Uzrieť krásy sveta okolo nás

Máj si často idylicky spájame s láskou, rozkvitnutými kvetmi, stromami, lúkami. Obnovujú v nás túžbu žiť v harmónii s prírodou a ľuďmi. Napriek každoročne sa opakujúcim podnetom k optimizmu a nádeji sa nám reálny svet skôr delí, rozkladá a zahmlieva. Namiesto budovania mostov k sebe bojujeme. S druhými názormi, ľuďmi, ktorí s nami nesúhlasia, krajinami, ktorých vízia sveta nezodpovedá našej. Prečo nie je láska pre nás dostačujúcim motívom k jej prehlbovaniu? Prečo krásu prírody skôr ničíme ako uchovávame?

Pri týchto otázkach som si spomenul na svoje prvé dotyky lásky. Išlo v nej viac o zaľúbenosť ako o lásku. Viac o zahľadenie do vlastných predstáv o kráse a človeku. V tej utkvelej predstave o dievčati mojich snov som paradoxne pri osobnom stretnutí pociťoval viac obavy a strach. Narážajúc na realitu som veľmi bolestivo opúšťal egoistickú a obmedzenú predstavu. Čím väčšie bolo zameranie na vlastný obraz o druhej bytosti, tým väčší bol môj pocit sklamania. Od zaľúbenosti k láske bolo potrebné urobiť ešte ťažký krok. Krok zo seba, z uzavretého vnímania do otvorenosti. Od obrazu k realite a potlačeniu vlastných predstáv v konfrontácii s inou perspektívou. Z úzkostlivej precitlivenosti a strachu o seba k vnímavosti a starosti o druhého. Nebolo a nie je to ľahké. No vďaka rešpektu a vzájomnej dôvere, napriek zlyhaniam a chybám, je to cesta, na ktorej sa krása života odkrýva – nielen v máji. 

To, čo platí v medziľudských vzťahoch, sa premieta aj do stavu spoločnosti. O demokracii a mieri často rozprávame a snívame. No nejde nám pritom len o snahu meniť svet a druhého na obraz seba? Som opakovane ochotný urobiť ťažký krok smerom k druhým? K tým, ktorí majú iný názor a iný pohľad na svet? V množstve protichodných informácií a podnetov sme si vytvorili toľko uzavretých obrazov o priateľoch a nepriateľoch, že takýto krok považujeme za nemožný či nebezpečný. Stratili sme vzájomnú dôveru. Nahradili sme ju vlastnou pravdou, ktorú chceme presadiť. V naivnej viere, že potom bude svet lepší. Ak však opustím vlastné bôle a obavy a upriamim zrak na rozkvitnutú prírodu a sviežu zeleň, ak odložím mobil a slúchadlá z uší a začujem štebot vtákov, zistím, že svet lepší je. To len ja som sa zapozeral sám do seba a do vlastných tieňov. Príroda, svet a napokon ani demokracia za to nemôžu.

Reflexia diskusie s Helmutom Schüllerom
Autor: Jaromír Hánečka