H - 19.4.2026

Úvod do liturgie

Dnes slávime 3. veľkonočnú nedeľu. Z evanjelia si vypočujeme ďalšie z veľkých rozprávaní o zjavení vzkrieseného Pána. Tentoraz sa zjavuje dvom mužom počas spoločného rozhovoru o ich nádejach a sklamaniach, pričom začnú chápať, ako Boh koná v našom živote. Napokon sa im otvoria oči pre poznanie Ježiša pri lámaní chleba. Tým je naznačené, že vzkriesený Kristus je s nami tam, kde sa delíme o svoj život v jeho duchu, na jeho spôsob. Prvé čítanie prináša svedectvo apoštola Petra, ktorý sa po zoslaní Ducha Sv. zmenil na odvážneho Ježišovho svedka. Slová z druhého čítania pochádzajú z listu apoštola Petra. Apoštol pripomína prvým kresťanom, aby si vážili, akou veľkou obetou Kristovou boli vyslobodení zo svojho márneho spôsobu života.

Homília

Kedy sme so životom na konci? A kedy sme opäť na začiatku? Zažili sme vôbec niečo také, čo by sme mohli pomenovať koncom všetkých snov či nádejí a začiatkom novej chuti do života? Vieme si asi predstaviť situáciu vážnej choroby a uzdravenia. Alebo stroskotanie dlhoročného vzťahu a niekedy nový vzťah. Alebo stratu zamestnania, bankrot v podnikaní a možno prípadný nový štart.

V rozprávaní z Lukášovho evanjelia nejde o takéto osobné stroskotania. Dvaja zo širšieho okruhu Ježišových učeníkov boli nešťastní z konca svojich nádejí spájaných s Ježišoch. Spolu s mnohými ľuďmi zažili pri ňom jeho mocné slová a skutky a začali s ním spájať veľké očakávania ohľadom budúcnosti celého národa. Podľa rozprávania v evanjeliu sa k týmto mužom na odchode z Jeruzalema pridal Ježiš, ale nepoznávali ho. To, čo nazývame veľkonočné zjavenie, teda že ukrižovaný Ježiš žije u Boha a zároveň je prítomný v našom živote, spoznali postupne. V rozprávaní je to pomenované poeticky ako rozohriatie srdca, po ktorom nasledovalo otvorenie očí.

Treba si všimnúť, ako sa toto zjavenie odohralo. Najprv bolo potrebné prerozprávať to stroskotanie snov a očakávaní spájaných s Ježišom. Podobne ako väčšina Ježišových priateľov aj títo dvaja emauzskí učeníci žili dlhší čas v predstave, že Ježiš sa stane vodcom, že politicky i duchovne obnoví Izrael. Pravdepodobne čakali, že nadviaže na rodinu Machabejských, ktorým sa v 2. stor. pred Kr. podarilo v bojoch proti cudzím vladárom získať náboženskú i politickú moc v Judsku. (O ich zápase máme v Starom zákone dve knihy.) Vláda Machabejských skončila v r. 37 pred Kr., keď Rimania dosadili na trón Herodesa. Možno si pamätáme na čítania z Knihy proroka Izaiáša, ktoré sme čítali pri liturgii v dňoch pred Veľkou nocou. V tejto knihe sa nachádzajú aj štyri texty, tzv. piesne o Pánovom služobníkovi. Na Veľký piatok sme čítali štvrtú z týchto piesní: „On niesol naše choroby a našimi bôľmi sa obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho rany nás uzdravili“ (Iz 52,13-53,12). Kto si prečíta celé texty týchto piesní, musí byť priam šokovaný, ako slová proroka, napísané viac ako 500 rokov pred Kristom, presne vystihujú Ježišov osud. Vzkriesený Ježiš vysvetľoval emauzským učeníkom viaceré texty Sv. písma vrátane týchto textov z proroka Izaiáša, aby pochopili, ako si majú predstavovať Mesiáša. Nie nový Machabejec, ale Pánov služobník podľa Izaiáša! Ten, čo zomrel na kríži, nebol Bohom strestaný, naopak, bol Bohom potvrdený ako nezlomný a verný aj v najväčšom utrpení. Príbeh o zjavení vzkrieseného Ježiša dvom učeníkom vrcholí pozvaním do domu na večeru. Tam prijme Ježiš úlohu hostiteľa, vezme chlieb, ďakuje Bohu, rozlomí ho a podáva. Vtedy v ňom tí dvaja spoznávajú svojho Pána.

Ak sa pýtame, ako môžeme veriť v Boha, ktorý Ježiša vzkriesil z mŕtvych, a ako môžeme veriť v samotného Ježiša, že premieňa aj naše sklamania na nové začiatky, buďme pozorní voči spôsobu, ktorým sa dáva spoznať vzkriesený Pán. Nejde o jednoduché zmyslové poznanie – vidím a verím. Ide o vnútorné poznanie cez porozumenie životu vrátane zmyslu utrpenia v živote, a o zdieľanie, „lámanie“ života. Hovoríme to poeticky, ale myslíme to realisticky. Lámanie chleba, ktoré praktizoval Ježiš, je symbolom zdieľanej, deliacej sa lásky. Neláme iných, láme, delí seba. To je Ježišova cesta k víťazstvu. A to je aj cesta k poznaniu jeho vzkriesenia.

Pred týždňom som spomínal viacerých mučeníkov, svedkov Božej vernosti a lásky, ktorí sa postavili proti násilníkom, ale bez toho, aby používali ich násilné metódy. Niekto obdivuje len hrdinov, ktorí sa so zbraňou v ruke postavia nepriateľom. Také situácie môžu byť niekedy nutné, ale zväčša sú bezvýchodiskové. V mladosti som poznal viacero ľudí, ktorí za komunistickej vlády boli väznení, lebo bojovali za slobodu náboženstva a ľudské práva, ale sami odmietali používať násilie. Zakladali spoločenstvá, skupiny ľudí, v ktorých sa ľudia mohli rozprávať o svojich problémoch, aj o svojich snoch o slobodnej a spravodlivej spoločnosti. Pomôckou im bolo čítanie Sv. písma, z ktorého sa naučili, že Boh nie je nikdy na strane mocných, ale chudobných a prenasledovaných. A ďalším prostriedkom bola vzájomná pomoc v osobných záležitostiach a tiež pri aktivitách za zmenu pomerov v spoločnosti. Aj vďaka týmto kresťansky formovaným ľuďom pri zmene režimu v roku 1989 nebola v našej spoločnosti prítomná nenávisť a túžba po pomste. Pamätám si, keď niekto z rečníkov na námestí SNP vyriekol niečo zlostné a urážajúce, dav ľudí nekričal: „poďme na nich“, ale: „nie sme ako oni“!

Jeden môj priateľ, kňaz z Rakúska, v súvislosti so zjavením Ježiša emauzským učeníkom nazýva kresťanskú existenciu ako „existenciu lámanú“. Ako chlieb nie je na pozeranie, ale rozdelenie a jedenie, tak aj naša existencia nie je na pozeranie, ale lámanie. Až cez takéto podelenie sa o seba, o svoj život, poznávame vzkrieseného Krista Pána, a iní ho poznávajú cez nás. Nech sa nám darí čoraz hlbšie a krajšie chápať a žiť toto veľkonočné poznanie!