H - 30.8.2026

Úvod do liturgie

Dnes slávime 22. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Minulú nedeľu sme z evanjelia počuli, ako Ježiš pochválil Petra, dnes budeme čítať, ako ho prísne napomenul. Peter ešte nechápal Ježišovo poslanie a navádzal ho, aby sa vyhol utrpeniu. Boh však nekoná vo svete ako svetskí páni, oslovuje nás zvnútra, mení naše predstavy o úspechu a dáva silu aj trpieť. V tomto zmysle vyznieva aj prvé čítanie, v ktorom sa prorok Jeremiáš ponosuje, ako trpí pre svoje poslanie. Páli ho to ako oheň, ale zároveň nevie bez svojho Boha a bez svojho poslania žiť. V druhom čítaní nám apoštol Pavol povie, aby sme svoje telá, teda svoje konkrétne životy, prinášali Bohu ako správnu obetu. Oproti obetiam zvierat v chrámoch dáva do protikladu obety nás samých, keď Bohu ponúkame svoje zmýšľanie a konanie.

Homília

Pri čítaní dnešného úryvku evanjelia spomenul som si na Indiánov z amerických prérií. Keď išli do boja s nepriateľom, zvykli povedať: „Dnes je dobrý deň na umieranie.“ V našom normálnom cítení nie je žiaden deň dobrý na umieranie. Ale tie slová vieme pochopiť: Keď už zomrieť, tak lepšie hrdinsky v boji, ako od hladu a choroby.

Ako to myslel Ježiš, keď svojim učeníkom hovoril, že musí ísť do Jeruzalema, že si tam veľa vytrpí a že ho tam zabijú, a potom že na tretí deň vstane z mŕtvych? Mohol si to predstavovať „indiánsky“, že si do Jeruzalema pôjde po hrdinskú smrť? Ježiš samozrejme nerozmýšľal ako bojovník, ktorý si pokladá za česť zomrieť v boji. Ale určite svoju situáciu vnímal ako zápas, z ktorého nemožno zutekať. V tom zápase mal jednoznačných nepriateľov. V 16. kap. u Matúša, pár riadkov vyššie, čítame, ako Ježiš hovorí učeníkom: „Chráňte sa kvasu farizejov a saducejov!“ (Mt 16,11) Farizeji (náboženskí aktivisti na vidieku) a saduceji (nábožensko-politickí funkcionári v Jeruzaleme) zmýšľali spôsobom, ktorý Ježiš považoval za jedovatý kvas, čo zničí každé cesto, do ktorého sa zamieša. Peter a ostatní Ježišovi učeníci asi chápali, že s tými ľuďmi sa nedá dohodnúť, ale nemohli pochopiť, že sa Ježiš má nechať nimi zabiť. Preto povedal Peter Ježišovi: Božechráň, to sa ti nesmie stať! Všetci museli byť veľmi prekvapení, ako tvrdo Ježiš Petra zahriakol a ako ich vyzval, aby mali zmysel pre Božie veci.

Prekvapení sme aj my. Zvlášť, keď počúvame, že „život zachránime len tak, že ho stratíme“ a že Ježiša „môžeme nasledovať len tak, že samých seba zaprieme“. Isté pochopenie ponúka jeho poznámka: Na čo nám bude získanie celého sveta, ak uškodíme svojej duši? Otázka je, čo si pod tým uškodením predstavovať. Indiánsky bojovník by za také uškodenie pokladal stratu vlastnej cti, ak by sa zľakol, nebojoval, hoci by aj tušil, že prehrá. Sú aj také hrdinstvá, kde sa už nedá bojovať, keď je človek väznený a mučený, a vyšetrovatelia ho nútia, aby niekoho prezradil, niečo zradil. O takých situáciách som veľa počúval od kňazov, rehoľníkov a veriacich, ktorých väznili v 50-rokoch minulého storočia v najhoršom období komunistickej vlády v bývalom Československu. Prezradiť priateľov alebo vzdať sa vernosti viere a cirkvi považovali za vážne poškodenie svojej duše a svedomia.

Ako to však myslel Ježiš? Vieme, že jeho poslaním bolo ohlásiť a uskutočňovať Božie kráľovstvo. Ak sa Peter vyznal, že on a ostatní učeníci pokladajú Ježiša za Mesiáša, tak vlastne povedal, že vidia v ňom svojho Bohom určeného vodcu, s ktorým to Božie kráľovstvo uskutočnia. Petrov omyl spočíval v spôsobe realizácie. Nazdával sa, že ak získajú dosť ľudí na svoju stranu, že budú mať takú presilu, pred ktorou Ježišovi odporcovia ustúpia. Možno preto prepočuli jeho poznámku, že raz vstane z mŕtvych. Z dejín partizánskeho boja proti gréckej nadvláde, ktorá vošla do dejín ako povstanie Makabejských (po roku 167 pred Kr.), Ježišovi učeníci vedeli, že hrdinský odboj pomohol uchrániť náboženskú slobodu a vytvoriť čiastočne nezávislý židovský štát. Keďže v tomto boji zahynulo mnoho mladých mužov, zrodila sa vtedy aj viera, že Boh tých, ktorí preňho zomreli, „vzkriesi z mŕtvych“. Táto predstava však nebola pre Ježišových učeníkov útechou: Dobre, Boh raz tých svojich verných vzkriesi, ale čo z toho, keď teraz Ježišovou smrťou prehráme?!

Nevieme, ako presne si Ježiš predstavoval svoju budúcnosť. Myslieť si, že sa nebál smrti (veď je Syn Boží), bolo by popretím skutočnosti, ako sa stala, a popretím viery cirkvi, že Ježiš „sa nehral na človeka“, že bol skutočným človekom. Čo vieme, je, že Ježiš sa určite nepovažoval za nástupcu Makabejských, ktorí bojovali proti nepriateľom. Ježišovi nešlo o nejaké židovské kráľovstvo, ktoré si bude nahovárať, že viac ako iné slúži priamo Bohu. Ako ľudia sme vždy ohraničení a ak niečo dobré dokážeme, tak naozaj len tým, že zaprieme seba a Boha, svojho nebeského Otca a Pána, dáme do popredia. Ježiš bojoval tým, aký bol a ako žil. Dotkol sa mnohých sŕdc, ale vedel, že konečnú premenu tých sŕdc učiní až Boh sám darom svojho Sv. Ducha.

Po tieto dni sa okrem iných udalosti pripomína aj bitka pri Moháči. Udiala sa 29. 8. 1526, teda presne pred 500 rokmi. Pre Uhorské kráľovstvo, ktorého súčasťou bolo aj Slovensko, mala prehra s Turkami strašné následky. Priamo v bitke padol kráľ Ľudovít II., 28 veľmožov, dvaja arcibiskupi a piati biskupi. Dnes málokto vie, že tí biskupi priamo bojovali na koňoch a v brnení; Pavol Tomori, arcibiskup v Kalocsi, bol dokonca hlavným veliteľom, pôvodne bol profesionálny vojak. V podmienkach vtedajšej doby, na konci stredoveku, to bolo normálne. Tomori už žil vo františkánskom kláštore a do boja šiel len v čase najväčšieho ohrozenia. Musel sa pritom cítiť ako ten Indián, čo tušil, že zomrie, lebo kráľ si od neho nedal poradiť.

Súčasníkom biskupov-vojakov bol sv. Ignác z Loyoly (1491-1556). Vieme, že pôvodne bol vojakom. Až vážne zranenie ho donútilo prehodnotiť všetky plány. Založil s priateľmi Spoločnosť Ježišovu, ktorá mala šírením evanjelia bojovať za Božie kráľovstvo. Po tej strašnej prehre pri Moháči boli to práve jezuiti, žiaci sv. Ignáca, čo v nasledujúcich desaťročiach pomohli nábožensky, kultúrne i politicky obnoviť dnešné Slovensko. Neponáhľame sa umierať, ale patrí sa bojovať. Od Ježiša sa však učme jeho zápasu, s ním bojujme o dar Božieho Ducha pre seba a pre svet!