Sami proti sebe

Stupňovanie túžob

Michel Houellebecq už niekoľko rokov vo svojich románoch naznačuje, čo spôsobuje stupňovanie túžob po šťastí: absurdnosť, zvrátenosť, stratu ľudskosti a intímnosti, vzťahov i spoločenských väzieb. To všetko je súčasťou jeho románov, ktoré miestami vyvolávajú znechutenie a pocit nevoľnosti. Nastavuje zrkadlo nášho napredovania, lepšie povedané straty kultúrnej kontinuity, pred ktorú sme nadradili individuálne, často fiktívne právo na šťastie. Šťastie zredukované do pocitu permanentnej rozkoše, straty kontroly a zodpovednosti v konzumácii stále novších a lepších podnetov. Známy románopisec to zhutnil do úvodnej vety svojho románu Sérotonín: „Malá oválna tabletka, ktorú možno prelomiť“ (s. 7). Šťastie v tabletke. Podobnosť s podsúvanou reklamou, zabalenou do humorného podtónu na údajne mužské šťastie, ktorá niekoľko mesiacov sprevádza nosné programy v našich médiách, nie je určite náhodná. Tak ako zredukovanie zmyslu existencie človeka na biologické uspokojenie a hľadanie iba individuálneho šťastia. V tomto zúženom obzore, ktorý nereflektuje presahujúce či časom overené skutočnosti a vzťahy, sa stávame objektmi, pre ktoré čoraz viac platia tabuľky či matematické a ekonomické modely. Predstava neobmedzenej slobody jednotlivca odkrýva trhlinu sama v sebe. Ak sme v mene slobody spochybnili nielen inštitúcie, ale aj elementárny priestor zrodu a rastu nového človeka, nemá kto potvrdiť jednotlivca. Stali sme sa súčasťou vízií i systému, v ktorom myslenie vykazuje nielen rôzne úrovne inšpirácie, ale aj ovplyvňovania a závislosti od sprostredkovaných podnetov.  

Európska civilizácia, ktorá vznikala na koreňoch židovskej, kresťanskej a rímskej skúsenosti, vo svojich počiatkoch limitovala individuálne snahy nielen z dôvodu moci, ale aj kvôli príbehu života a zodpovednosti zaň. Jeho udržanie a pokračovanie bolo prioritou s vedomím ľudských možností i zlyhaní. O tom bolo rozprávanie, pamäť a právo, ktoré zároveň vytvárali priestor na rozvoj človeka v rámci života v spoločnosti. Išlo o symbiózu individuálneho a spoločného, konečnosti jednotlivca a pretrvávania života, plynutia času i jeho presahov. Zlom v našej západnej civilizácii nastáva presunom dôležitosti na individuálne, ktoré sa presadzuje často na úkor spoločného. Individuálne však pre rast, rozvoj i uznanie nemôže byť bez spoločného. Podcenenie väzieb, solidarity a životného prostredia sa najjasnejšie ukazuje v oblasti trhu a ekonomiky, kde sa stal zisk prvoradý. Ekonomika, finančná výhodnosť a zisk sa stali rozhodujúcimi ukazovateľmi aj v tých oblastiach života, ktoré sa peniazmi nedajú vyjadriť. Ekonómovia a experti roky ospravedlňujú a obhajujú neustály rast, pričom nie sú schopní predchádzať krízam, ktoré zo zredukovaného spôsobu života plynú. Aj pri ich vypuknutí či odkrytí sa podstata krízy nerieši, iba sa odďaľuje konečné rozplynutie fikcie. Devalvácia hodnôt človeka, prírody, pôdy i peňazí tak naďalej pokračuje. S tým aj devalvácia spoločnosti ako priestoru, kde sa hodnoty potvrdzujú.

Nestáť proti sebe

Svetu, ktorý nám experti ponúkajú ako jediný možný, svetu bezohľadného trhu a práv jednotlivca na úkor ostatných i prírody, nerozumieme. Napriek tomu ho naďalej spoluvytvárame. Predstava úspechu či individuálneho šťastia, ktorá nemusí zohľadňovať minulé, iného človeka ani spoločné väzby, prenikla do nás natoľko, že napriek materiálnemu dostatku sme neustále nespokojní: „Snažím sa niečo vybudovať, driem ako kôň, vstávam ráno o piatej, večer robím účtovníctvo – výsledok je, že rodinu ožobračujem“ (s. 155). Našu únavu prehlbuje aj ustavičné stupňovanie zážitkov, ktoré sú bez ukotvenia v čase a prežívania s inými prchavejšie než tie predtým. Čím viac sme neschopnejší kvôli zväčšujúcim sa možnostiam a nereálnym predstavám upevňovať konkrétne vzťahy, o to intenzívnejšie sa pokúšame vo virtuálnom prostredí prezentovať samých seba. No váha interpretácie je v tomto priestore priamoúmerná prevládajúcej emócii. Tá podnecuje rýchle riešenia bez pomenovania problémov a zmeny k novému, bez porozumenia toho, vďaka čomu sme vyrástli: „Takto umiera civilizácia: bez problémov, bez nebezpečenstva a dokonca aj bez drámy a masakry, civilizácia umiera na únavu, na odpor voči sebe samej“ (s. 111). Ignorujeme skúsenosť predkov, smejeme sa z tradície hľadajúc spásu v tom, čo je nové, lepšie. Ako však naznačuje Houellebecq vo svojich románoch, rýchle a jednoduché recepty na šťastie neexistujú. Neprináša ho ani útek do rozkoše, ani malá oválna tabletka, ópium či alkohol. Máme však inú možnosť: naplniť čas a život zmyslom. Urobiť šťastnými tých, s ktorými život spoluvytvárame. Aby sme v dobách rekapitulácie nemuseli spolu s hrdinom románu hovoriť o premrhanej šanci žiť: „Mal som možnosť urobiť šťastnou jednu ženu... Všetko bolo jasné, úplne jasné už od začiatku, ale nepochopili sme to. Podľahli sme ilúziám o osobnej slobode, voľnom živote, nekonečných možnostiach?... Uspokojili sme sa s tým, že sme sa im prispôsobili, že sme sa nimi nechali zničiť...“ (s. 237). Čím skôr zídeme z cesty, na ktorej stojíme jeden proti druhému, kde z dialógu automaticky vyčleňujeme iný názor, kde realitu nahrádza emócia, tým skôr budeme môcť naplniť život zmyslom. Ešte stále máme možnosť i schopnosť pochopiť to, čo je pre život podstatné.

Literatúra

Michel Houellebecq (2019): Sérotonín. Preložila Aňa Ostrihoňová. Bratislava: Inaque.