Dnes je 12.12.2019    meniny má: Otília Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Načo nám bola revolúcia?

Autor: Karol Moravčík; beseda TF FK 12.11.2019.
30 rokov od Novembrovej revolúcie prebieha v časti spoločnosti debata, nakoľko je kto spokojný so stavom spoločnosti. Agentúry sa trochu emocionálne pýtajú, kto je víťaz a kto porazený... Isté je, že November ʼ89 priniesol pre celú spoločnosť, a takisto aj pre temer všetkých jednotlivcov výrazný zlom v našich životoch so všetkými vážnymi dôsledkami.

Vyrušuje ma však predstava, ktorú tuším za otázkami ohľadom poprevratového vývoja, a to predstava bezalternatívnosti. Občas sa cituje údajná výpoveď od W. Churchilla: „Demokracia je najhoršia forma vlády – okrem všetkých ostatných, o ktoré sa občas niekto pokúšal.“ Akoby sa nám chcelo nahovoriť: Je to zlé, ale v zásade je to v poriadku. Neviem si predstaviť, dokedy sa v spoločnosti bez alternatívy čiže bez nádeje a ideálov dá jestvovať.

Ideály zaiste nejaké sú. Napríklad na Slovensku sa upínajú nádeje časti spoločnosti k nadchádzajúcim voľbám, ktoré majú priniesť k moci nekorupčnú vládu. Osobne neverím, že si raz zabezpečíme vládu ľudí, ktorí nebudú hrešiť. Ak zostaneme na rovine racionality, nie naivity, dôležitejšie ako hádka o politikoch, kto z nich je menej hriešny, je snaha o dobré pravidlá a inštitúcie zabezpečujúce jestvovanie moci, ktorá nie je viazaná na autoritu jedinca (ktorý niekedy môže byť mimoriadne kvalitný), ale na autoritu samotnej inštitúcie. Pritom vždy zostane otvorená otázka spôsobu výberu do týchto inštitúcií. Pred pravidlami a zásadami je však ešte idea, ideál alebo viera v zmysel jestvovania (v) spoločnosti. Ten zmysel môže byť opäť vyznávaný ako vopred daný, nemenný alebo ako vždy otvorený pre nový prelom či zjavenie.

O komunistickom režime vieme ľahko povedať, že bol nespravodlivý a neslobodný, lebo jeho pravidlá umožňovali, aby sa pri moci striedali iba ľudia z jednej skupiny. Išlo o mocenský zápas, na ktorom sa mohli zúčastniť len ľudia v osobitnom pred-postavení. Veľmi sa to podobalo princípu mafiánskej rodiny, kde pohlavári v tajnosti vyberajú svojich nástupcov a spolupracovníkov spomedzi okruhu svojich najbližších. (Častú podobnosť s obsadzovaním cirkevných úradov necháme nateraz radšej bokom.)

O súčasnom režime, ktorý označujeme za demokratický, je viac-menej známe, že v ňom majú najväčšie slovo najbohatší ľudia. Po revolúciách od konca 18. stor. nové elity v Európe a v Sev. Amerike postupne nahradili na mocenských postoch feudálne elity privilegovanej šľachty. Novoveká demokracia vznikla v rámci týchto nových elít – medzi viac-menej majetkovo seberovnými mužmi a fungovala najlepšie v menších komunitách. Zaiste, časom sa začali hlásiť o podiel na rozhodovaní v spoločnosti aj masy závislého obyvateľstva, ktoré nevlastnili kapitál. So striedavým úspechom sa podarilo presadiť určité podmienky a zásady, pomocou ktorých sa ako-tak dalo slobodne vstúpiť do spolurozhodovania v mnohomiliónových spoločnostiach moderných štátov. K takým podmienkam a formám patrí napríklad federalizmus, subsidiarita, všeobecné volebné právo, primeraná informovanosť, verejná diskusia a pod.

V súčasnosti sa to, čo označujeme za západný svet hlásiaci sa k liberálnej demokracii, nachádza vo fáze, keď napriek všetkým daným pravidlám a inštitúciám má rozhodujúci vplyv kapitál a jemu slúžiace médiá a reklamné agentúry. Ďalším dôsledkom sú kapitálu zaviazané strany a niekedy aj polícia, prokuratúra a súdnictvo. Ako sa dá v tejto situácii zabezpečiť, aby sa občan racionálne radil s inými občanmi, a potom slobodne a zodpovedne rozhodoval? 

Preto je dôležitá otázka: Podľa akých kritérií hodnotíme kvalitu spoločnosti? Zaiste, je tu kritérium ekonomiky, jej vyváženého a dlhodobého rastu a s tým súvisiacich sociálnych istôt, a potom otázka základných slobôd právneho štátu – inak povedané, otázka participácie na moci a výkone spravodlivosti. Ak slobode a spravodlivosti pred r. 1989 bránila vedúca úloha komunistickej strany zakotvená v ústave, a s tým súvisiace ďalšie obmedzenia až po elektrinou napustené ploty na štátnych hraniciach, dnes sa opovážim povedať, že slobode a spravodlivosti bráni kapitál a jeho vlastníci, ktorí svojim vplyvom a dohľadom dokážu napustiť všetky mocenské inštancie. Z ideálu otvorenej demokracie sa tak stáva len formálna či procedurálna demokracia bez skutočného obsahu a príťažlivosti.

Niektorí filozofi a teológovia si dávnejšie kladú otázku: Čo tvorí predpoklady demokracie po odstránení náboženstva ako dominantnej autority? Môže ho nahradiť súbor pravidiel a inštitucionálnych poistiek? Novoveká predstava vychádzala z presvedčenia, že ľudia sa musia vyslobodiť z väzenia naturálneho stavu, v ktorom ide len o prežitie, nie žitie, a kde rozhoduje mýtus, nie rozum. Barbarstvo, nezvládnuté vášne a surovosť sa pripisovali predvedeckej, nediskutujúcej a iracionálnej spoločnosti. Prečo sa však títo démoni vrátili do Európy práve v štádiu maximálnej dôvery vo vedu a racionalitu?

Odpovede na tieto otázky presahujú priestor môjho krátkeho textu. Naznačím len jednu možnú odpoveď spojenú s menom českého filozofa Jana Patočku. On hovorieval o solidarite otrasených. Sám na záver života stal sa z mysliteľa konateľom; jeho smrť (jeho obeť) bola na začiatku príbehu Charty ʼ77. Patočka po celý život premýšľal o sokratovskej starosti o dušu a obec. Riešenie nenachádzal v nastolení moci božstva ani rozumu, ale vo vystavení sa otraseniu a v temer náboženskom postoji zníženia sa, zostúpenia do trpiacej ľudskosti.

Ak sa pýtame po 30 rokoch od zásadného zlomu v našej spoločnosti na pozíciu či úlohu kresťanstva a jeho komunitnej formy čiže cirkvi, musíme byť najprv vďační, že môžeme v súčasnej spoločnosti medzi ostatnými aktérmi slobodne súťažiť so svojou odpoveďou na výzvu starosti o dušu a obec čiže ponukou zmyslu. To je však niečo iné ako namyslené tvrdenie, že automaticky vlastníme večné pravdy, či dokonca predstava, že ich cirkev presadí a zabezpečí prostredníctvom niektorej politickej strany. Osobne od kresťanstva očakávam, že sa má prezentovať ako transformačná sila, z ktorej sa rodia alternatívy k súčasnému individualistickému, neekologickému a značne egoistickému politicko-ekonomickému modelu, ktorý vládne v dnešnom svete.

Cirkev na Slovensku za ostatných 30 rokov obnovila svoje inštitúcie a úrady. Ak odhliadneme od výnimiek, si však priznajme, že cirkev ako zvestovateľka zmyslu a inšpirácie pre konanie spoločnosti nemá veľkú autoritu. Odvážim sa povedať, že napriek znovuvybudovaniu svojich inštitúcií má autoritu menšiu ako pred rokom 1989. Pri tomto hodnotení možno sa oprieť o dve zásadné výpovede II. vatikánskeho koncilu, ktoré nájdeme v úvode konštitúcií Lumen gentiumGaudium et spes (LG a GS).

LG v čl.1 píše: „Cirkev je v Kristovi akoby sviatosťou čiže znakom a prostriedkom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia.“ Je takto dnes vnímaná naša cirkev? Malá časť katolíckej verejnosti cirkev vníma ako poslednú baštu tzv. tradičnej morálky v súkromno-etických témach. Väčšia časť z toho istého dôvodu sa na cirkev díva ako na neželanú nositeľku morálnych imperatívov a zákulisnú politickú hráčku. Kto v duchu LG vníma cirkev ako záruku či ochrankyňu jednoty, dialógu a porozumenia v dnešnej pluralitnej spoločnosti a predstaviteľku obohacujúcej a radostnej spirituality?

GS v čl.1 píše: „Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby, najmä chudobných a všetkých, čo trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudského, čo by nenašlo ozvenu v ich srdci.“ Je naša cirkev vnímaná ako spojenec všetkých, čo sa pýtajú, čo sa trápia, čo sa cítia ponižovaní a túžia po radostnejšom živote? Akí ľudia tvoria obraz našej cirkvi pred verejnosťou? Sú to priatelia dnešných chudobných, problémových, marginalizovaných? Sú to ľudia známi ako bojovníci za spravodlivosť, slobodu a solidaritu s ohrozenými ľuďmi a ohrozenou prírodou?

V uvedených citáciách z LG a GS vidím spoľahlivé kritéria, podľa ktorých máme hodnotiť stav našej cirkvi za ostatných 30 rokov našej spoločnosti. Je aj na nás, na našej starosti o dušu a obec, či sa naznačeným kritériám aspoň priblížime.

Načo nám bola revolúcia?

Autor: Matej Vagač; 12.11.2019, beseda TF FK.

Načo nám bola revolúcia?

Autor: Dionýz Hochel, študentský aktivista v roku 1989; 12.11.2019, beseda TF FK.

O opojení

Autor: Pavol Tomašovič; text bol uverejnený v LT č. 37-38/2019, 30.10.2019.

Načo nám bola revolúcia?

Autor: Karol Moravčík; beseda TF FK 12.11.2019.

Sami proti sebe

Autor: Pavol Tomašovič
(Text vyšiel v časopise Literárny týždenník č. 33-34/2019 pod názvom: „Esej o strachu ľudí zo sociálnej izolovanosti: Sami proti sebe.“)

Rozhovor s generálom jezuitov

Tages-Anzeiger, 25.9.2019. Rozhovor viedol Michael Meier. Preklad: Timotej Masár SJ.

Čiernobiele videnie sveta

Autor: Pavol Tomašovič; uverejnené v: Lit. týždenník, č. 15-16/2019.

Starosť o spoločenstvo

Autor: Pavol Tomašovič; uverejnené v: Lit. týždenník, 7-8/2019, 27. 2. 2019, roč. XXXII.

Čierno-biela spoločnosť

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 12. 3. 2019.

Kto a aký (prezident)?

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 12.2.2019.
1 | 2 | 3 | 4 | 5
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7