktorý vedome Bohu slúži, kto sa za hriech sveta vedome obetuje. Táto obeta neznamená, ako sa špekulovalo v stredoveku, že Boh je urazený našimi hriechmi a že mu treba dať satisfakciu. Obeta znamená, že je tu niekto, kto svoj život prijíma ako dar a dáva ho ako dar. Teda nie korisť, ale dar, nie slepý osud, ale vedomá služba. S takýmto pochopením života ako prijatej a darovanej lásky súvisí aj obraz holubice. V pohanskom svete Blízkeho východu bola holubica symbolom lásky, ktorý si posielali zaľúbení ľudia. Ako dnes niekto posiela srdiečka, tak v tej dobe sa posielali holubičky. Ak teda niekto videl na Ježiša zostupovať Ducha ako holubicu, neznamená to nič iné ako to, že Boh Ježišovi posiela svoju silu a lásku, aby Ježiš krstil týmto Duchom, aby zachraňoval cez Božiu silu a lásku.

Je náboženská reč o Božom Baránkovi a služobníkovi pre nás predstaviteľná, je nejako prepojená s našimi skúsenosťami? Pred niekoľkými týždňami som videl v televízii film z roku 1967 pod názvom Hombre s kedysi veľmi obdivovaným hercom Paulom Newmanom v hlavnej úlohe. Hlavnou postavou filmu je biely muž, prezývaný Hombre (špan. človek), ktorý bol ako dieťa unesený Indiánmi. Keď ho vyslobodili zo zajatia, adoptovali ho dobrí ľudia, ale Hombre zostal cítiaci s Indiánmi. Zápletkou filmu je prepadnutie dostavníka banditmi, ktorí sa chcú zmocniť veľkého balíka peňazí. Majiteľom tých peňazí je správca rezervácie, ktorý sa k nim dostal tak, že štátne dotácie na indiánsku rezerváciu ukradol pre seba. Na konci filmu banditi zajmú ženu toho správcu, aby ho donútili vymeniť peniaze za život jeho ženy. Ten muž však nemieni riskovať svoj život, ani stratu peňazí. Riziko však vezme na seba Hombre. Hoci pohŕda tými zbabelými a ziskuchtivými ľuďmi, nedokáže sa dívať na tú týranú ženu, banditov oklame, ženu vyslobodí, ale sám pri tom zahynie.

Takéto filmy sú vymyslené príbehy, ale zasa nie tak celkom. Vyjadrujú túžbu po riešení, po vyslobodení z hriechu sveta. Lebo nemáme len čakať na Krista Spasiteľa. Máme sa k nemu pridať a konať z toho daru Ducha, z tej sily a lásky, ktorou nás pokrstil, o ktorú sa s nami podelil.