Dnes je 27.01.2021    meniny má: Bohuš Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Rozhovor - J. M. Prachár

Rozhovor pre "Denník N", uverejnené 27.11.2020.
Počas pandémie vyhlásil, že on kostol nezatvorí, pretože ľuďom pomáha zvládať psychickú záťaž. Tvrdí, že opatrenia neporušil, pretože má veľmi dobre informovaných mestských veriacich, ktorí sú opatrní, nevystavujú sa zbytočne ohrozeniu a nikdy v kostole nemali viac ľudí, ako mohli.

Katolícky farár z bratislavských Rusoviec Marián Prachár sa na prelet kňaza s relikviami ponad Slovensko na ochranu pred pandémiou pozerá s humorom. Vie, že niektorí kňazi uverili hoaxom o covide. „Sme ľudia, takže počítajme s tým, že tak ako v politike, v zdravotníctve či vo finančníctve sú všelijakí ľudia, aj medzi kňazmi je to rôzne,“ hovorí Prachár. Rozpráva aj o pažravej oligarchii a mafiánoch, o tom, že „bohatých nemôžeme postrieľať a chudobných otráviť“ a o tom, že ho pápežova podpora registrovaných partnerstiev neprekvapila.

V nedeľu boli kostoly prvý raz po nástupe druhej vlny otvorené pre verejnosť (do 16. novembra tam mohlo byť maximálne 6 ľudí vrátane kňaza). Vrátili sa do kostolov všetci veriaci, ktorí do nich chodili pred pandémiou?

Nevrátili sa. Povedali sme im, že kostol môže byť vyťažený na 50 percent. Sme však v prostredí, v ktorom sa všetci pandémiou zaoberajú, majú množstvo chaotických a zlých informácií a nevedia sa dobre orientovať. Plus mnohí, najmä starší ľudia, sú ustráchaní.


Nenaplnil sa ani na polovicu?

Pre istotu sme robili opatrenia, ak by prišlo viac ľudí, ale u nás to nehrozí. Nie sme tradične kresťanská oblasť. A keďže sme v blízkosti hlavného mesta, ľudia tu žijú trocha liberálnejší a sekulárnejší spôsob života. To sa potom prejavuje na účasti v kostole aj mimo pandémie, nie ešte počas nej. V nedeľu sme teda mali kostol vyťažený zhruba na jednu tretinu.

Nebojíte sa, že veriaci si počas pandémie úplne odvyknú chodiť do kostola?

Môže sa to stať. Nedeľné bohoslužby sú totiž aj na to, aby sa ľudia stretávali, a každá rodina a každé spoločenstvo je živým organizmom, ktorý keď sa prestane pestovať, hrozí, že sa oslabí alebo že zanikne. Môže to byť aj opačne. Ľudia počas pandémie prišli o svoje spoločenstvá a môžu si ich po nej začať viac vážiť.

Veriaci mali veľmi dlho obmedzený vstup do kostola. Mnohé farnosti platili peniazmi zo zvončeka chod farnosti a údržbu kostola. Nebudú vášmu kostolu tieto peniaze chýbať?

Iste, značne. Žijeme len z milodarov a zo zvončeka. A keď nemáme ľudí v kostole, nemáme ani žiadne peniaze. Príjmy klesli takmer na nulu. Ale vďaka jednotlivcom, ktorí prispievali aj napriek pandémii, napríklad cez internetbanking, prípadne v kiosku bankovou kartou, na nule nie sme. Bežné prevádzkové náklady sme preto schopní vykryť.

Čo robí kňaz, keď je kostol zatvorený?

Hľadali sme nové formy pastorácie. Vysluhovali sme len tie sviatosti, ktoré boli povolené, teda najmä pohreby, sobáše a krsty. Mnohí sa snažili o individuálnu pastoráciu, napríklad pri sviatosti zmierenia, teda pri svätej spovedi. U nás to funguje na objednanie cez telefón. Ja aj každý kňaz sa snažíme o to, aby sme nestratili kontakt s ľuďmi.

Ako s ľuďmi udržiavate kontakt?

Buď sa stretneme u mňa alebo v kaviarni, ktorá je v kostole svätého Víta. Je tam aj terasa, takže sme sa tam mohli stretávať, aj keď boli reštaurácie zatvorené. Naše kontakty s ľuďmi sú tu pomerne živé. Aj s tými, ktorí sú cirkvi trocha vzdialení a sú radi, že sa tu môžu stretnúť a porozprávať.

Pritiahla táto kaviareň aj niektorých ľudí, ktorí nemali blízko k duchovnému životu?

Kaviareň sme otvorili len dva týždne pred prvou vlnou koronavírusu, takže ešte je skoro na takéto hodnotenie. Horko-ťažko sme to rozbehli, a keď sa nám to podarilo, opäť sme museli zavrieť. Mnohí majú z minulosti väzby na katolícku cirkev a sú v nej vychovávaní, takže im nie je cudzia. Ďalší ju ignorujú, ale nie sú proti nej. A to je dobre, lebo keď sa spolu stretneme a začneme sa rozprávať, zistíme, že mnohé témy, názory a túžby máme tie isté.

Pri takýchto stretnutiach často príde reč na deti a tí ľudia vám povedia, že aj keď oni sami neabsolvovali všetky sviatosti, tak to neznamená, že chcú, aby ich neabsolvovali ani ich deti, ako napríklad krst či prvé sväté prijímanie. Mnohí prichádzajú s otázkami, či si môžu dať deti pokrstiť, keď nie sú zosobášení, alebo či sa môžu rozprávať s kňazom, keď nechodia do kostola. To sú často milé otázky, s ktorými sa stretávame.

Máte kostol aj kaviareň. Po uvoľnení opatrení sa objavili otázky, prečo sa kostoly mohli otvoriť a reštaurácie nie. Ako ste to vnímali vy, ktorý máte oboje?

Vnímal som tam slabý dialóg medzi cirkvami, politikmi a občianskou spoločnosťou. Verejnosť nepočula reakciu cirkvi. Jediné, čo som počul, bolo, že cirkev sa vraj podriadila nariadeniam pandemickej komisie, čo je dosť málo. Kostoly sú totiž špecifickým priestorom.

V Rakúsku si nedovolili ani len pomyslieť na to, že by kostoly zatvorili, lebo ústavný zákon tam obyvateľom zaručuje právo svoje náboženstvo vykonávať, hlásiť sa k nemu a organizovať sa. Rakúska cirkev však nakoniec vyšla obmedzeniam v ústrety dobrovoľne, pretože chceli byť solidárni a chceli podporiť úsilie odborníkov, aby sme ochránili čo najviac zdravých ľudí. To sme ochotní urobiť aj my. Toto však cirkevní predstavitelia nekomunikovali a nepovedali, že máme nárok na duchovný život a ponúkame takéto alternatívne možnosti. Všetko sa zrazu plošne zatvorilo a mnohých urazilo, že kostoly sa dali na jednu úroveň s fitnescentrami či plavárňami.

Bolo to podľa vás neférové?

Skôr to bolo naivné a detinské. Politik by nemal povedať, že sa nám podarilo zatvoriť, a teraz vymenúva, obchody, kaviarne, kostoly, fitnescentrá. Takto sa to nedá robiť. Niektoré veci majú pre ľudí oveľa väčšiu hodnotu. Cirkevní predstavitelia sa potom ohradili a povedali, že kostoly zostanú otvorené, aj keď v obmedzenom režime. Ja som vyhlásil, že kostol nikdy nezavriem, a ani som ho nezavrel. Z kostola som nikdy nikoho neposlal preč. (Po pôvodnom oznámení zatvárania kostolov nakoniec platilo obmedzenie pre maximálne 6 ľudí, pozn. red.)

Prečo by mal štát ku kostolom pristupovať inak ako k iným vnútorným priestorom?

Pretože kostoly sa netýkajú organizácií či úzkej záujmovej činnosti. Týkajú sa starostlivosti o dobro a zdravie celého spoločenstva. Veľmi dobre vieme, že boj s fyzickými chorobami je zároveň aj bojom s duševnými chorobami. A človeka nezachránime fyzicky, ak mu neposkytneme aj duchovné zdravie. Staráme sa o to, aby bol človek vyrovnaný, aby mal v sebe pokoj, aby ho vo vnútri nehrýzlo svedomie, nespokojnosť a hnev. V tieto dni sa ukázalo, že ľudia, ktorí sú na tom psychicky horšie, majú slabšiu imunitu a sú viac ohrození. Nikto si nemôže dovoliť podlomiť tieto korene nášho zdravia.

Vedci by mohli argumentovať, že tak ako sa vírus môže šíriť v uzavretom priestore v reštaurácii či vo fitnescentre, môže sa šíriť aj v kostole. Preto ich dali do jedného balíka opatrení.

Ani vtedy by som to nezovšeobecňoval, pretože je predpoklad, že katolícka cirkev má ansámbel slušnejších a disciplinovanejších ľudí.

To je čí predpoklad?

Malo by to tak byť. O to by sa mali postarať cirkevní predstavitelia. Ak niečo hlásame, nemal by to byť len virtuálny svet, ale ten skutočný. Mali by to byť tí ľudia, ktorí sa starajú o lásku k blížnemu, o spoločenské dobro, o solidaritu a empatiu. Preto by mali ísť vzorom. Tiež bolo zvláštne, podľa čoho obmedzovali vstup do kostolov. Kde vzali číslo 50 ako limit pre vstup do kostola? A kde neskôr vzali číslo šesť? Okrem toho, že je to nešťastný symbol.

Bolo to zvláštne, lebo u nás v kostole sa tí šiesti ľudia ani nevideli. Ale inde, v menších priestoroch, je zasa šesť ľudí priveľa. Mohli sme sa dohodnúť na dodržiavaní vzdialeností či na zaplnení priestorov a iných obmedzeniach, aby sme mohli naďalej slúžiť sväté omše. My sme navyše mali možnosť slúžiť ich aj vonku na terase pri parku.

Povedali ste, že ste odmietli zavrieť svoj kostol, aby ľudia stále mali kam prísť. Znamená to, že počas najprísnejších zákazov sa u vás porušovali nariadenia?

V našej farnosti máme mestských ľudí, ktorí sú od začiatku výrazne ovplyvnení výrokmi politikov a médiami. Stačilo, ak večer v správach zaznelo, že stúpa počet infikovaných a mŕtvych, tak som hneď videl, že v kostole je menej ľudí. Nemusel som to teda nasilu korigovať ja. Spoliehal som sa na to, že ľudia sa budú sami riadiť podľa týchto vyhlásení. Mal som skôr opačný problém. Vždy nás bolo menej, než nás mohlo byť. Máme tri rôzne priestory, ktoré sú ozvučené, a mohli sme do nich vysielať bohoslužbu, ale nikdy sme ich nevyužili. Preto si myslím, že sme predpisy nikdy neporušili, aj keď sa nám niekedy zdali zbytočne prísne, lebo mať šesť ľudí v obrovskom priestore je podľa mňa naozaj málo.

Ako veriaci vnímajú obmedzujúce nariadenia? Zákaz mať svätenú vodu pri vstupe, zákaz podávania rúk pri znaku pokoja, sedenie v rozostupoch, rúška. Dodržiavali to alebo sa im to nepáčilo?

Tí, ktorí boli nahnevaní a nesúhlasili s tým, tých to vyrušovalo najmä v bežnom živote, keď chodili do práce, do obchodu, k lekárovi. A nakoniec aj do kostola. Necítil som však, že by ich to hnevalo špeciálne v priestoroch kostola. To, že my sme u nás nemali problémy, však neznamená, že je to len zásluhou výziev a strachu o svoje zdravie.

Slováci sú pri náboženských témach veľmi ovplyvnení tradíciami a zvykmi. Preto veľmi pomohli výzvy biskupov, ktorí hneď na začiatku vyhlásili, že ak človek nemá možnosť ísť do kostola z fyzických dôvodov, pre chorobu alebo iné obmedzenia, tak všetkým vyhlasujú dišpenz, čím vlastne povedali, že títo ľudia nemajú povinnosť sa bohoslužieb zúčastňovať a stačí, keď nedeľnú bohoslužbu absolvujú cez televízor alebo počítač. Veľmi to prispelo k tomu, že veriaci neboli zvnútra tlačení k tomu, aby sväté omše absolvovali.

Dá sa to kritizovať a pýtať sa, či si to tí ľudia doma neuľahčovali, ale na druhej strane sa to dá vyhodnotiť aj tak, že keď má sekulárna spoločnosť nejaký problém, môže počítať s náboženskou obcou ako s niekým, kto nebude robiť problémy, ale, naopak, spoločnosti pomôže.

Nevytvorili ste si počas pandémie s niektorými kňazmi sieť, kde ste si radili, čo môžete v tomto období robiť?

Vytvorili. Najmä s tými mladšími, ktorí sú na sociálnych sieťach, ale telefonovali a hovorili sme spolu viacerí. Tiež sme sa inšpirovali tým, čo robia kňazi v zahraničí. Ako prvé sa ako huby po daždi rozšírili online prenosy z bohoslužieb. S tým mnohí starší nesúhlasili. Ani mnohé sekulárne občianske oslavy online úplne nefungujú. Aj učitelia trpia, keď musia učiť online, trpia zamestnanci, ktorí musia s kolegami komunikovať online. Považoval som to za akúsi umelinu. Prihovoriť sa však takto veriacim a zverejniť to považujem za veľmi rozumné. V prvej vlne sme hľadali možnosti, ako spovedať ľudí. Spovedali sme napríklad z auta. Keď sa z auta môže pozerať film, keď sa z auta môže testovať, a keď tam môžete dostať hamburger, tak prečo by ste do auta nemohli dostať svätú spoveď?

Kde ste parkovali?

Sedel som v aute tu na parkovisku vedľa kaviarne, a ten, kto zaparkoval vedľa mňa, sa vyspovedal a šiel domov. To bolo ešte v marci.

Minulý týždeň sa otvorili kostoly, ale nie reštaurácie, s čím mnohí nesúhlasili. Poslankyňa Jana Bittó Cigániková zverejnila fotografiu, na ktorej kňaz dával telo Kristovo chlapcovi, so sprievodným textom: Táto reštaurácia má od pondelka otvorené. Ako na vás tento obrázok pôsobí?

Humorne.

Mnohých to pobúrilo.

Vôbec nie. Reštaurácie boli voľakedy „gasthausy“, teda hospody. A tie vznikli z domov, kde sa mali hostia obslúžiť. Amy s tým máme naozaj niečo spoločné, lebo pán Ježiš spravil prvú svätú omšu nie na futbalovom ihrisku, a ani nie v nejakej fabrike, ale kvázi v reštaurácii. Svojim apoštolom povedal: pripravte mi večeru. A večera sa nerobí len doma, ale aj v reštauráciách. Nie je to teda ďaleko od pravdy, že máme niečo s reštauráciou. Potrebujeme jesť. Človek navyše nie je živý len z chleba, ale z každého jedného slova. A keď vám niekto ponúkne lepší chlieb, čiže chlieb, ktorý má aj duchovný obsah, je to chlieb Boží.

Mnohí vnímali ako krivdu, že sa síce otvorili kostoly, ale reštaurácie, veľké posilňovne či plavárne nie. Bola táto debata aj medzi vašimi veriacimi?

Je to relevantná diskusia, ktorej sa nemusíme báť. Tieto diskusie tu vždy budú a nemali by sa robiť s hnevom. Rozdiely medzi ľuďmi tu vždy boli a budú. Nakoniec, sekulárna spoločnosť je tá, ktorá produkuje najviac rozdielov a vôbec sa ich nesnaží odstraňovať, hoci všetci hovoríme, že sú to zlé rozdiely. Napríklad medzi bohatými a chudobnými, medzi úspešnými a neúspešnými, medzi tými, ktorí sú v práci spoločensky uznávaní, a tými, ktorých prácu spoločensky neuznávame. Takže, kým sme v tomto svete, musíme pripustiť, že to nie je nebo a tie rozdiely tu budú.

Už len keď začnete hovoriť o téme zatvorenia obchodov v nedeľu, tak my budeme tvrdiť, že obchody a podniky majú byť zatvorené, k čomu sa hlási celá západná Európa, ale kostoly, pútnické a duchovné miesta, kde sa ľudia stretávajú, majú byť otvorené. Povieme, že nechceme, aby bol človek len plošne existujúci, aby sa nevenoval len tomu, čo vidí, čoho sa chytí a čo môže odmerať. Pretože človek nie je len materiálny. Ešte som nestretol človeka, ktorý by povedal: chcem ťa milovať, ale len týždeň. Každý túži po tom, aby láska pretrvala. Máme v sebe rôzne túžby. Veľmi nešikovne ich dáva najavo napríklad naša pažravá oligarchia a naši mafiáni a establišment na Slovensku, ktorí sú kvôli bohatstvu ochotní robiť rôzne veci, aj vraždiť. Pretože oni sú prvý exemplárny prípad toho, že túžia po nekonečne a nevedia sa uspokojiť s tým, čo majú. Ale idú zlým smerom a úplne zlým spôsobom.

Takže im chýba duchovný život?

Skôr som chcel povedať, že sú biologicko-, materialisticko-, hnusný príklad nespokojnosti človeka, ktorý sa nevie uspokojiť s časom a priestorom. Je to ten najsurovejší spôsob, ako ukázať túto pravdu. Že chcete byť stále bohatšia, stále úspešnejšia a mať stále viac. Týmto hrubo dokazujú, že človek je nielen telesný, ale aj duchovný a o svoju psychiku, spiritualitu a o svoj charakter, túžby a lásky, sa človek tiež chce postarať. A na to je nedeľa. Aby ľudia mohli ísť do prírody, aby mohli byť so svojimi deťmi, so svojimi priateľmi. Mnohí cítia, že im nestačí len nakupovať, míňať a zarábať. Tak aspoň v nedeľu chcú mať od toho pokoj. S mnohými ľuďmi, s veriacimi aj neveriacimi, sa na tom zhodneme. Aby sa človek aspoň jeden deň venoval niečomu inému ako práci a nakupovaniu.

Vianoce si mnohí spájajú s návštevou kostola a s polnočnou omšou. Viete si predstaviť, že by sa počas Vianoc opäť sprísnili pandemické opatrenia a v kostole by mohlo byť len šesť ľudí?

Dnes si to už viem predstaviť. Ak by sa neznížil počet infikovaných, počet úmrtí a nemali by sme dostatočné kapacity v nemocniciach, budeme to musieť prijať a hľadať spôsoby, ako Vianoce osláviť inak. Na druhej strane hovorím, že krízy môžu priniesť aj niečo dobré. Máme aj dobré skúsenosti. Tým ľuďom, ktorým na verejných bohoslužbách v minulosti záležalo, na nich záleží aj teraz. Človek svoju lásku nezahodí len pre koronu a urobí si bohoslužbu doma.

Jeden otec mi hovoril, že v nedeľu ráno zobudí deti a povie im, nech sa oblečú. Oni sa ho pýtajú, že načo, veď budú mať omšu len pred televízorom. A on oponuje, že nech sa len oblečú, aj keď budú len pred televízorom, tak je to, akoby boli v kostole. Deti sa teda museli vyobliekať, akoby boli v kostole. Viacerí mi hovorili, že keď sa doma ako rodina na diaľku zúčastnili nejakej svätej omše, tak ich to tak stužilo, že sa do toho zapájali viac ako v kostole. To je dôkazom toho, že krízy môžu priniesť aj niečo dobré. A to platí aj na Vianoce. Robíme mnohé náboženské úkony, ktoré síce robí kňaz, ale mohli by ich robiť aj veriaci, ako je napríklad požehnanie stromčeka, modlitba, požehnanie o polnoci, spevy či liturgia. Mnohé liturgie sa môžu preniesť do rodiny, to si viem predstaviť.

Polnočná omša je medzi veriacimi obľúbená. Máte dilemu, čo budete robiť, ak sa na Vianoce pred kostol nahrnie množstvo ľudí? Rázne pred nimi zavriete dvere, aby ste nedostali pokutu?

Nebojím sa toho, lebo doteraz sa mi počas pandémie čosi podobné ani raz nestalo. Ľudí veľmi ovplyvňuje strach a starších ľudí ich deti bombardujú správami, aby sa neopovážili niekam ísť. Veľa sa hovorí o zodpovednosti a veriaci majú iný zmysel a cit pre zodpovednosť ako ostatní. Keď sekulárnemu človeku poviete, že má zodpovednosť, možno sa vykašle na to a povie, že prečo by mal byť zodpovedný, keď z toho nemá žiaden profit, ale veriaci je odmala vychovávaný k zodpovednosti za druhých. A keď veriaci, počuje, že má byť zodpovedný, tak ak je skutočne veriaci, naozaj je zodpovedný. Obetuje radosť aj oslavu, zriekne sa jej. Nemusím sa teda báť, že by niekto predpisy porušoval. Skôr naopak, musím ľudí presviedčať, že už sa nemusia báť. Je vydané nariadenie, že v kostole môže byť maximálne polovica kapacity ľudí a že sa nemá spievať, len jemne. A ja už teraz musím ľudí nahovárať, nech teda aspoň jemne spievajú. Ani to, čo je povolené, nechcú robiť, aby náhodou niekoho nenakazili.

Pre mnohých ľudí aj pre nás kňazov je dnes veľmi ťažké hovoriť o svätých omšiach a o Vianociach ako o slávnostiach. V tejto situácii to má ďaleko od oslavy. Ak máte ísť na oslavu so strachom a stále sa obzerať, či niekoho neohrozujete a či spĺňate pravidlá a nedostanete pokutu, tak už si poviete, že to nie je oslava. Boli sme zvyknutí na iné oslavy. Je to udalosť, kde sa človek teší, kde nemá strach, kde má prístup k druhému človeku. Má to ďaleko od osláv. Život má rôzne fázy a toto je jedna z nich. Nemali by sme sa nechať znechutiť a stať sa počas tejto fázy horšími ľuďmi. Všímajme si skôr tie lepšie stránky, ľudí, ktorí sa obetovali.

Viackrát ste povedali, že veriaci sú zodpovednejší. Médiá priniesli niekoľko prípadov, keď sa kostol stal zdrojom nákazy, kňazi nedodržiavali pandemické pravidlá a veriaci sa dožadovali bohoslužieb napriek ohrozeniu. Ako ste vnímali túto rebéliu?

Máte pravdu, je to tak. Skôr som mal na mysli, že veriaci ľudia sa hlásia k istému ideálu, no nie všetci ho dosiahnu. Napriek tomu sa toho ideálu nezriekajú. Musíme rešpektovať, že existuje široká škála ľudí, ktorí sú od ideálu rôzne ďaleko, hoci sa k nemu hlásia. Pán Ježiš mal dvanásť apoštolov a jeden z nich ho dokonca zradil. Niektorí sú od ideálu veľmi ďaleko, iní sú smiešni, čudní, všelijakí, ale patria do kolóny ľudí, ktorí kráčajú k ideálu. Je to ako s tými bohatým a chudobnými. Vždy tu budú, aj keď nikto o nich nepovie, že je to cieľ a ideál. Musíme to rešpektovať, lebo bohatých nemôžeme postrieľať a chudobných otráviť. Musíme s nimi žiť. Ideálom by bolo, ak by bohatí boli skromnejší a ak by aj tí najchudobnejší boli rešpektovaní. Mám kolegov, ktorým absolútne nerozumiem a ktorí sú veľmi spiatočnícki. Možno ste zachytili, že počas pandémie ktosi lietal s relikviami ponad Slovensko.

Ako ste tento prelet vnímali?

S humorom. Aj oni možno majú zmysel pre humor. Pápež povedal, že sa každý deň modlí za to, aby zniesol žarty, ktoré si z neho robia, a aby si aj on vedel robiť žarty z iných. Alebo sú potom takí, ktorí si vymyslia, že treba bojovať proti opatreniam, alebo sa poddajú konšpiračným teóriám a koronavírus je pre nich vymyslený. Sme ľudia, takže počítajme s tým, že tak ako v politike, v zdravotníctve či vo finančníctve sú všelijakí ľudia, aj medzi kňazmi je to rôzne. Podľa mňa to nie je problém. Chodím lyžovať a viem, že niekto lyžuje dobre, iný si rozbije nos po piatich metroch, ale mňa to o lyžovanie zatiaľ neobralo. Patrí to k životu.

Časť kňazov dokonca argumentovala tým, že veď bohoslužby sa podľa historických prameňov na mnohých miestach neprerušili ani počas morovej epidémie, tak prečo teraz? Vytvorili sa medzi kňazmi tábory, že jedna strana chcela pokračovať v bohoslužbách a bežnom cirkevnom živote a druhá strana bola proti?

Ja som sa dozvedel len z médií, že niekde na strednom alebo východnom Slovensku nahnali do kostola ľudí aj napriek zákazu. Tiež som sa len z médií dozvedel o tom, že niektorí moji kolegovia sa zahrávajú s hoaxmi. Stalo sa, ale nemyslím si, že ide o silné skupiny, skôr sú to jednotlivci. Najväčšia skupina je asi tá, ktorá na to reaguje pasívne, iba to prijíma, čo si tiež nemyslím, že je správne. Nepočul som o tom, že by sa takýto človek objavil v mojom okolí. Aspoň mňa nikto nikam nelanáril, na jednu ani na druhú stranu. S našou pastoračnou radou, teda veriacimi, sme sa dohodli, čo budeme robiť a ako, a zatiaľ to aj robíme.

Počas pandémie sa otvorila aj debata o výroku pápeža Františka, ktorý sa objavil vo filmovom dokumente. V ňom sa zastal registrovaných partnerstiev. Pýtali sa vás veriaci na to, ako majú k týmto jeho slovám pristupovať?

Veriaci sa ma na to nepýtali, ale kopa médií mi telefonovala, aby som sa k tomu vyjadril. Povedal som im len to, že s pápežom súhlasím. Prečo by som sa proti tomu staval? Už dávno hovorím, že títo ľudia by mali mať nejakú právnu oporu. Veď aj oni sú ľudia, tak ich nejako zakategorizujeme. Registrované partnerstvá nemajú nič spoločné s manželstvami a s našou predstavou rodiny. Trocha sa musím hanbiť za to, že tu v Rusovciach máme kopu ľudí, ktorí vozia psov v kočiaroch, ale ešte som nepočul, že by týchto ľudí ktosi napadol s tým, že títo ľudia tvrdia, že kočiare sú len pre psov alebo že všetky matky majú v kočiaroch voziť psov. To je predsa ich problém. Sú to ľudia, ktorí sú veľmi zranení a ktorým by som veľmi rád pomohol, lebo si myslím, že majú veľkú absenciu lásky.

Je pekné, ak si ľudia našli niekoho, komu svoju lásku a starostlivosť venujú, aj keď ide o domáce zviera.

Je to smutné. Kde sú ľudia, ktorí ich majú radi a ktorých by oni mohli mať radi? Je tam veľký nedostatok ľudskej lásky. Ale nikto z toho nerobí tragédiu. Aj ten človek so psom môže chodiť podľa predpisov po chodníku a dokonca má právnu oporu v tom, že keď nastúpi do autobusu, tak zaplatí a ten pes je v tom kočiari rešpektovaný a vezie sa. Prečo by sa homosexuáli nemohli viezť v autobuse našej spoločnosti tiež? Všetci budú vedieť, že sú homosexuáli, že sú to dvaja muži alebo dve ženy. Nikto nepovie, že ide o manželstvo. Budú zapísaní ako homosexuálny pár. Ak by náhodou chceli čosi vlastniť, čosi vedieť či poznať, znova ako partneri rovnakého pohlavia. Preto si myslím, že to nesúvisí ani s fantastickými teóriami o tom, ako si tu budú môcť všetci meniť pohlavie. Treba to rozlišovať.

Časť ľudí neverila tomu, že by sa pápež skutočne zastal registrovaných partnerstiev, tvrdili, že je to hoax.

Povedal to a stojí si za tým. Povedal, že treba rešpektovať všetkých ľudí a mať úctu ku každému človeku, nech je akokoľvek iný. Kým je človekom, patrí mu úcta. Preto je pápež zásadne proti trestu smrti a aj proti vojne. Človeka nemáte za žiadnych okolností zabiť. To sú ideály, ku ktorým dorastáme. Ľudia sa v minulosti zabíjali medzi sebou aj v rodinách, ľudia sa jedli, takže sa nečudujme, že sme od toho ideálu ešte tak ďaleko. Niekto nám však tie ideály stále musí pripomínať, aby sa z nás opäť nestali zvieratá.

Liturgia - Karol Moravčík

Sväté omše a iné bohoslužby.

Rozhovor na RTVS - Láska a Vianoce

Rubikon - program o súčasných otázkach spoločenských vied pripravuje Ivica Ruttkayová. V rozhovore: Karol Moravčík, Eva Oslíková a Míša Kapustin.

Kniha o "efektívnom" rodičovstve

Úspešná poradkyňa rodičov Martina Vagačová je autorkou knihy: "Ako prežiť rodičovstvo. Láskavý sprievodca rešpektujúcim prístupom." Viac informácií tu:

Rozhovor - J. M. Prachár

Rozhovor pre "Denník N", uverejnené 27.11.2020.

Ad: Milan Šimečka: Naši konzervatívci a demokracia

Autor: František Mikloško; napísané pre Denník N, 5.11.2020.

Esej T. Halíka o pobúrení nad jedným pápežovým názorom

"Revolúcia milosrdenstva a nová ekuména" tu:

Reformné impulzy pápeža Františka

Konferencia online; 17.10.2020; 9.00-13.00. Organizuje: Česká kresťanská akadémia. Referáty: T. Halík, J. Šebek, J. Hanuš, T. Petráček a ďalší. Vysielanie prostredníctvom streamu. Viac tu:

Rozhovor s Josefom Hegglinom

Podnetný rozhovor so švajčiarskym kňazom pôsobiacim na Slovensku tu:

Piatkový kultúrny večer

Dňa 24. júla 2020 o 18.00 v Sankt Vitus Kaffee v Bratislave-Rusovciach. Organizátori: TF FK, Vydavateľstvo Petrus a Farnosť Rusovce.

Súčasťou podujatia je:
Vernisáž výstavy obrazov: Robert Bielik a Alexander Németh. Prezentácia knhy Amoris laetitia podľa vôle a úmyslov pápeža Františka: Róbert Bezák, Karol Moravčík, Jaroslav Rindoš. Hudba: Pavol Varga. Ukážka kníh Vyd. Petrus. Občerstvenie z ponuky kaviarne.

Otvorenie zrekonštruovaného Kostola Sv. Víta

Rusovce, 26. júna 2020 o 17.00.
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7