H - 31.5.2026

Úvod do liturgie

Dnes, v nedeľu po slávnosti Zoslania Ducha Svätého, slávime sviatok Najsvätejšej Trojice. Týmto menom nazývame Boha, ktorý sa nám zjavil ako Otec, Syn a Duch Svätý. Pri sv. omši dnes slávime aj prvé sväté prijímanie piatich našich detí. Sú to: Maxim, Richard, Natália, Matúš a Matias. Tešíme sa s nimi a s ich rodinami. V prvom čítaní zo Starého zákona čítame dnes o Božom tajomstve, ako sa zjavilo Mojžišovi a ako spoznal, že Boh je milostivý a verný. V druhom čítaní apoštol Pavol podobne píše, že Boh je ten, kto nám dáva svoju milosť, lásku a spoločenstvo. V evanjeliu Ježiš vysvetľuje svoje poslanie: Boh ho neposlal svet odsúdiť, ale zachrániť.

Homília

KM:

Každý deň sa všeličím zaoberáme. Máme povinnosti i radosti. Dnes sme v našom kostole na udalosti, ktorú nazývame sväté prijímanie. O čom to je, naznačujú trochu tajomné slová z evanjelia: „Boh tak miloval svet, že dal svojho Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale mal večný život.“ Ide o večný, teda hodnotný, naozaj dobrý život. Dá sa povedať, že aj bohatý život. Od slova bohatstvo je odvodené aj slovo Boh. Tým slovom nazývame plnosť života. Takého, ktorý nezostáva sám pre seba, v ktorom sa navzájom podporujeme a o ktorý sa delíme. Preto sv. prijímanie je zároveň aj sv. rozdávanie. Do tohto svätého prijímania a rozdávania chceme uviesť aj naše deti. Poprosím teraz Marušku, ktorá sa počas sv. omší venovala deťom v „domčeku“, aby nám o tomto Božom dare hodnotného, dobrého života niečo povedala. Predpokladám, že to bude deťom bližšie, ako keby som hovoril len ja.

MT: 

Musím sa vám s niečím priznať. Keď som sa začala pripravovať na dnešnú slávnosť a prečítala som si, aké má byť čítanie z evanjelia, napísala som p. farárovi Karolovi správu: Nedalo by sa na nedeľu vybrať nejaké láskavejšie čítanie? Neviem, ako pre vás, ale mne tá veta na záver, že „kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Syna Božieho“, príde veľmi tvrdá. Celý rok sa snažíme v domčeku rozprávať o tom, ako je Boh láska a ako nás prijíma, a teraz takéto slová! Pán farár ma povzbudil, aby som sa toho nebála a pripomenul mi, že sa v texte píše aj to, že Pán Ježiš „neprišiel svet odsúdiť, ale zachrániť“. A tá veta o odsúdení neznamená, žeby Ježiš niekoho odsudzoval, ale že taký človek, čo sa neotvorí láske a prijatiu, ostáva v chlade osamelosti, čo Sv. písmo nazve odsúdením (samo-odsúdením).

Minulý týždeň po omši sme si rozprávali príbeh: V Kafarnaume žil rímsky vojak, stotník, ktorý mal chorého sluhu. Keď počul o Ježišovi, prišiel ho poprosiť, aby jeho sluhu uzdravil. Vedel, že pre Ježiša by mohla byť návšteva jeho domu problém, pretože Židia mali mnoho pravidiel, a tie im zakazovali navštevovať neveriacich Rimanov. Preto išiel za Ježišom na cestu, povedal mu o svojom chorom sluhovi a dodal: „Pane, nie som hoden, nezaslúžim si, aby si prišiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a môj sluha ozdravie.“ Ježiš sa zadivil, akú mal tento muž, ktorého Židia pokladali za zlého pohana, veľkú vieru v Boha a aký má súcit so svojím sluhom, a povedal mu: „Choď, nech sa Ti stane ako si uveril.“ Vtedy ten sluha vyzdravel. O tom sa hovorí aj v dnešnom čítaní z evanjelia. Pán Ježiš nič tomu rímskemu vojakovi nevyčítal, odpovedal na jeho túžbu po uzdravení sluhu a ocenil jeho dôveru. To stačilo. Ak by rímsky vojak neuveril, že Ježiš má moc a že ho prijme s láskou, nikdy by ho neoslovil, ostal by sám so svojím smútkom a svojou bolesťou.

Tam, kde pracujem, je stále dosť chladno, lebo sú tam hrubé múry. Hádajte, čo musím v lete urobiť, aby som sa zohriala. Otváram okno. Keď ho otvorím, teplo, ktoré je vonku, príde dovnútra a mne je príjemne. Robí sa mi to ľahko, lebo už mám skúsenosť, že teplo v lete mi pomôže miestnosť zohriať. Ale čo, ak by som takú skúsenosť nemala? Napríklad, prišla by som na Slovensko z krajiny, kde je stále zima. Bola by som stále zatvorená v miestnosti, kde by sa v zime kúrilo, ale v lete samozrejme už nie. A tak by mi bolo v lete vo vnútri chladno. Ale okno by som ani v lete neotvorila, lebo by som nemala skúsenosť, že zvonka môže prísť teplo. Pán Ježiš je ako to teplo, čo čaká vonku, kým ho k sebe pustíme. Ak sa s ním spoznáme a skúsime jeho blízkosť, akoby sme mu otvorili okná – naše srdcia – a potešíme sa, že je nám lepšie. Ak nie, ostaneme „odsúdení“ v chlade samoty.

Ešte jedna vec sa vynára v súvislosti s rímskym vojakom. Všimli sme si tú vetu: Nie som hodný, nezaslúžim si, aby si vošiel pod moju strechu? Asi vám znie povedome. Veď presne túto vetu hovoríme pred sv. prijímaním! Akurát koniec má trošku zmenený. Hovoríme: „Pane, nie som hoden (nezaslúžim si), aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a duša mi ozdravie.“ Čo myslíte, prečo to takto je? Pripomína nám to, že Ježiša môžeme vždy osloviť. Jeho láska, prijatie a súcit nie sú pre nás len vtedy, keď sme „hodní“. Naopak, ak túžime, aby sme boli hodní, tak práve stretnutia s ním nás môžu urobiť ľuďmi, čo budú mať viac sily a odvahy a sami sa budú správať k iným ako on. Nech vám k tomu a nám všetkým odteraz pomáha časté stretanie sa s Ježišom v jeho svätom slove a vo svätom prijímaní!

KM:

Ďakujem Maruške za svedectvo o skúsenosti s Božou láskou, ktorá sa nám darovala v Ježišovi a stále dáva v Duchu Svätom. Boha si nemôžeme presne predstaviť, ale s jeho darmi máme skúsenosť. Obrazne povedané, najprv treba otvoriť okno, otvoriť rozum a srdce. A ešte predtým sa poobzerať alebo opýtať, za ktorým oknom je chlad a za ktorým teplo. Aby sme to spoznali, pomáhame si navzájom, delíme sa o svoju lásku i Božie dary!