Slnko, ľudia a mesto v nás

V podvečer konečne ustúpila horúčava dňa do znesiteľnej podoby. Pomalým krokom som si vychutnával jemný poryv vzduchu medzi domami na Schneiderovej ulici. Z premýšľania ma vyrušil rozliehajúci sa zvuk, ktorý svojou pravidelnosťou pripomínal rytmus železničných kolies. Zdvihol som zrak a neubránil sa úsmevu. Okolo mňa priam prefrčal turista. V jednej ruke ťahal kufor, v druhej mobilom zachytával okolie. Zberač obrázkov. Tak trochu symbol doby. Nazbierať a zdieľať čo najviac podnetov, pričom podstata často uniká. Lepšie povedané, my unikáme jej ako turista z obľúbenej ulice.

Dôvod náhlenia turistu nepoznám, no paralela so životom presmerovala moje uvažovanie. Koľkokrát podlieham videnému či ilúzii o dôležitosti podnetov, ktoré zachytávam? Koľkokrát som prešiel touto cestou a vpustil do seba atmosféru miesta, vnímal jeho genius loci v kontinuite príbehu, ktorého som súčasťou? Stačí len prejsť, vnímať iba to, čo zachytím očami a myslieť si, že to poznám? Otázky ma prinútili zastaviť sa na Mikulášskom námestí. Sadol som si na lavičku pod strom. Smädný, ticho oddychoval po horúcom dni, len lístie sa nepatrne kolísalo v miernom vánku. Príroda prepla na letný režim. Učí nás, že v kolobehu života sú výdaj energie a následný oddych v prirodzenej rovnováhe. Práve tú v rýchlosti strácame. Chceme stále viac. V obave, že vypadneme z rytmu doby, reagujeme na všetko okolo seba. Lepšie povedané na to, čo sme videli či počuli. Naša jedinečnosť však nespočíva v náhlení, ale v napĺňaní darovanej chvíle a v konkrétnych vzťahoch, ktorým venujeme svoj čas. Nie je až také dôležité, koľko sme toho videli, ani koľko ľudí videlo nás, ale či sme podali ruku tým, ktorí ju potrebovali vedľa nás. Či sme vedeli zastať a uvedomiť si vzácnosť okamihu. 

V kolobehu diania nám oddych dodáva nielen energiu, ale umožňuje nám porozumieť zmyslu vynaloženej námahy. Život sa nám naplno neodkrýva v rýchlosti, ale pri zastavení sa. Všetko videné, či už je to dom, ulica, strom alebo človek môžu zrazu získať ďalší, oveľa dôležitejší rozmer: hĺbku. Tá je aj v nás schopná odkryť podstatné. Podobne ako strom musel pre vlastnú obživu siahnuť koreňmi do hĺbky zeme, aj my potrebujeme na oživenie zmyslu každodennosti vstúpiť do vlastného vnútra. Obnoviť skúsenosť, že sme súčasťou života, ktorý nás presahuje. Života, ktorý sa nemeria výkonmi, zachytením kamerou, mobilom či povrchným vnímaním. Života, ktorý preniká každým z nás a dáva aj nepatrnému okamihu nenahraditeľný punc. Vďaka nemu som pocítil, že ulička, námestie i ľudia sú súčasťou aj môjho života, ktorého hĺbku rád objavujem.