Jubileum 75 – Július Marián Prachár

Pri jednej príležitosti Tonko Srholec poznamenal, že ak chceme niečo dobré, pekné o človekovi povedať, mali by sme to robiť, kým je medzi nami, lebo keď tu nebude, znie to už len ako sladká spomienka.

Milý Marián, náš priateľ a oslávenec! Aj ja by som v tejto chvíli rád povedal niekoľko pekných slov o Tebe, nie pre vyzdvihovanie človeka, ale pre vnímanie daru, Božieho daru blízkosti, priateľstva, človečenstva, ktoré nám Pán dáva cez Teba poznať. Si darom pre mnohých ľudí, ktorých si zblízka či z diaľky svojou odvahou a ľudskosťou oslovil i priviedol k dialógu s Bohom. Neoslavujeme Teba, ani Ty si to tak nepraješ, ale cez Teba a v Tebe ďakujeme za dar, ktorý nám Boh ponúka. Cez Tvoj život a naše životy uvažovať o poslaní, o svojej životnej misii.

Martin Buber povedal: „Všetok skutočný život pochádza zo vzťahov.“ Pre všetkých ľudí platí, že žijú z blízkosti, priateľstva a ľudskosti. Myslím si, že to, čo Ťa najviac charakterizuje, je vytváranie a prepájanie vzťahov, ktorými napomáhaš sieťovať cirkev, spoločenstvo ľudí zapálených pre pravdu, spravodlivosť, sociálne cítenie. Vytváraš živú, nie virtuálnu, sieť ľudí, vďaka Tebe sú navzájom prepojení priatelia z Krtíša či Malaciek, Šale alebo Novej Bane, Košíc či Bratislavy.                          

Keď pápež Lev XIV. adresoval vo februári kňazom jeden zo svojich listov, poukázal na hlbokú kultúrnu premenu, postupné miznutie spoločných hodnotových bodov. Kresťanské posolstvo kedysi nachádzalo úrodnú pôdu, pretože základné morálne princípy a otázky po zmysle boli aspoň čiastočne zdieľané. Dnes sa tento spoločný základ oslabil a mnohé predpoklady, ktoré stáročia uľahčovali odovzdávanie viery, už nie sú samozrejmosťou, ba často ani nie sú zrozumiteľné. Marián, koniec koncov, skusuješ to sám vo farnosti, ktorá sa stáva pre mnohých akousi nocľahárňou, kde sa stretávaš s odlišným kultúrnym prostredím, a azda môžem povedať, aj s odlišnou spiritualitou, v ktorej slová nadobúdajú iný význam, než aký sme v cirkevnom prostredí považovali za bežný. Pápež však hovorí, že nie je všetko stratené. Je presvedčený že v srdciach mnohých ľudí sa objavuje akýsi nový nepokoj. Absolutizácia blahobytu nepriniesla očakávané šťastie, sloboda oddelená od pravdy nenaplnila sľuby a technicko-materiálny pokrok sám o sebe neuspokojil najhlbšie túžby srdca. Pre kňaza to podľa pápeža Leva nie je čas ústupku či rezignácie, ale vernej prítomnosti pri človeku a úprimnejšej dostupnosti vo svete. Nejde o vymýšľanie nových modelov, ani o predefinovanie identity kňaza, ale o „znovupredloženie“ dôverného vzťahu s Bohom a konkrétnej služby ľuďom.

Ľudia v Tvojej blízkosti, tu prítomní priatelia i mnohí, ktorí Ťa poznajú, iste budú so mnou súhlasiť, že atribúty ako dôvera voči Bohu, služba ľuďom, odmietanie funkcionalizmu a klerikalizmu sú tým, čo tvorí Tvoju identitu osobnosti, ktorá pramení v duchovnej blízkosti a svedectve viery.

Prišiel si na svet vo veľmi ťažkom období (v r. 1951), keď prebiehal život v rámci upevňujúceho sa komunistického režimu, pod silnou politickou kontrolou, tlakom kolektivizácie a ideologickej výchovy. Vyskytli sa masové politické procesy a perzekúcie, ľudia žili v obavách zo zatýkania a udávania. Internácie a pracovné tábory boli pre mnohých, aj pre Teba v „teenegerskom“ veku reálnou hrozbou. Dnes ešte zaznie veľa vzácnych slov a želaní ľudí, ktorí Ťa majú radi, ktorým si vstúpil do života a stal si sa ich pevnou súčasťou bez ohľadu na trvanie a intenzitu priamych kontaktov.

Keď sa ja obzriem späť, vracajú sa mi spomienky do roku 1974, keď k nám nastúpil nový kňaz, pán kaplán Marián. Malo to byť už jeho štvrté pôsobisko. Dovoľte mi len pár malých reminiscencií, nie sú to tie veľké okamihy, ale maličké kamienky do mozaiky, ktoré mi narýchlo prebehli hlavou a viažu sa k jednotlivým pôsobiskám.

- Nočná cesta autami do Veľkého Zálužia, kde pri sv. omši sedelo pred oltárom mnoho detí a na gitare im hral kňaz. Nesmierny zážitok.

- Malacky a zápas, doťahovanie sa so štruktúrami ŠTB.

- Plachtince a boj za náboženskú slobodu, o vyučovanie náboženstva v okresnom meste Veľký Krtíš, pamätné vysielanie Hlasu Ameriky o hrdinstve dievčatka na náboženstve.

- Rykynčice. Azda nikdy nezažila obec vo svojej histórii prítomnosť toľkých detí a mládeže, keď tam v podkroví fary za Tvojho pôsobenia prázdninovali desiatky, keď sa z farského dvora ozýval smiech a krik pri volejbalových turnajoch alebo v zime spúšťal svojpomocný lyžiarsky vlek. Tam sa tiež odohrala pamätná plamenná diskusia s arcibiskupom Sokolom, tam Ťa úrady obháňali pokutou, za ktorú mohla byť freska v jedálni.

- Ripňany. Nová farská reštaurácia, niečo dovtedy nevídané. Projekt Teologického kurzu a zapájanie laikov.

- Beladice a burcovanie, prebúdzanie občianskej angažovanosti za bezpečnosť na ceste smrti (Nitra – Zlaté Moravce), sociálne projekty v Zlatých Moravciach či zápas s nepochopením veriacich o prevádzku neslávnej Lolity.

- A terajšie Tvoje pôsobisko, v ktorom Ťa úrady a pokuty prenasledujú stále, za opravu sv. Víta, za obnovenie Laura majera...

Viem, nie sú to tie najpodstatnejšie udalosti, ale všetko to, čo priniesli roky, všade sa mi premieta Tvoj zápas o človeka, o poznanie pravej Ježišovej otvorenej cirkvi, o ľudské práva, o odstraňovaní byrokracie, hlúpych a nezmyselných predpisov a zvykov. Počas rokov Tvojho života si mnohým nám bol priateľom, radcom, usmerňovateľom, trénerom, učiteľom, komunikátorom, súputníkom, advokátom, obrancom...

Existujú dva spôsoby, ako byť prorokom, píše v knihe Stát se moudrým mužem Richard Rohr. Jeden z nich je povedať zotročeným, že môžu byť slobodní. To je Mojžišova ťažká cesta. Druhým z nich je povedať tým, ktorí sa považujú za slobodných, že sú v skutočnosti zotročení. To je ešte ťažšia Ježišova cesta. Myslím, že môžem povedať, že skusuješ oba modely proroctva. Do roku 1989 si povzbudzoval zotročených jarmom režimu a teraz sa prihováraš tým, ktorí sa v slobode nechávajú zotročiť. Tak ako kedysi zápasil Dávid s Goliášom, či Mojžiš s tvrdohlavosťou svojich súkmeňovcov, si neustále šiel do zápasu, do novej výzvy aj Ty, s úradmi, ľudskou obmedzenosťou, hlúposťou, cirkevnými či náboženskými predsudkami, pamiatkarmi... a zachoval si autentický postoj aj napriek úderom zo strany cirkvi, štátnych úradov či od života vôbec. Charizma Tvojho života nie je len v tom, že pôsobíš ako kňaz. Tkvie vo veľkej miere v otvorenej komunikácii, zápale pre vec, myšlienku a prácu v prospech človeka.

Kdesi som čítal, že pre slovo kríza sa v čínštine používajú dva znaky: prvý znamená „nebezpečenstvo“ a druhý „príležitosť“. Kríza je bod zlomu. A podľa toho, kam sa človek prikloní, nájde buď nebezpečenstvo alebo nové možnosti. Aj v procese viery dochádza zákonite k pochybnostiam a krízam. Tie pohlcujú naše staré vzťahy k Bohu a umožňujú vznik vzťahov nových. Človek a jeho viera, rovnako ako jeho životná cesta môže dozrieť iba krízami. A tým si sa nevyhýbal.

Veľký židovský mysliteľ Emmanuel Lévinas tvrdil, že Boh sa nezjavuje človeku inak, než v tvári blížneho. Keď aj po rokoch zabudneš niekoho meno, nezabudni si pamätať jeho tvár. Lebo v tvárach ľudí, muža, ženy, dieťaťa, matky, otca, starca, môžeš aj s krížikmi na chrbte poznať blízkosť Božej tváre. S pocitom krásy z týchto veľkonočných dní i Tvojho životného jubilea Ti želám, všetci želáme, veľa síl a Božej blízkosti pre nové výzvy, pre všetky ďalšie dni a roky, dobrých ľudí okolo Teba, svetlo, ktorým budeš aj iným pomáhať nachádzať cestu.

Vďačným príkladom pre rečníkov býva pápež Ján XXIII., ktorý v značne vyššom veku otvoril Druhý vatikánsky koncil, aby vyvetral v dome cirkvi. Dovolím si použiť jeho slová: „Všetky naše dni sú v Božích rukách, a pretože život a milosrdenstvo pramenia z tohoto zdroja, niet ani najmenšieho dôvodu sa vekom znepokojovať.“

Homília: Ľubomír Polák, Rusovce, 11. 4. 2026.

Autor: Karol Moravčík, Beseda TF FK, 18.11,2025; podľa článku: Collen Dulle, 30.10.2025, AmericaMagazine https://www.americamagazine.org/explainer/2025/10/30/from-pope-francis-to-pope-leo-the-future-of-synodality/