H - 18.10.2026

Úvod do liturgie

Dnes slávime 29. nedeľu liturgického obdobia cez rok. V čítaní zo Starého zákona spomína prorok zaujímavú skúsenosť, že Boh koná vo svete aj prostredníctvom ľudí pri moci, dokonca aj cez pohanov ako bol perzský kráľ Kýros. Ten v roku 538 pred Kr. daroval Židom slobodu a mohli sa vrátiť do vlasti. V evanjeliu sa dnes spomína rímsky cisár v súvislosti s otázkou, či mu treba platiť dane alebo nie. Samozrejme, dane platiť treba, ale Ježiš zdôrazňuje to, čo je dôležitejšie: Dať Bohu seba, svoj život, životom vzdať Bohu úctu. Druhé čítanie je začiatkom Listu apoštola Pavla Solúnčanom. Pavol na úvod listu chváli kresťanov v Solúne a ďakuje za ich vieru, nádej a lásku.

Homília

Vzťah náboženstva a politiky patrí k dôležitým vzťahom každej spoločnosti. V dávnejšej minulosti štát, panovník alebo miestny zemepán nariadil svojim poddaným, aké majú mať náboženstvo. Tí, čo sa k tomu neprihlásili, boli prenasledovaní alebo len trpení. V bývalom socialistickom Československu boli takto trpení všetci veriaci ľudia. V súčasnosti žijeme v takom poňatí spoločnosti, ktoré si zakladá na presnom oddelení náboženstva od politiky. Ako si to však máme predstavovať, čo tu máme vlastne oddeliť?

V dnešnom úryvku z Matúšovho evanjelia čítame o Ježišovej odpovedi na jednu nebezpečnú otázku. Konzervatívni a liberálni Židia (farizeji a herodiáni) sa spojili, aby tou otázkou nachytali Ježiša. Pýtali sa, či je dovolené platiť daň cisárovi. Bola to daň, ktorú musel platiť každý dospelý obyvateľ rímskej provincie Judea do cisárskej pokladnice. Tá daň sa platila rímskym denárom, na ktorom bol obraz a nápis: „Cisár Tibérius, vznešený syn vznešeného Boha.“ Problém bol hneď dvojaký. Ten politický bol v tom, že platením dane sa uznávala rímska nenávidená vláda nad krajinou, a ten náboženský zasa v tom, že sa nápisom a obrazom na minci dávala božská úcta človeku. Ježiš sa nedal nachytať, svojich protivníkov požiadal, aby mu ukázali peniaz, a oni tým, že ho z vrecka vytiahli, priznali, že rímske mince používajú. Ježiš to potom mohol ľahko zakončiť, keď povedal: ak Rimania svojimi peniazmi zabezpečujú chod spoločnosti, a vy tie peniaze tiež používate, tak dávajte cisárovi, čo mu patrí (teda dane), ale Bohu dajte, čo je Božie.

Dnešní sekulárno-liberálni ľudia Ježišovu odpoveď chápu tak, že Ježiš to rozdelil pol na pol, a že teda štátu patrí všetko, čím sa občania v štáte zaoberajú (politika, ekonomika, kultúra), a Bohu patrí to, čím sa zaoberá náboženstvo (kostoly, učenie, prejavy viery). Takýmto delením pol na pol nechajú sa často pomýliť aj veriaci ľudia, keď cisárovi (štátu, spoločnosti) dávajú svoje konanie na verejnosti a Bohu dávajú svoje konanie v súkromí. Ježiš ale na tú chytrácku otázku neodpovedal tak, že riešenie je pol na pol. Keď sa trochu zamyslíme nad obsahom jeho viet, uznáme, že nemožno odmietnuť platenie daní, lebo sa nám nepáči štát, ktorého peniaze používame. Iste, snažme sa zmeniť, čo sa nám nepáči, ale netvárme sa, že pravidlá štátu sa nás netýkajú. Čo však znamená dať Bohu, čo je Božie? Ktosi múdro povedal, že tá rímska minca niesla cisárov obraz, ale človek nenesie Boží obraz, človek je Boží obraz. Človek veriaci v Boha má sa Bohu podobať, má ho svojím konaním sprítomňovať vo svete.

Čo to značí podobať sa Bohu? Azda si máme namýšľať, že ako veriaci sme čosi viac, akísi lepšo-ľudia oproti inak veriacim alebo neveriacim? To zaiste nie. Ako veriaci hlásiaci sa k Bohu máme dávať najavo, že v iných ľuďoch vidíme Boží obraz a že v nich ten obraz nezrádzame, nezraňujeme, neznehodnocujeme a nezabíjame. Naším poslaním je teda vždy znova očisťovať Boží obraz v sebe a iným pomáhať zhodnocovať Boží obraz v nich. Tomu pomáhame tým, ako sa k iným ľuďom správame, ako o nich a s nimi hovoríme. Potešilo ma, keď som v týchto dňoch čítal rozhovor s kandidátom na primátora v jednom našom významnom meste. Novinári sa ho opakovane snažili nachytať otázkami, ako odpovie na útoky, ktoré vedie proti nemu jeho protikandidát. Tento záujemca o zvolenie odpovedal asi takto: „Nedotlačíte ma k tomu, aby som naňho útočil. Ja ponúkam svoju prácu a riešenia, ako by som to robil inak. Ale nebudem naňho útočiť...“

Pri návrate pápeža Leva z jeho návštevy vo Francúzsku položili mu v lietadle prítomní novinári viaceré otázky. Jeden francúzsky novinár (Xavier Normand z časopisu Le Pélerin) sa opýtal: „Motto vašej apoštolskej cesty znelo: Aby mal svet život. Téma starostlivosti o umierajúcich sa vo vašich prejavoch opakovane objavovala. Zmienili ste sa o nej v prezidentskom paláci i včera v Lurdoch, keď ste povedali, že to, čo je legálne, nemusí byť aj morálne, čo bola jasná narážka na nedávnu legalizáciu eutanázie vo Francúzsku. Tu máme princíp „laicité“, teda oddelenia náboženstva od politiky. Myslíte si, že keď ide o dôležité veci, mala by byť táto hranica prekročená v mene svedomia? A pokiaľ áno, prekročili ste ju?“

Pápež Lev mu odpovedal: „Ďakujem za vašu otázku. Pokiaľ ide o to, ako chápať oddelenie cirkvi od politiky či od štátu, túto hranicu som neprekročil. Keď cirkev hovorí o obrane života, nevstupujeme do politiky, ale aplikujeme evanjelium na životy ľudí. Ochrana života je niečo, čo cirkev učí a v čo veľmi hlboko verí. A tak na jednej strane samozrejme viem, že vo Francúzsku bol nedávno schválený určitý zákon, a tiež v iných krajinách Európy i v iných častiach sveta... Ale zvlášť na mieste, ako sú Lurdy, kde ľudia chápu, že ich život aj uprostred choroby, postihnutia a rôznych druhov bolesti má zmysel, cirkev vďaka Ježišovi samotnému chce byť týmto ľuďom nablízku a potvrdzovať hodnoty, ktoré život sám o sebe pre nás predstavuje. Ak je toto politika, vstúpil som do politiky, ale nešlo o to miešať sa do francúzskej politiky. Išlo o to učiť to, čomu cirkev naozaj verí.“

Ako dnes odpovedať na otázku, ktorá bola položená Ježišovi? V spoločnosti, vo svete robme, čo sa dá, aby sme boli praktickí, šikovní, užitoční pri riešení problémov, s ktorými sa stretávame. A zároveň v tom všetkom zjavujme v sebe a voči ľuďom okolo seba ten Boží obraz, ktorým sme a na ktorý sme hrdí.