Na plytčine

Obraz mám živo pred sebou a miestami mi pripomína stav našej spoločnosti. Uviaznutej v predstavách, ktoré stratili spojenie s realitou a nemajú dostatok pozitívnej energie, aby sme sa pohli z miesta. Uviazli sme v prázdnych rečiach, prezentáciách, výhovorkách či nezmyselných ideách. Hovoríme o ekológii, no spôsob života i priority založené na zisku len prehlbujú riziká a problémy. Množstvo zelene i stromov ustavične ubúda a rozširovaním zastavaného územia vytláčame živočíchy z nášho dohľadu. Sme zdesení a prekvapení, ak dôjde na území, kde už zviera nemá kam uhnúť, k stretu s ním. Prepadli sme viere, že všetko sa musí prispôsobiť nášmu pohľadu na svet. Dovolávame sa spravodlivosti, no aplikujeme ju len tam, kde nám to vyhovuje a vyžadujeme ju len pre nás. Túžime po pokoji zbraní, ale v hlave i v reči živíme strach a nepriateľov. Voláme po slobode, ktorú hneď voči iným ohraničíme našimi plánmi. Život v ilúzii, na dlh a v rozpore s realitou však zákonite uviazne.  Dieťa s loďkou sa silou pokúšalo prinútiť plavidlo k pohybu. Každým pokusom mu hrozilo poškodenie. Otec dieťaťa to nevydržal. Vzal syna za ruku, do druhej zobral loďku a po niekoľkých krokoch ju položil na hladinu mora. Radosť v očiach dieťaťa potvrdzovala to, po čom túžilo: vidieť, ako loďka pláva po hladine.

Neviem, či dnes ešte niekomu dôverujeme tak, že keď nás zoberie za ruku, zveríme mu na okamih loďku svojho života. Isté však je, že by sme mali opustiť nereálne, často vysnívané či virtuálne rieky, v ktorých každá loďka skončí na plytčine. Napriek námahe, únave i bolesti je dobré prijať realitu a ľudí okolo nás a nanovo sa pokúsiť plaviť vo vodách, ktoré rešpektujú i čosi vedia o skutočnej plavbe života. Končiare vrchov, šum stromov i vlniace sa more sú pre mňa odkazom života, ktorého sme súčasťou. A ak sú v ňom ľudia, ktorých možno chytiť za ruku, s ktorými sa dá rozprávať, či len tak byť a načúvať, tak vtedy cítim, že život neuviazol na plytčine.