Dnes je 21.06.2024    meniny má: Alojz Prihlásiť
title teoforum

MOJA EURÓPA

MOJA EURÓPA Maďarsko

Maďarsko

Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Byrokracia bez duše

Autor: Július Marián Prachár. Beseda TF FK, 13. 2. 2024.
Zdá sa, akoby sme žili v bláznivom svete. V uzavretom kresťanskom prostredí sa dá spokojne zaoberať náboženskými a teologickými problémami alebo historickými udalosťami. Mimo svojej „bubliny“ narážame na prostredie, v ktorom dominuje problém hovorenia, čítania a memorovania bez porozumenia a zdravého ľudského ducha. Vyprázdňovanie obsahu je fenomén ohrozujúci v súčasnosti celú ľudskú populáciu. Tradičným pojmom sa dáva iný alebo nijaký obsah. Vojna sa nazýva „špeciálna operácia“, zločinec môže byť voliteľným kandidátom, kriminálne skutky sa vyhlásia za neuskutočnené, citujú sa právne texty, ktoré sú v rozpore so zdravým rozumom atď. Zároveň sú to výzvy na občiansku guráž, až civilnú neposlušnosť. Boha treba viac poslúchať ako ľudí... (Sk 4,19)

Týmito témami sa zaoberajú filozofi aj teológovia. Vyzývajú na uchránenie obsahu a charizmy. Európska civilizácia chráni obraz človeka, ktorý je odvodený od Boha. Preto má každý jednotlivec hodnotu a jeho práva sú nedotknuteľné. To isté sa týka aj úradu a moci. Ježiš u Piláta: „Nemal by si nado mnou nijakú moc, keby ti to nebolo dané zhora“ (Jn 19,11).

Mystici hovoria o „skrytom Bohu“. Bez ohľadu na prvotný postoj človeka je možné objaviť svojho Stvoriteľa, ktorý bdie a miluje svoje stvorenie. Archeológovia hovoria, že väčšina pokladov sa ešte stále skrýva pod zemou. Slová a formy sú len viditeľnou časťou celej reality. Obsah je často skrytý, ale je najdôležitejší.

Uchrániť „charizmu“ pre jednotlivca je dôležité až do smrti. Za fungovaním organizácií, spolkov, kultúry, športu i cirkví je ešte morálka. Znova bez ohľadu na to, či niekto verí, či ju uznáva alebo sa ňou zaoberá. Ak sa stratí, ohrozí všetkých. V Nemecku zverejnili štúdiu evanjelickej cirkvi (2023-24). So sexuálnym zneužívaním maloletých sú na tom horšie než katolícka cirkev. Odpadol argument celibátu. Ešte horšie dopadli sekulárne organizácie. Na vine sú systémové nedostatky a osobná morálka.

Farár z Kolína, Tomáš Frings, napísal knihu: Konečne starý. Radostne prežije, kto si uchráni „charizmu“. Cituje C. G. Junga: „Čo človek hľadá do 40-y vonku, nájde potom vo svojom vnútri.“ Konštatuje, že spirituálne založení jednotlivci majú výhodu, lebo sa naučili nežiť len pod aspektom fyzickej existencie. To, že starší sa stávajú postupne viac osamotení, má dôvod vo vymieraní jednej generácie. Zároveň je ale možné objavovať iné, hlbšie kvality v sebe. V časti Rakúska majú tradíciu jasličky, do ktorých vkladajú troch kráľov. Mladý kráľ je otočený ku koňom, starý kľačí pri Ježišovi a stredný pozerá na starca, lebo vie, že to čaká aj jeho.[1]

Uchrániť charizmu je rovnako dôležité pre úrad a moc. Prof. Tomáš Halík hovorí o „lacnom“ odpúšťaní. Namiesto živej viery máme prázdne frázy a neživé kamene. Dňa 26. 1. 2024 v Nimnici, na záver stretnutia biskupov a kňazov, vyzýva predseda KBS Bernard Bober: „Nanovo objaviť zmysel a poslanie biskupov, kňazov, osôb zasväteného života...“[2]  Žeby sa aj oni tak ponáhľali životom, ako tí turisti z EÚ v Nepále? Šerpovia si sadli a na prekvapenie uponáhľaných turistov hovoria: „Musíme počkať, až nás dobehnú naše duše.“

Jezuita Andreas Batlogg hovorí o duchovnej sterilite. Ide o prinášanie úrody, nie o výkon. Zle pochopená askéza vytlačila mystiku. Náboženské cvičenia, praktiky a sebadisciplína stali sa stredobodom pozornosti, a nie duch, v ktorom sa mali odohrávať. Namiesto dodržiavania Písma sv. sa dbalo na dodržiavanie písma zakladateľa. Z „duchovných osôb“ sa stali duchovne sterilné osoby. Stratilo sa podstatné. Namiesto rehoľných ideálov rehoľné pravidlá.

Je „rozdiel konať veci správne a konať správne veci“. Perfekcionalizujú sa správne metódy namiesto správnych ciest. Človek sa stáva obeťou ilúzie, že našiel riešenie len preto, lebo konal nejakú činnosť. Nič nie je zbytočnejšie, ako robiť dokonale niečo, čo by sa nemalo robiť vôbec. Konať správne alebo správne niečo robiť? Človek môže robiť niečo dokonale, ako podľa napísaného návodu na používanie. Ako tá sestrička, ktorá sa modlitbu pred jedlom modlila tak, akoby čítala návod na používanie vysávača. Každá zdravá zbožnosť a spiritualita vnášajú do života „ducha“, aby sa duchaplne žilo.[3]

Príkladom až fatálneho vyprázdnenia obsahu sú prípady z Druhej svetovej vojny. Upozornila na to napr. Hannah Arendt (1906-1975), nemecko-americká politologička a filozofka, v knihe Eichmann v Jeruzaleme. Banalita zla. Po napadnutí Sovietskeho zväzu Eichmann pri svojej inšpekcii na východe na vlastné oči videl masové vraždenie SS – a urobilo sa mu z toho zle. V lete 1941 prišiel na služobnú cestu do Osvienčimu, kde spolu s veliteľom tábora dospeli k záveru, že najlepším spôsobom na likvidáciu Židov je plynová komora. Prednostne nariadil Eichmann vraždiť židovské deti. V marci 1944 prišiel do Maďarska, kde znova dohliadal na likvidáciu Židov a sám nariadil známe „pochody smrti“.[4]

S „banalitou zla“ a s „dilemou Norimberských procesov“ budú mať podľa H. Arendt ešte budúce generácie veľké problémy. Eichmann sa celý čas bránil, že nič zlého nevykonal, len poslúchal zákony. Na konci procesu hovoril, že jeho nádej na spravodlivosť sa nesplnila. Súd ho nepochopil. On voči Židom nemal nenávisť, ani nechcel nikoho zabiť. Jeho vinou je poslušnosť, a tá sa predsa v dejinách ctí ako cnosť. On bol len obeťou zneužitia a omylu.

Cieľom každej totality a byrokracie je vyrábať z ľudí funkcionárov bez ľudskosti. Byrokracia bez duše. Hitler vyhlásil, že raz príde deň, keď bude hanbou byť právnikom. Lebo bude vládnuť dokonalá byrokracia. Aby masoví vrahovia netrpeli výčitkami svedomia, ponúkli im nacisti model zo stredoveku. „Prijímateľa rozkazu“ prekvalifikovali na „nositeľa“ rozkazu. Nositeľ mohol niesť aj zlú správu, ale sám za ňu nebol zodpovedný. Bremeno zodpovednosti bolo na tých, čo rozkaz dali a vykonali.

Od Himmlera pochádza trik, ako sa vysporiadať so svedomím, keď namiesto ľútosti, čo strašného spáchali, si mali nahovárať: „Akých strašných vecí musím byť svedkom, pri plnení svojich povinností.“ Keď sa Eichmann k niečomu nevedel zrozumiteľne vyjadriť, obhajoval sa, že jeho jediným jazykom je „Amtsprache“ – kancelársky jazyk. Tak sa aj správal. Dobre sa poznal z jedným Židom z Viedne. Keď ho náhodne zavreli do zberného tábora, bol ho navštíviť, aby mu pomohol. Podľa rozkazu Himmlera, ak sa niekto dostal do tábora – jedno, ako sa tam dostal –, nesmel sa už odtiaľ dostať von. S tým sa už nedalo nič robiť. Nikto s tým už nevedel nič spraviť. Eichmann dal tomu Židovi nejakú maličkosť, ale od smrti ho nezachránil. K tzv. „konečnému riešeniu židovskej otázky“ mal vecný prístup. Na vyhladzovacie tábory sa díval ekonomicky a usmrcovanie nazýval „zdravotníckou záležitosťou“. Považoval sa za odborníka na „dopravu“ a „emigráciu“.

Aby sa nezaťažovali hroznou skutočnosťou, pri ktorej vraždili milióny ľudí, používali tzv. „jazykové usmernenia“ (Sprachregelung) s kódovým označením. Napr. Aussiedlung, Sonderbehandlung, Umsiedlung, Arbeitseinsatz im Osten. Skutočnému obsahu slov sa vyhýbali. Splyňovanie volali „detaily“. Išlo o kapacitu tábora. Koľko transportov týždenne dokáže tábor spracovať. Pri Norimberskom procese používala obhajoba pojem „konanie štátnej moci“ alebo „výkon suverénnej moci“. V r. 1941 dostal Himmler od Hitlera rozkaz, aby pripravil SS a políciu na „plnenie špeciálnych úloh“ v Sovietskom zväze, čo v preklade znamenalo zlikvidovať najmä všetkých Židov. Vraždu nazývali „milosrdnou smrťou“. Všetky splyňovacie tábory (aj v Afrike) nazývali „dobročinnými zariadeniami, poskytujúce ústavnú starostlivosť“. V r. 1942 posielali na východný front komandá eutanázie, ktoré mali „pomáhať zraneným“, čo uviazli v zajatí snehu a ľadu. V r. 1944 v Bavorsku 40 ročná vedúca SS vysvetľovala sedliakom, že nemusia mať strach. Pre prípad, že vojna zle skončí, pripravil Vodca vo svojej dobrote pre celý národ pokojnú smrť splynovaním. H. Arendt píše: „Namiesto, aby ju hodili do jazera, išli domov a pokyvovali hlavami (s.127).

Aby sa dostali ľahko k majetku Židov, vyhlásili v r. 1933 zákon, podľa ktorého je židovský majetok používaný na nepriateľské aktivity voči štátu, a preto ho môžu ľahko skonfiškovať. Židov ako celok tiež vyhlásili za nepriateľov štátu. Aby nemali podozrenie, s každým spísali dohodu, že za zhabaný majetok majú garantovaný pobyt v Terezíne aj so stravou a starostlivosťou až do smrti.

Pri súde sa Eichmann obhajoval, že s jeho organizačným talentom Židom vlastne pomohol. Uľahčil im osud. Ak k tomu malo dôjsť, bolo lepšie, keď sa to dialo usporiadane. Ochránil napr. Židov v Rumunsku pred hrozným zabíjaním, aby podľa neho mohlo prísť k likvidácii „civilizovaným“ spôsobom.

H. Arendt na str. 300: Zákonodarstvo mnohých krajín nemôže nič iné, než pripustiť, že existencia rozkazov nadriadených, aj keď je ich nezákonnosť zjavná, môže zásadným spôsobom narušiť normálne fungovanie ľudského svedomia. Obžaloba pri súde konštatovala: „Obvinený vykonával „štátne akty“. Čo sa stalo jemu, sa môže stať nabudúce každému. Tomuto problému čelí celá civilizácia.

Niektorí, ako napr. Martin Buber, objektivitu a spravodlivosť súdu spochybňovali. Ale zo zaujímavého, hlbšieho dôvodu. Právny štát môže súdiť zločiny človeka. S tými, ktorí sa podieľali na zločinoch Tretej ríše, zdieľame však len formálny pocit príslušnosti k ľudstvu. Eichmann nebol hlupák. Bola to číra absencia myslenia. Preto nebol schopný pochopiť ani cítiť, že pácha desivé zlo.

Súd s Eichmannom skončil vynesením rozsudku smrti v r. 1962 v Jeruzaleme. Súd trval rok, od roku 1961, keď ho chytili v Argentíne a uniesli do Jeruzalema. Kniha, ktorú po pár rokoch vydala H. Arendt, vyvolala pohoršenie v radoch civilnej spoločnosti, ako aj medzi Židmi. Upozornila totiž na spoluvinu mnohých občanov, ktorí priamo alebo nepriamo na udalostiach participovali, a na židovské orgány, ktoré sa podieľali na hladkom priebehu likvidácie.[5]


Čo ostalo aktuálnym, sú „byrokrati bez duše“ a stále prítomná „dilema Norimberských procesov“ – vyhovárať sa na poslušnosť voči zákonom. V aktuálnej verzii sa s tým osobne stretávam u úradníkov štátnej ochrany prírody, vyzbrojených Strážcov prírody, úradníkov Inšpekcie a pracovníkov OÚ oddelenia životného prostredia, dokonca aj v listoch Generálnej prokuratúry SR. Veľa papieru, textu, mien s titulmi a s otvorenou otázkou: V čí prospech?

[1] Wir müssen die Vorteile des Alters suchen, in: CiG 6/2024, 2.

[2] TK KBS, m.tkkbs.sk, 25.01.2024.

[3] CiG 4/2024, 5.

[4] Podľa záznamu na webe: Jakub Drábik, 4. 11. 2016.

[5] Hannah Arendtová, Eichmann v Jeruzaleme. Správa o banalite zla. Premedia, Bratislava 2016.

Postavenie žien v katolíckej cirkvi

Autor: Karol Moravčík, Beseda TF FK, 14.5.2024.

Synodálne správy o ženách

Autorka: Mária Syneková, Beseda TF FK, 14.5.2024.

Komentár k téme: Cirkev a ženy

Autorka: Zuzana Vargová, Beseda TF FK, 14.5.2024.

Cirkev a ženy

Autorka: Marta Uhrinová, Beseda TF FK, 14.5.2024.

Zmena epochy

Autor: Karol Moravčík, Beseda TF FK, 12. 3. 2024.

Modly súčasnosti

Autor: Tomáš Jendruch. Beseda TF FK, 12. 3. 2024. 
Komentár k posolstvu pápeža Františka na pôstne obdobie 2024: Cez púšť nás Boh vedie k slobode
https://kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/posolstvo-na-postne-obdobie-2024

Byrokracia bez duše

Autor: Július Marián Prachár. Beseda TF FK, 13. 2. 2024.

Aktuálne trendy v praxi a myslení cirkvi

Autor: Karol Moravčík, 13. 2. 2024.

Nový prístup Dikastéria pre náuku viery

Autor: Tomáš Jendruch, Beseda TF FK, 13. 2. 2024. Komentár k textu: Felix Neumann, Mnoho malých dokumentov ukazuje veľké Františkove línie, www.christnet.eu

Synoda už mení cirkev

Autorka: Zuzana Vargová, Beseda TF FK, 13. 2. 2024. Komentár k textu America Magazine - Nathalie Becquart: Synoda pápeža Františka niektorých sklamala, ale podľa organizátorov už mení cirkev (America, The Jesuit review, 31. 1. 2024; www.americamagazine.org
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | ..
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7