H - 12.7.2026

Úvod do liturgie

Dnes slávime 15. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Úryvok zo Starého zákona prirovnáva pôsobenie Božieho slova užitočnému dažďu, ktorý umožňuje zemi, aby priniesla úrodu. Podobne pôsobí Božie slovo: ak ho prijmeme ako pripravená pôda, nenechá náš život prázdnym, prinesie dobrú úrodu. V dnešnom čítaní z evanjelia Ježiš prirovnáva pôsobenie Božieho slova zrnu na poli. Upozorňuje, že Božie slovo môže padnúť aj na nevhodnú pôdu, ktorá predstavuje našu povrchnosť, nerozumnosť či ľahostajnosť. Božie slovo pôsobí úspešne vždy, ale z našej strany je potrebná spolupráca. V druhom čítaní apoštol Pavol píše o našom prepojení s celým stvorenstvom. Príroda, svet, trpí spolu s nami, spolu s nami očakáva vyslobodenie.

Homília

Slová sa často dávajú do protikladu s činmi. Keď známy človek (napríklad politik) niekedy niečo povie, o chvíľu sa to zhodí: Sú to len reči, nedá sa mu veriť! Poznáme to aj z cirkevného prostredia, že „voda sa káže a víno pije“. Takéto kritiky môžu byť pravdivé, ale aj nemusia; často ide len o prázdne reči.

V dnešnom úryvku evanjelia spomína sa hospodár, čo seje na poli. Ježiš rozprával v podobenstve, obrazne, pričom myslel na slovo o Božom kráľovstve. Rozsievané zrno použil ako obraz o osobnom i spoločenskom živote, ktorý sa riadi Božím slovom. Rozsievač je obrazom samotného Boha alebo niektorého jeho spolupracovníka, ktorý to Božie slovo ďalej tlmočí a približuje. Samotné Ježišovo podobenstvo je o účinku Božieho slova. Zrno- slovo účinkuje isto, len pôda-prijímajúci ľudia nie sú rovnakí. Niektorí sa podobajú na kraj cesty, iní na kamene, ďalší na tŕnistú zem. Mnohí však na zem dobrú, pripravenú, ktorá po primeranom čase prinesie bohatú úrodu.

Slova sa treba zastať. Človek nie je stroj, čin sa v ňom najprv rodí prostredníctvom počúvania, dialógu, pochopenia, teda slova. Iste, aj pojem slovo je podobenstvo, vyjadrenie našej pohnútky. Tá má svoje príčiny. Videl som, zapáčilo sa mi, vzal som si... V takom prípade hovoríme o pudovom hnutí ako u zvieratka. Preto aj psíka treba učiť: Neber si maškrty od cudzieho človeka! Oproti pudovému konaniu dáva sa do protikladu konanie z rozumu. Na začiatku tzv. moderny, približne od 18. stor., sa pokrok vzýval v mene vzdelania a rozumu. Ak budú ľudia múdrejší (hovorilo sa: osvietenejší), bude dobre; nebude chudoba, hlad a vojny. Ovocím moderny sa stal rozvoj vo vede a technike, odstránenie feudálneho poriadku, ale aj milióny mŕtvych na frontoch prvej a druhej svetovej vojny, ľudia zabíjaní priam strojovým, vysoko rozumným spôsobom. V súčasnosti sa zabíja ešte premyslenejšie prostredníctvom systémov umelej inteligencie, ktoré vlastnia najbohatší ľudia. Vládcovia sveta sa predbiehajú, aby sa ich zmocnili a mohli ich použiť.

Príroda je krásna, ale býva pudová čiže slepá. Rozum je skvelý, ale býva zlovestný i bezcitný. Za všetkým nie je len čin, ale pred činom je idea, nejaké slovo. Aké je to naše slovo? Ježiš nám v príbehu o siatí zrna nepovedal, že my máme byť autormi toho najlepšieho slova. Autorom je Boh. Na našej strane však zostáva úloha byť dobrou pôdou. Nebyť ako kraj cesty – povrchný, nevedomý, okrajový. Zrnká, ktoré tam padnú, vyzobú vtáci. Nebyť ako skalnatá pôda, chvíľkový, prelietavý – v takom prostredí zrnko nemá kam zapustiť korienok a uschne. Nebyť ako tŕnie – obsadený všetkými možnými starosťami a záujmami, čo udusia potrebnejšie ambície.

O čom sú tie naozaj potrebné ambície? Jednoducho povedané – o živote, ktorý sa dá žiť, radostnom živote, živote vo vďačnosti. Alebo povedané obrazom Ježišovho podobenstva: o plodnom živote. Čo je plodný život? Azda rodina, ktorá má veľa detí? Môže to byť, ale nemusí. Biologická mnohosť, ako dobre vieme, ešte nie je Božie kráľovstvo. Ale Ježišovi išlo práve o Božie kráľovstvo. O život, o človeka, o spoločnosť, ktorá prináša úrodu. Nie burinu a bodliaky. V kresťanstve sú hlavnými obrazmi dobrej úrody víno a chlieb. Sú to dve matérie, ktoré používame pri sv. omši, pri slávení konania na Ježišovu pamiatku. Kňazi sa v mene všetkých prítomných modlia: „Obetujeme ti Pane, Bože, chlieb ako plod zeme a práce ľudských rúk, aby sa nám stal chlebom života. Obetujeme ti víno ako plod viniča a práce ľudských rúk, aby sa nám stalo duchovným nápojom.“ Dôsledku našej modlitby hovoríme premenenie – na Telo Kristovo, na Krv Kristovu. Aby sme sa prijímajúc stali jeho súčasťou a cez naše telo a našu krv menil sa svet na Božie kráľovstvo.

Veríme tomu, že sa to dá, veríme, že to má zmysel? Nedávno mi jedna priateľka, lekárka, povedala: Neviem veriť v Boha, neviem prijať, ako hovoria veriaci ľudia, že „koho Boh miluje, toho krížom navštevuje“. Niečo som jej k tomu povedal, ale najmä som si všimol, čo zdôrazňovala: „Snažím sa robiť každému dobre, aj keď sama trpím.“ Dúfam, že svojím spôsobom slúži aj ona Božiemu kráľovstvu. Nedávno bol na návšteve v Čechách kardinál Michael Czerny, rodák z Brna. Jeho mama a otec boli katolíci, ale rodina z matkinej strany boli Židia. Z tej časti rodiny cez vojnu všetci zahynuli. Otca nútili, aby sa s manželkou rozviedol z rasových dôvodov. Odmietol to, tak musel aj on do koncentráku. Prežili to, po takýchto skúsenostiach však radšej po vojne emigrovali do Kanady. V dlhšom rozhovore, ktorý s ním pripravila redakcia českého Katolíckeho týdeníku, mu položili otázku: „Kto vás ovplyvnil, kto formoval váš pohľad na svet okrem rodiny?“ M. Czerny odpovedal: „Určite Óscar Romero, salvadorský arcibiskup, ktorého som osobne poznal a stretol som sa s ním len niekoľko dní predtým, čo ho zavraždili (v r. 1980). Mal odvahu povzbudzovať svoj ľud, aby usiloval o sociálnu spravodlivosť a bratstvo vo veľmi nespravodlivej a násilnej situácii. Inšpirovali ma aj ďalší ľudia, ktorí plne a veľkoryso, inteligentne a účinne žili svoju vieru v službe potrebným.“ (KT, č. 27-28/2026)

Slovo a čin nedávajme do protikladu. Slovo a čin majú byť jedno. Tam, kde sa to darí, konajú sa veľké veci, prinášajú sa aj veľké obete. Prijmime aj my Božie slovo, pripravme naň seba, svoje životy, nech aj v nás prináša bohatú úrodu!