Pozdrav k Vianociam

Moji drahí blízki a priatelia,

v noci zo 7. na 8. decembra tohto roku sa mi prisnil nezvyčajný sen: zapisoval som si krátky vianočný príbeh. Zdalo sa mi, akoby mi ho niekto diktoval, no každé slovo som si pri zapisovaní tak starostlivo zvažoval, že mi po prebudení zostalo celkom jasne v pamäti.

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden obuvník so svojou ženou. Spolu vyrábali topánky. Boh im nedoprial vlastné deti, no naučili sa rezať kožu tak zručne, že ku každému páru topánok vyrobenému na objednávku dokázali navyše urobiť aj malý pár pre chudobné dieťa. Ako tak pracovali, pospevovali si:

„Otče náš všetkých, prosíme, keď spolu dnes topánky robíme: Nech niet na zemi takého miesta, kde bosé deti by v snehu museli stáť.“ 

No nech sa akokoľvek snažili, vyzeralo to tak, že chudobných detí na svete pribúda stále viac a viac. Aj keď s ťažkým srdcom, obuvník so ženou pracovali často až do neskorej noci, no pomoc, ktorú dokázali poskytnúť, zdala sa byť len kvapkou na rozpálenom kameni.

Prišla svätá noc Vianoc, no vo svojom smútku si to tí dvaja starí ľudia ani nevšimli a zošívali ďalší malý pár topánok. Zrazu dielňu zaplavilo zlaté svetlo a dnu vošiel bosý chlapček. Jednou rukou vzal za ruku obuvníkovu ženu a druhou obuvníka a vyviedol ich do snehu za domom. Kamkoľvek stúpil, tam v jeho šľapajach zdvíhali hlavy vianočné ruže a on prehovoril hlasom znejúcim ako veterný zvonček: Teraz choďte a odpočívajte. Boh vie, čo je najlepšie.

Moja reakcia na tento sen prekvapila aj mňa samého. Ešte napoly spiaci som sa hneval a rozhorčene namietal proti „tomuto sentimentálnemu odvracaniu pozornosti od potrieb sveta“. Prebudil som sa znepokojený. Odvtedy si však kladiem otázku: Keď sme už my, so svojím obmedzeným rozumom, urobili všetko, čo bolo v našich silách, aby sme aspoň čiastočne napravili náš chudobný svet, nemôžeme potom veriť, že Veľká myseľ, ktorá z čírej možnosti necháva rozkvitnúť vianočné ruže, pozná také možnosti našej budúcnosti, aké si dnes ani nevieme predstaviť? Nech nám táto myšlienka prinesie vnútorný pokoj počas celého roku 2026 a zároveň nás podnieti zdvojnásobiť naše úsilie pri spoločnej práci za vonkajší mier.

To je moje vrúcne želanie.

Váš brat David 

(Pozn. Tohto roku sa Br. David dožil 99 rokov. Stále tvorí a povzbudzuje nás.)

Autor: Pavol Tomašovič

(Vianočná úvaha pre priateľov.)