H - 19.7.2026

Úvod do liturgie

Dnes slávime 16. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Čítanie zo Starého zákona oslavuje Božiu moc, ktorá sa neprejavuje tvrdo a mocensky, ale láskavo a zhovievavo. Preto veriaci človek, ktorý chce byť spravodlivý, má byť podobne priateľský a milosrdný. V evanjeliu dnes počujeme ďalšie Ježišovo podobenstvo z roľníckeho prostredia: Seje sa dobré semeno, ale na poli sa objaví aj burina. Nepremôžeme ju tým, že ju okamžite vytrháme, ale tak, že sami prinesieme dobrú úrodu. V druhom čítaní apoštol Pavol spomína našu ľudskú slabosť, že často sa ani nevieme modliť, ale dodáva, že Duch Boží nám prichádza na pomoc a modlí sa a účinkuje v nás.

Homília

V uplynulých dňoch som sa venoval textu nemeckého profesora sociológie Hartmuta Rosu. Pripravujeme na vydanie v slovenčine jeho knižku so zaujímavým názvom: Demokracia potrebuje náboženstvo – práve teraz! Autor popisuje súčasnú (západnú) spoločnosť, jej krízu a problémy, a ako riešenie odporúča učiť sa rezonancii. Tým myslí schopnosť počúvať iných, vnímať ich a sám byť osloviteľný. Nechodiť po svete ako uzavretý človek, ale ako taký, ktorý je prístupný na oslovenie. Súčasná spoločnosť, ktorá si hovorí demokratická, je podľa tohto sociológa vo veľkej kríze, lebo je nastavená na agresívny spôsob fungovania, na ustavičný ekonomický rast, na vyťažovanie zdrojov energie (fyzickej i psychickej). V spoločnosti vládne atmosféra ako pred vojnou. Môže tu pomôcť náboženstvo? Môže, ale len vtedy, ak samo chápe, čím má byť v našom živote.

V dnešnom úryvku z 13. kapitoly Matúšovho evanjelia sme počuli podobenstvo o pšenici a kúkoli na poli. Prekvapujúce na tomto rozprávaní nie je to, že medzi pšenicou začne rásť škodlivá zelina, ale Ježišovo odporúčanie, aby sme sa ju neponáhľali vytrhať (ako to bežne robíme v našej záhradke). K jej odstráneniu príde až pri žatve, keď sa najprv pozbiera kúkoľ, poviaže sa a spáli. Dôvodom je opatrnosť, aby sme pri odstraňovaní kúkoľa nezničili aj pšenicu. O čom je Ježišovo podobenstvo? Niekedy sa hovorí, že svet, náš život, nie je čiernobiely. Podľa Ježišovho rozprávania ale taký je: je tu pšenica a je tu kúkoľ, je tu čosi zlé a čosi dobré. Ale to dobré a zlé nie je vždy jednoduché rozoznať a pri pokuse to zlé odstrániť nie je jednoduché neponičiť aj to dobré. Čo teda máme robiť? Máme čakať až na koniec sveta?

Ježiš svojim učeníkom vysvetlil, že pšenica v jeho obraznom príbehu sú deti Božieho kráľovstva a kúkoľ sú deti zlého ducha. Zároveň nám hovorí, že odpoveď na otázku, kto je dieťaťom Božím a kto dieťaťom zlého ducha, nebýva ľahká. Naviac nás upozorňuje, že, ak sa hlásime medzi deti Božieho kráľovstva a pokúšame sa likvidovať tých, ktorých pokladáme za deti zlého ducha, môžeme zničiť aj Božiu siatbu vo svete. Ježiš nehovorí, že nemáme robiť nič. Ak sa hlásime k Božej siatbe, tak máme rásť s Božím usmernením tak, ako rastie pšenica na poli a ako postupne dozrieva do hodnotného zrna, aby sa raz premenila na dobrý chlieb.

Časť ľudí funguje tak, že si plní svoje povinnosti, teší sa z malých radostí, rieši, odkladá alebo vytvára rôzne problémy, ale otázku, či sme „deťmi Božieho kráľovstva“ alebo „deťmi zlého ducha“ si väčšina nekladie. Ale mali by sme si! Vieme, že jestvuje dobro vo svete a vieme, že jestvuje aj zlo. Pre ľudí z roľníckeho prostredia použil Ježiš vhodný obraz. Vedeli z vlastnej skúsenosti, že po vyklíčení sa rastlinky obilia a kúkoľa nedali dobre rozlíšiť. Až neskôr, keď kúkoľ zakvitol na fialovo, a zvlášť, ak sa jeho semená nebadane zamiešali medzi zrnka pšenice a pomleli, spoznal sa kúkoľ podľa pokazeného žalúdka. Semená kúkoľa sú totiž jedovaté. V súčasnom svete by Ježiš možno použil prirovnanie zo sveta médií. Hartmut Rosa konštatuje, že kedysi sme videli na obrazovke politických súperov, ktorí sa snažili svojimi argumentmi získať priazeň divákov. V ostatných rokoch však nevidíme súperov, ale nepriateľov, ktorí si dávajú najavo: Ty tu vôbec nemáš, čo robiť, ty nemáš vôbec právo žiť! Vieme, že je dosť ľudí, čo bežných hriešnikov a nositeľov otravy nedokážu rozlíšiť. Až po žatve, po voľbách, po strate zamestnania, po neriešiteľnom zadlžení... Nedajbože, až po vojne spoznajú, že tlieskali svojej otrave.

Hartmut Rosa zdôrazňuje presvedčenie, že naše spoločnosti neprežijú, nebudú môcť jestvovať, ak sa nebudú učiť počúvaniu a osloveniu. Povedané rečou Biblie, ľudí zlého ducha spoznáme podľa toho, že sa nevedia stíšiť, nevedia počúvať, a nechcú sa dať osloviť. Ľudí Božieho kráľovstva spoznáme naopak podľa toho, že sú nastavení na počúvanie a sú otvorení na prijatie oslovenia. Hartmut Rosa píše, že náboženstvo učí rezonancii, počúvaniu a odpovedaniu na oslovenie. Preto ho dnešná spoločnosť potrebuje. Ale musíme si dať pozor, aby sme sa v mene náboženstva nestali len strážnikmi učenia, len obrancami (podľa nás) nemennej pravdy, lebo vtedy by sme už nepočúvali, vtedy by sme nečakali na oslovenie – ani od Boha, ani od ľudí, ani od prírody. Vtedy, v takej uzavretosti, by sme si namýšľali, že vopred vieme, kto je kúkoľ, kto je otrava a koho treba vytrhať.

Nedávno sa náš priateľ, mních, Brat David dožil 100 rokov. Z tej príležitosti vyšla kniha pod názvom Na čom napokon záleží. V knihe Brat David odpovedá na viaceré otázky a jedna z jeho najkrajších odpovedí je odpoveď na otázku, čo by dnes poradil mladým ľuďom: „Nechaj sa viesť láskou, nie strachom. Láskou k Bohu, láskou k sebe, láskou k svetu ľudí i svetu prírody okolo teba.“

Ak si takto necháme aj my poradiť, uvedieme do praxe Ježišovo odporúčanie, neunáhlime sa s vytrhávaním zlého a podporíme v sebe a okolo seba dozrievanie dobrého života.