H - 25.10.2026

Úvod do liturgie

Dnes slávime 30. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Zo Starého zákona si pamätáme tvrdé vyjadrenia o spravodlivosti, ako napríklad „oko za oko, zub za zub“. Ako dnes budeme počuť, nie je to celkom tak. Starý zákon tiež dával prednosť milosrdenstvu, a to zvlášť voči chudobným. Ak je Boh voči niekomu tvrdý, tak voči tomu, kto je necitný a tvrdý voči chudobnému a trpiacemu. V dnešnom evanjeliu počujeme, čo pokladá Ježiš za hlavné prikázanie. To najväčšie je láska, a to k Bohu, ľuďom i sebe samému. Druhé čítanie je úryvok z Listu apoštola Pavla Solúnčanom. Pavol nepôsobil v Solúne dlho, napriek tomu ľudia, ktorí v tomto meste uverili v Ježiša ako Mesiáša, vytvorili také spoločenstvo, že ako píše Pavol, stalo sa povzbudením pre ľudí aj v ďalších mestách a v celom kraji.

Homília

Asi každý pozná evolučnú teóriu Charlesa Darwina o vývoji živých organizmov v prírode. Približne do polovice 19. stor. bola rozšírená predstava, že jednotlivé druhy ľudí, zvierat, rastlín vždy boli také, ako sú, ako ich Pán Boh stvoril. Preto medzi veriacimi ľuďmi Darwinov názor narážal na odpor, zdalo sa, že evolučná teória je v rozpore s vierou v Božie stvorenie. Už dávnejšie v tom rozpor nevidíme, názory sa však rozchádzajú pri hybnej sile vývoja. Kým Darwin hovoril najmä o boji o prežitie, v ktorom sa presadí najsilnejší či najšikovnejší, neskôr sa uznalo, že ešte mocnejšou silou vývoja je schopnosť spolupráce. Prežije ten, kto spolupracuje: v prírode, v rodinách i spoločnosti.

Pravda, aj spolupráca môže mať rozličné pohnútky. Poznáme ľudí, čo spolupracujú z vypočítavosti, z nutnosti, zo strachu, ale poznáme aj takých, čo spolupracujú z lásky. Láska je najvznešenejšia pohnútka. V dnešnom úryvku evanjelia je láska označená ako prikázanie, a to za celkom najväčšie. Podľa Ježišových slov láska má dve nasmerovania – k Bohu a blížnemu – a tri podoby: lásku k Bohu, blížnemu a sebe samému.

Prečo Ježiš nazval lásku prikázaním? Ľudia, čo sa ho pýtali, nepýtali sa na lásku, nepýtali sa, ako možno milovať, keď zažívame sklamania, ako možno ľúbiť, keď je život ťažký. Pýtali sa, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie. Môžeme len hádať, akú odpoveď čakali. V texte evanjelia je malá poznámka, že tí, čo sa pýtali, boli farizeji a pýtali sa preto, aby Ježiša pokúšali. Ostatné nedele čítame z Matúšovho evanjelia texty, ktoré pripomínajú Ježišove spory s jeho protivníkmi v Jeruzaleme. Títo ľudia sa pri sporoch s Ježišom striedali. Keď neuspela jedna skupina, nastúpila druhá, a potom ďalšia. Na platenie daní sa pýtali farizeji spolu s prívržencami Herodesa. Na možnosť vzkriesenia z mŕtvych pýtali sa saduceji (prívrženci veľkňazov). Na najväčšie prikázanie opäť farizeji. Možno chceli Ježiša zamotať do hádky o svätení soboty. Svätenie soboty, siedmeho dňa, malo pre týchto ľudí osobitný význam. Ježiša pravidelne obviňovali zo znesväcovania soboty. Neporušoval sobotu tým, žeby nešiel do kostola, ale vraj tým, že niekoho uzdravil. Nám je ťažko pochopiť, ako ho mohli za to nenávidieť, ba dokonca ho chcieť za to zabiť. Predpisy o svätení soboty boli pritom len jedny z mnohých. Znalci židovského náboženstva hovoria, že tých prikázaní bolo viac ako 600. Ktoré z nich vybrať ako najväčšie? Podľa mňa, aby Ježiš odpovedal na otázku, nevybral v presnom zmysle slova nejaké prikázanie, ale skôr ukázal na postoj, nastavenie, dôvod konania.

Možno vieme, že Ježiš svoju odpoveď nevymyslel. Citoval zo Sv. písma. Tá prvá časť o láske k Bohu pochádza z knihy Deutoronómium (Dt 6,5) a druhá o láske k blížnemu z knihy Levitikus (Lv 19,18). Ježiš je však pôvodcom spojenia oboch výrokov. Niekedy hovoríme, že jednu lásku podmienil druhou. To znamená, že kto miluje Boha, miluje aj blížneho, a kto miluje blížneho, miluje aj Boha. Pri dnešnej bohoslužbe čítaniu z evanjelia predchádza čítanie na podobnú tému zo Starého zákona. Keď tam čítame, že „cudzincovi nebudeš ubližovať“, všimnime si zdôvodnenie: Veď aj ty si bol cudzinec a azda si nezabudol, ako ti ubližovali. Tak to nerob ani ty! Podobne je tam uvedené: Neubližuj vdove a sirote, od chudobných nepýtaj na úrok, a ak si mu požičal peniaze za kabát, čo ti dal do zálohy, vráť mu ho pred večerom. Na toto nadviazal Ježiš vo svojej odpovedi, čo je najväčšie prikázanie. Všimnime si, nezaplietol sa do spleti predpisov, zdôraznil naše nastavenie. Vrátiť kabát chudákovi, aj keď nevrátil požičané peniaze, to je láska. Takéto nastavenie, ak to chceme tak počuť, je to najväčšie prikázanie.

Pred mnohými rokmi vyšla v češtine kniha o kresťanskej morálke od nemeckého teológa Bernharda Häringa. Titul knižky znel: Láska je viac než prikázanie. Pamätám si ako niektorí naši katolíci mudrovali: Čo to má byť, aká láska je viac než prikázanie!? Häring bol dlhé roky profesorom morálnej teológie. V mladosti vydal viaczväzkové dielo o morálke pod názvom Zákon Kristov. Neskôr to prepracoval a vydal pod názvom Slobodný v Kristovi. Aj takto naznačil posun v myslení cirkvi. Pred II. vatikánskym koncilom vládla v katolíckej cirkvi tzv. kazuistická morálka (od latinského slova cásus – pád). Spísané boli všetky možné pády, teda hriechy, a tiež aké tresty si za ne hriešnik zaslúži. Po koncile sa cirkev v učení o morálke obrátila od kázusov k Ježišovi, k ním ohlasovanej a žitej Božej láske. Bernhard Häring napísal aj svoje spomienky na vojnu, keď v uniforme nemeckého vojaka prešiel územím Ruska až po Stalingrad. Kým niektorí vojaci páchali hrozné veci a vyhovárali sa na príkazy zhora, Häring spomínal na dobré vzťahy, ktoré mali s domácim obyvateľstvom. Keď sa vojaci správali ľudsky, Rusi sa s nimi delili o potraviny a vojaci s nimi o lieky a šatstvo.

Spolupráca prináša naozaj väčšie výsledky ako boj o prežitie a láska je naozaj viac než prikázanie. Samozrejme, láska musí byť aj rozumná, a najmä musí byť spojencom viery, ktorá vie, kto je zdrojom i cieľom každej lásky.