Silné dcéry Božie

Úvod

Po prvom rýchlom prelistovaní osobitného vydania nemeckého časopisu Herder Korrespondenz (Herder Thema, Gottes starke Töchter. Frauen und Ämter im Katholizismus weltweit, Freiburg im Br., február 2024. V slov. titul: Silné dcéry Božie.) som si všimla, že každá autorka (pri každej bol krátky profesijný životopis) je akademicky vzdelaná žena, že sú to profesorky a docentky na teologických fakultách po celom svete od Kostariky cez Indiu, Filipíny, Južnú Afriku až po Európu. Zemepisne najbližšie k nám je autorka jedného z textov, rakúska profesorka pastorálnej teológie na Viedenskej univerzite, členka národného synodálneho tímu Rakúskej biskupskej konferencie, Regina Polak.

Najprv v krátkosti predstavím obsah časopisu a potom podrobnejšie pohľad rakúskej teologičky na otázku žien. Obsah časopisu bol inšpirovaný stretnutím katolíckych žien z celého sveta, ktoré sa  konalo 18. a 19. septembra 2023 v Lipsku. Stretlo sa asi 600 žien (väčšina digitálne), do diskusií sa zapojilo 30 referujúcich z 18 krajín a piatich kontinentov, vrátane mnohých profesoriek teológie a rehoľných sestier. Cieľom kongresu bolo dať katolíckym ženám z celého sveta hlas v „ženskej otázke“.

Téma časopisu

V časopise 36 autoriek a traja autori poskytuje informácie o situácii žien v krajinách univerzálnej cirkvi. Podávajú správy o svojich skúsenostiach na synode 2023 – 2024. Zamýšľajú sa nad rodovou rovnosťou ako nad nevyriešenou úlohou katolíckej cirkvi. Odporúčajú otvorenie všetkých sviatostných úradov ženám.

Otázka žien je spolu s otázkou rozdelenia moci kľúčovou otázkou pre budúcnosť katolíckej cirkvi a pre jej dôveryhodnosť. Aké úlohy a úrady budú ženy v cirkvi v budúcnosti zastávať? Aké štrukturálne hranice a mentálne bloky treba prekonať a aké výzvy treba zvládnuť? Aj v 21. storočí sú ženy v katolíckej cirkvi stále vylúčené z kľúčových rozhodnutí. Sú im odopierané vedúce pozície. Ich povolania nie sú uznávané. Je im odopierané sviatostné svätenie. Viesť bohoslužbu majú povolené len za výnimočných okolností. V pastoračnej starostlivosti sa stretávajú so značným odporom. Mnohé trpia násilím a to aj zo strany mužov v cirkvi. Čím ženy sú, čím by mali byť a čím môžu byť, stále definujú vedúci duchovní v katolíckej cirkvi. Učenie, vedenie a liturgia – to všetko zostáva v katolíckej cirkvi doménou mužov. To je však teologicky neudržateľné, inštitucionálne anachronické a duchovne neprijateľné.

Tvrdenie, ktoré sa pravidelne objavuje v oficiálnych katolíckych textoch, že štrukturálne nevýhody, ktorým čelia ženy v katolíckej cirkvi, nepredstavujú diskrimináciu, jednoducho už nie je presvedčivé. Vylúčenie žien z cirkevných úradov len preto, že sú ženy, je jednoznačne diskrimináciou na základe pohlavia, a to aj vtedy, keď je to odôvodnené odvolávaním sa na Božiu vôľu alebo prirodzený poriadok pohlaví.

Rodová rovnosť nesmie byť spochybňovaná z náboženských dôvodov. To zásadne protirečí étosu ľudských práv. Protirečí to aj biblickému posolstvu. Boh stvoril všetkých ľudí, ženy aj mužov, na svoj obraz, ako sa uvádza v prvej kapitole knihy Genezis (Gn 1,27). Zasadzovať sa za rodovú rovnosť znamená hlásať evanjelium a brániť Bohom danú dôstojnosť všetkých ľudí a postaviť sa za základné ľudské právo všade tam, kde je ohrozené, dokonca aj v rámci vlastnej tradície a tiež tvárou v tvár cirkevným autoritám.

Obsah časopisu

V prvej časti texty poskytujú pohľad na rozmanité výzvy, ktorým čelia ženy v rôznych krajinách a kontinentoch. „Niečo sa musí stať a zmeniť; nemôžeme stále viesť ten istý rozhovor,“ cituje Nontando Hadebe ženy z Južnej Afriky. Mnohým ženám dochádza trpezlivosť a energia opakovane žiadať o spoluúčasť pri rozhodovaní v cirkvi bez toho, aby sa podnikli nejaké trvalé kroky. Sú rezignované, pretože ich hlasy, ich skúsenosti, ich odborné znalosti jednoducho nie sú v katolíckej cirkvi počuť.

V druhej časti sa texty venujú skúsenostiam a formátom 16. riadneho všeobecného zhromaždenia synody biskupov 2021 až 2024. Z príspevkov vyplýva, že na neúčasť žien sa sťažujú všetky kontinenty. To, že pápež František vymenoval do Synody biskupov 100 kňazov, rehoľníkov a laikov, vrátane 54 žien, spolu s 275 biskupmi, bol dôležitý a progresívny začiatok. To však zďaleka nestačí. Pokiaľ bude „hlas žien ignorovaný, rodová spravodlivosť a rovnosť budú existovať len na papieri, ale nebudú formovať realitu cirkvi, potom aj cieľ synodálnej cirkvi zostane len na papieri“, píše profesorka teológie a rehoľná sestra Jolly Vasupurathukaran CHF z Indie.

Tretia časť má názov Rodová spravodlivosť. Príspevky jasne ukazujú, že cirkev riskuje svoje náboženské poslanie a svoju politickú účinnosť, ak zostane uväznená v patriarchálnych paradigmách a mentalitách. Luis Carlos Aguilar Badilla, generálny vikár diecézy Puntarenas v Kostarike, riaditeľ Charity, vedúci oddelenia pre ženy, cirkev a spoločnosť pri Cirkevnej konferencii[1] Latinskej Ameriky a Karibiku, píše: „Musíme sa spoločne vydať na cestu dekonštrukcie seba samých, našich zvykov a štruktúr a vybudovať nové, prosperujúcejšie... Aby sme to však dosiahli, my muži musíme prekonať svoj obraz hrdinských mačov a uznať ženy ako samostatne sa určujúce subjekty.“

Vo štvrtej časti sú v uverejnených textoch vyvodené teologické závery zo správ o jednotlivých krajinách, zo synodálnych skúseností a debát týkajúcich sa rodovej spravodlivosti. Viaceré kresťanské cirkvi v priebehu 20. storočia postupne zaviedli svätenie žien, a to vrátane tých cirkví, ktoré chápu túto službu sviatostne a považujú ju za zakorenenú v apoštolskej postupnosti. Dva príspevky tu otvárajú ekumenickú perspektívu. Na úrovni vedenia rímskokatolíckej cirkvi sa však zdá, že existuje vedomé úsilie postaviť sa proti tomuto vývoju. Zdá sa, že explicitné vylúčenie ženskej vysviacky je čoraz viac súčasťou rímskokatolíckeho denominačného profilu. Pritom sa ignorujú ústredné rozhodnutia Druhého vatikánskeho koncilu, pneumatologický základ ekleziológie a teológia služby.

Podľa Sereny Noceti, talianskej profesorky teológie, si „rodové stereotypy treba priznať... Patriarchálno-klerikálna štruktúra (...) by sa tak mohla postupne prekonať, rovnako ako rozšírená predstava mariánsko-ženského a petrovsko-mužského princípu, ktorá siaha k teológii Hansa Urs von Balthasara. Tá síce nie je biblicky založená, ale stala sa ústredným bodom rodových rolí v cirkvi.“

Teológia a spiritualita počas synodálneho procesu

Čo ďalej? Svetová synoda umožňuje intenzívnu výmenu skúseností a očakávaní medzi katolíkmi. Otvára priestor pre spoločné konzultácie a otvára cestu k rozumným trvalým rozhodnutiam. Články v osobitnom vydaní Herder Korrespondenz jasne ukazujú, že ide o spoločný cieľ a nie o luxusný problém západných kultúr. V ďalšom sa budem venovať priblíženiu textu Reginy Polak: Rola teológie v synodálnom procese. Duch verzus intelekt – služba verzus moc – jednota verzus rozmanitosť. Úloha teológie v synodálnom procese.

Regina Polak ako členka národného synodálneho tímu rakúskej katolíckej cirkvi po skúsenostiach na Kontinentálnej synode v Prahe vo februári 2023 vníma, že vedecká teológia z nemeckej jazykovej oblasti je konfrontovaná s dvomi problémami.

Po prvé, mnohí účastníci, najmä z východnej Európy, prejavili jasnú averziu a neznalosť vedeckej teológie v nemecky hovoriacich krajinách, ktorá sa usiluje zahŕňať aj recepciu humanitných a spoločenských vied, učí sa pre teológiu závažným veciam aj zo „svetských“ vied a ich zistenia uznáva a prijíma ako relevantné miesta teologického poznania.

Ak sa neberú do úvahy vedecké poznatky z výskumu rodu a sexuality a téma moci v cirkevných inštitúciách, tak to má dôsledky napríklad pri otázkach sexuálnej etiky, úlohe žien v cirkvi a chápaní sviatostnej služby. Okrem toho sa zdalo, že niektorí biskupi buď nevedia alebo si nevšímajú základné vymoženosti Druhého vatikánskeho koncilu. Napríklad, že učenie a pastoračná prax nestoja v opozícii: „Pozícia koncilu, že pastorácia nielen aplikuje učenie, ale je miestom sui generis, ktoré vytvára teologické myslenie, čo s učením cirkvi stojí v napätom, ale vzájomnom vzťahu,“ bola neznáma. Tiež učenie konštitúcie Lumen gentium, podľa ktorej „viditeľné zhromaždenie a duchovné spoločenstvo, pozemská cirkev a cirkev obdarená nebeskými darmi, nie sú (...) dve rôzne veličiny“, ale „jedna komplexná skutočnosť“, sa zdalo neznáme. Skutočnosť, že cirkev „rastie spolu z ľudských a božských prvkov“ (č. 8), nebola braná do úvahy.

V dôsledku toho nebolo miesto pre „ľudský prvok“, ktorý sa musí vždy reflektovať aj pomocou humánnych a spoločenských vied. Duchovný rozmer cirkvi sa tak pravidelne kládol do protikladu ku štrukturálnym otázkam, ktoré boli devalvované ako nelegitímne, len sociologické, ktoré nemajú nič spoločné s podstatou cirkvi.

Po druhé, dôraz pápeža Františka na chápanie synodálneho procesu ako duchovného procesu, hoci nemusí nevyhnutne vytvárať ťažkosti pre akademickú teológiu, v praxi ich môže vytvárať. V takzvaných „kruhoch počúvania“, čo je preferovaná synodálna metóda, sa pozornosť zameriava na duchovné impulzy jednotlivcov, na vzájomné počúvanie a snahu pochopiť rôzne perspektívy. Je to silná metóda, ktorá dokáže prelomiť polarizácie a vytvoriť priestor pre počúvanie Božej vôle v Duchu Svätom. Otázka rozlišovania sa však v Prahe ukázala ako problematická, pretože ju nemožno vyriešiť bez teologických argumentov. Duch Svätý a intelektuálna racionalita potom stáli vedľa seba ako protiklady.

Sporenie sa o lepšiu argumentáciu a intelektuálna diskusia boli sotva uznané ako cesty k rozpoznaniu Božej vôle. Navyše, mnohým účastníkom, vrátane biskupov, chýbali skúsenosti a prax s touto metódou. Napriek ich nespochybniteľnej viere sa ich duchovný život nie vždy zdal byť ovplyvnený teologickým vzdelaním. Okrem toho odvolávanie sa na Ducha Svätého môže niesť riziko zatemnenia mocenských vzťahov a zastieranie osobných záujmov. Preto Regina Polak navrhuje tri kroky k synodálnejšej cirkvi.  

Duch verzus intelekt

Ľudia, ktorí nesú zodpovednosť v cirkvi, potrebujú duchovne hlbokú a teologicky vzdelanú kresťanskú spiritualitu. Rozdelenie týchto úrovní potrebujem prepracovať. Niekedy sa totiž hlboké poznanie a bystrý intelekt spájajú dokonca s detskou spiritualitou. Alebo naopak, viera a spiritualita sa vyhýbajú intelektuálnemu spracovaniu a zostávajú nedotknuté teologickým vzdelaním.

Regina Polak zdôrazňuje, že Duch a intelekt nesmú byť v protiklade.  Existujú v neodstrániteľnom nevyhnutnom napätí, z ktorého môže vzísť zrelá viera a hlboká, duchovne bohatá intelektuálne úprimná teológia. Preto všetci, ktorí zastávajú nejaké povolanie, službu alebo úrad v cirkvi, mali by mať možnosť prehĺbiť si svoj duchovný život s odborným vedením a získať teologické vzdelanie. Oboje by malo byť vzájomne prepojené.

Služba verzus moc

Povolania, služby a úrady v cirkvi podliehajú princípu služby. Teologicky je to úplne správne. (Mk 10,43: „Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom.") Avšak neurčité chápanie služby ako pokornej podriadenosti a odovzdania sa seba samého vedie k ignorovaniu moci v inštitucionalizovaných službách a úradoch. Ženy, ktoré požadujú rovnaké práva na účasť v cirkevných úradoch, sú potom obviňované z neslušnej túžby po moci. Naopak, tí, ktorí v cirkvi vykonávajú konečnú rozhodovaciu moc, sú vystavení všeobecnému podozreniu, že ich rozhodnutia sú motivované iba mocenskými záujmami.

Slovo moc sa zjavne na všetkých stranách vníma ako „zlé slovo“, potrebujeme diferencovanú teológiu moci. Napriek všetkým nebezpečenstvám by sa moc mala hodnotiť aj pozitívne, ako dar stvorenia od Boha, ktorý nám umožňuje podieľať sa na jeho moci. Biblia, ktorá sa číta ako poučná história Božieho ľudu o zaobchádzaní s mocou, otvára veľa možností na toto diferencované chápanie. Moc je vždy aj tvorivá sila alebo slúži na posilnenie iných. Tí, ktorí nesú zodpovednosť, sa preto musia s mocou, ktorá im bola udelená, vyrovnať duchovne, teologicky a eticky. Zároveň by uplatňovanie moci, za ktorú je človek osobne zodpovedný, nemalo byť automaticky dôvodom na výčitky.

Jednota verzus rozmanitosť

Vzhľadom na polarizáciu v cirkvi mala by sa presadzovať podpora jednoty. Predstavy jednoty, ktoré boli na synodálnom zhromaždení v Prahe dominantné a zjavne málo reflektované – jednota ako uniformita, harmónia bez konfliktov; odstránenie rozdielov a podriadenosť hierarchiám –  však nezodpovedajú biblickému ani katolíckemu chápaniu jednoty. Všetci účastníci sa tiež vyslovili v prospech inklúzie marginalizovaných skupín. Niektorí z nich však nepochopili, že si to vyžaduje aj primeraný náukový a právny rámec, ak sa inklúzia nemá stať len ponižujúcim objatím.

Preto potrebujeme interdisciplinárnu teológiu jednoty, ako aj teológiu konfliktu. Pápež František vo svojej knihe Poďme spolu snívať. Cesta k lepšej budúcnosti (Fortuna libri, Bratislava 2021, 101-104) povzbudzuje ku konfliktom, kde sa zdanlivé rozpory premieňajú na napätia, z ktorých môže vzniknúť niečo nové.

K charizme, čo slúži jednote, nepatrí len vyznanie viery a dobrá vôľa, ale aj hmatateľné zručnosti: schopnosť posilniť a podporovať účasť všetkých; schopnosť riešiť rozdiely a konflikty; záväzok k spravodlivosti a zákonu; právne a štrukturálne kompetencie; záväzok k dialógu a zmiereniu. Tieto charizmy potrebujeme prebúdzať a podporovať vo všetkých, čo slúžia, čo pracujú alebo zastávajú úrady v cirkvi. Tí, ktorí majú tieto charizmy, by mali byť poverení primeranými profesiami, službami a úradmi.

Regina Polák varuje pred primárnym riešením daných výziev cez optiku rodových rozdielov. Napríklad predstava, že ženy sú vo svojej podstate inkluzívnejšie alebo podriadenejšie, a preto by sa pre ne mali vytvoriť osobitné úrady. Existuje riziko vytvorenia samostatných úradov pre ženy (popri sviatosti kňazstva pre mužov mariologicky definovaná služba) a s tým súvisiace ďalšie upevnenie rodových rolí v cirkvi. Preto by sa tie tri základné otázky: duch/intelekt, služba/moc a jednota/rozmanitosť mali najprv riešiť prostredníctvom interdisciplinárnej teologickej diskusie a až potom do toho začleniť „ženskú otázku“. V opačnom prípade sa vyčerpáme v neplodných dichotómiách a rodových konfliktoch.

Homília: Ľubomír Polák, Rusovce, 11. 4. 2026.