H - 10.8.2025

19. nedeľa cez rok (C)

Lk 12,32-40

Autor: KM

Úvod do liturgie

Dnes slávime 19. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Čítanie z dnešného evanjelia nadväzuje na text spred týždňa, keď nám Ježiš položil otázku o pravom bohatstve. Dnes nás vyzýva k bedlivosti, aby sme boli zodpovední vo svojich povinnostiach a ešte viac za zmenu sveta k lepšiemu. S témou evanjelia súvisí čítanie zo Starého zákona, ktoré pripomína bedlivosť dávnych Izraelitov. Tí rozpoznali pravú chvíľu, uverili Bohu a vydali sa z Egypta na cestu za slobodou. Druhé čítanie je z Listu Hebrejom. Autorom je asi bývalý židovský kňaz z okruhu spolupracovníkov apoštola Pavla. Okrem iného píše: „Viera je základom toho, čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme.“ Na otázku ako sa dá veriť, čo nevidíme, môžeme odpovedať: Veríme, lebo viera nám umožnila vidieť.

Homília

Premýšľam, čo znamená byť bedlivý, čo značí byť pripravený na niečo veľmi dôležité, nepremeškať príležitosť... Ježiš nám hovorí: „Buďte podobní ľuďom, ktorí očakávajú svojho pána, keď sa má vrátiť zo svadby, aby mu otvorili hneď, ako príde a zaklope.“ A potom ešte povie: „Buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte.“

Kto z nás dnes takto rozmýšľa? Koho pokladáme za svojho pána? Ježišova reč čerpá zo skúsenosti jeho vtedajších poslucháčov. Väčšina z nich nebola pánmi, ale zamestnancami. Na rozdiel od nás nepracovali v nejakej kancelárii alebo vo fabrike, ale na rôznych pozíciách v nejakom rodinnom podniku. Pán odišiel na svadbu – vieme si predstaviť, že svadba trvá často aj do rána, že v noci bolo treba mať na hospodárstve službu – a keď po svojom návrate ten pán našiel všetko v poriadku, otvoril tašky s výslužkou zo svadby, zvolal svojich domácich a v dobrej nálade ich sám začal obsluhovať.

Strážiť hospodárstvo a dom je dôležité, ale Ježiš to prirovnanie použil na niečo omnoho dôležitejšie. Prihováral sa k svojim učeníkom. Podobne ako pán domu tvoril so svojimi domácimi a zamestnancami rodinné hospodárstvo, vytvoril Ježiš so svojimi učeníkmi čosi ako rodinný podnik. Ten podnik neslúžil na bežnú obživu ani na podnikanie. A nedá sa ani povedať, že Ježiš založil len akýsi náboženský krúžok, „Vášmu Otcovi zapáčilo sa dať vám kráľovstvo,“ povedal Ježiš trochu tajomne. Ježišov podnik, jeho spoločenstvo malo za cieľ uskutočnenie Otcovho (Božieho) kráľovstva. Ľudia si to vedeli predstaviť. Vytušili, že Ježišovi ide o alternatívne kráľovstvo, teda inú moc, inú spoločnosť, ako bolo kráľovstvo Herodesa či cisára v Ríme. Keď neskôr vznikali spoločenstvá kresťanov po mestách Rímskej ríše, pomenovali kresťania svoje spoločenstvá gréckym pojmom eklézia. Tento pojem podobne ako pojem kráľovstvo prevzali z bežného slovníka. Pojmom eklézia sa označovali slobodní občania miest, ktorí rokovali a rozhodovali o spoločných záležitostiach. V predstavách kresťanov išlo opäť o ich alternatívu ku vtedajším občianskym komunitám, ekléziám. Na rozdiel od tých občianskych kresťanské eklézie prijímali za svojich členov aj ľudí nemajetných, cudzincov, dokonca otrokov. Vstupným do kresťanskej eklézie nebol primeraný majetok a spoločenské postavenie, ale vzťah k Bohu ako Otcovi a Ježišovi ako Pánovi, zakladateľovi a iniciátorovi tejto alternatívy. Samozrejme išlo o vzťah, ktorý sa mal aj verejne prejaviť. Inak by ten duchovný vzťah (viera) nebol eklézio-tvorný, nevytváral by prepojenia, vzťahy, nezrodila by sa žiadna spoločná partia, spoločný podnik či domácnosť.

Tak, ako hospodár na poli uvažuje, čo, kde a kedy vysadiť, ako sa starať o rastlinky, kedy zberať úrodu, a potom čo uskladniť a čo predať, a tak ako podnikateľ počíta, z čoho a kde investovať a sleduje vývoj na trhoch, aby včas zareagoval a neprišiel o investované peniaze, tak má byť Ježišov učeník bedlivý a čakať na pokyny svojho pána. Vlastne, keď pozorne premýšľame, nejde o pokyny, ale o vzťah k Ježišovi samému. Čakať sa má na jeho príchod, na jeho objavenie sa v našich radostiach a starostiach. Nie je náhoda, že spolu s výzvou k bedlivosti zaznel Ježišov výrok: „Kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce.“ Výrok je pekný, jasný, ale priznajme sa, často sa vyhýbame tomu, aby sme ho použili sami na seba. Nikaragujský básnik a kňaz Ernesto Cardenal sa raz vyslovil: „Naše vnútro (srdce) je tá celkom osobná oblasť v nás, ku ktorej má prístup iba Boh. Väčšina ľudí ale ignoruje túto ponuku pre náš najvnútornejší priestor, a preto je ich srdce prázdne a bez lásky. Tak hľadajú šťastie v smiešnych veciach, peniazoch, alkohole alebo v radosti z uspokojenia svojich zmyslov. Nebeské poklady sú však v ich vlastnom vnútri, kde prúdi a dýcha láska Božia.“

Na čo je nastavené naše srdce, čo sú jeho poklady? Cardenal patril medzi literátmi k svetovo známym ľuďom. Ako 32 ročný vstúpil do prísneho kláštora trapistov v Kentucky. Ako 40 ročný bol vysvätený za kňaza. V Nikarague založil spoločenstvo medzi chudobnými ľuďmi (Solentiname), v ktorom sa snažil prepájať život modlitby so zápasom za vyslobodenie chudobných z ich biedy. Po zvrhnutí diktatúry sa stal ministrom v novej vláde. V tejto pozícii v roku 1986 navštívil aj Slovensko a stretol sa s niektorými našimi spisovateľmi. Štefan Žáry sa ho opýtal, koho ako kňaz-minister ochotnejšie poslúcha, či pápeža alebo prezidenta. A Cardenal odpovedal: „Poslúcham predovšetkým veľké svedomie v sebe, ktoré môžeme spokojne nazývať Bohom.“ Vo funkcii sa dosť natrápil, vo Vatikáne ho vtedy nepochopili. Uctil si ho až pápež František, v roku 2019 poslal za ním do nemocnice apoštolského nuncia, ktorý s ním slávil sv. omšu.

Čo znamená byť bedlivý, nepremeškať príležitosť, neprepočuť Božie oslovenia? Niekto je vo svojom srdci zahltený márnosťami, iný má celkom prázdne srdce... Ale ten, kto vstúpil do rodinného podniku s Ježišom, ten jeho počúva ako svojho Pána, každý deň vníma jeho príchod a teší sa zo spoločnej práce. Nech je to náš prípad, naša nepremeškaná príležitosť!