Dnes je 21.06.2024    meniny má: Alojz Prihlásiť
title teoforum

MOJA EURÓPA

MOJA EURÓPA Francúzsko

Francúzsko

Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Postavenie žien v katolíckej cirkvi

Autor: Karol Moravčík, Beseda TF FK, 14.5.2024.
V súvislosti s prebiehajúcim synodálnym procesom v katolíckej cirkvi sme opakovane vyzývaní, aby sme vyslovili svoje očakávania a stávali sa cirkvou, ktorá bude spoločenstvom, ktorá bude konať za čo najväčšej spoluúčasti svojich členov a ktorá bude misijná, teda zo seba vychádzajúca do sveta – pre jeho spásu.[1]

Vatikán vo svojich súhrnných správach z priebehu synody uvádza viaceré kritické vyjadrenia, ktoré prichádzajú zo všetkých miestnych cirkví. Okrem hlavnej témy, ktorou je premena klerikálnej cirkvi na cirkev synodálnu, objavuje sa v týchto správach mnoho tém, ktoré ľudia pokladajú za zrelé na riešenie. Jednou z najčastejšie zmieňovaných tém je postavenie žien v katolíckej cirkvi.

Tichá prítomnosť žien

Ako je známe, katolícke ženy sú najčastejšími účastníčkami bohoslužieb a vykonávajú temer všetky „pomocné“ práce v cirkvi. V katolíckej cirkvi predsedajú liturgii kňazi, ale zároveň je po stáročia normálne, že ženy a muži sú rovnocenne prítomní na bohoslužbách. V islamských mešitách vidíme mužov modliť sa bez žien a v synagógach sú zasa ženy a muži od seba oddelení múrikom alebo plotom. Kresťania od počiatku takéto rozdelenia nerobili, nerozdeľovali sa na ženy a mužov, ani na bohatých a chudobných alebo na bývalých pohanov a Židov. Iste, prax sa menila a prispôsobovala sa kultúre spoločnosti, v ktorej kresťania aktuálne žili. Najväčší zlom nastal v priebehu 4. stor. po Kr., keď sa kresťanstvo stalo štátnym náboženstvom v Rímskej ríši. Vtedy začal proces klerikalizácie a patriarchalizácie cirkvi, na ktorý sme si postupne zvykli. Jeho dôsledkom bolo aj podriadené (tiché) postavenie žien v cirkvi, pričom sme akosi pozabudli, že rovnoprávnosť žien a mužov patrí k podstate kresťanskej viery. Zaiste, otvorenou zostáva otázka, čo táto rovnoprávnosť pre ženy i pre mužov vlastne znamená a ako by sa mala prejavovať.

V priebehu 20. stor. sa z viacerých spoločenských a duchovných príčin začali z účasti na bohoslužbách (aspoň v Európe) vytrácať muži a katolícke kostoly sa stali na prvý pohľad najmä priestorom žien. Medzičasom sa začalo meniť postavenie žien v občianskej spoločnosti, a to nielen v Európe, ale aj na iných kontinentoch. Začalo byť normálne, že ženy nie sú vo verejnosti len „na ozdobu“, ale pôsobia na dôležitých politických pozíciách, vo vede a vzdelávaní, alebo že majú zodpovedné pozície v podnikaní a na rôznych dôležitých úradoch. V tejto súvislosti sa stal čoraz viac krikľavým rozdiel medzi postavením žien v občianskej spoločnosti a katolíckej cirkvi. Keďže len muži majú prístup k sviatosti kňazstva, práve oni vedú biskupstvá a farnosti (výnimočne ženy zastupujú kňazov v niektorých činnostiach, ak kňazi chýbajú), predsedajú liturgickým sláveniam, v absolútne prevažujúcej miere vyučujú na teologických školách, rozhodujú o cirkevnom majetku a robia aj rozhodnutia v učení a praxi cirkvi. Nie je to tak dávno, keď aj také pozície, ako je úloha kostolníka, boli vyhradené iba mužom. V súčasnosti už temer všade sú na tejto pozícii ženy. Obsadzovať však ženami pozície, ktoré si vyžadujú obetavosť a čas, ale bez primeraného ocenenia, ťažko možno pokladať za príklad pozitívnych trendov. Ešte v polovici 20. stor. boli na Slovensku učiteľmi najmä muži. Odkedy však učiteľstvo stratilo na úcte a finančnom ohodnotení, stalo sa doménou žien...

Zmenená spoločenská situácia

Súhrnná správa zo zasadania synody v Ríme z októbra 2023 vyzdvihuje dôležitosť žien v cirkvi a požaduje, aby boli čoraz viac zapojené do rozhodovacích procesov.[2] Veľkou otázkou zostáva „ako“ – čo sa tým zapojením myslí. Synodálny proces prispieva k duchovnej premene, ale očakáva sa i štrukturálna zmena, aby sa ženy mohli zúčastniť rozhodovacích procesov a prevziať zodpovednosť v pastoračnej službe. Bude táto zmena spojené s účasťou žien na sviatosti kňazstva alebo sa pre ne nájdu iné formy spoluúčasti na poslaní cirkvi? Tieto otázky vyvolávajú veľa vášní, časť katolíkov akékoľvek zmeny odmieta a druhá časť je zas nespokojná, že sa zmeny nedejú alebo sa dejú len veľmi pomaly.

Súčasnú situáciu treba chápať na pozadí dlhodobého dejinného vývoja. Kým od antiky až po začiatok novoveku bola cirkev v Európe hýbateľom rozvoja spoločnosti vo všetkých rozhodujúcich oblastiach, od začiatku novoveku prevzali iniciatívu iné sily (od cirkvi nezávislí intelektuáli, vedci, umelci, finančníci a politici). Viacerí z nich sa snažili o emancipáciu od cirkvi alebo boli aj celkom protináboženskí. Cirkev v tomto období niektoré naliehavé spoločenské výzvy podcenila. V 19. stor. sa v priebehu industrializácie stala veľkou témou sociálna otázka. Cirkev sa tejto témy ujala neskoro a masy robotníkov sa cirkvi odcudzili. Narastalo aj napätie medzi cirkvou a intelektuálmi, keďže sa cirkev dlho bránila otvorenému dialógu s prírodnými vedami a novšími trendmi vo filozofii. Teológov, ktorí sa do takého dialógu pustili, často odsúvala na okraj alebo priamo postihovala cirkevnými trestami.

Za tejto situácie temer do konca 20. stor. to boli najmä ženy, ktoré zostávali nositeľkami náboženského, sociálneho a kultúrneho života cirkvi. V ostatných desaťročiach sa však situácia rýchlo mení a čoraz viac žien vníma cirkev ako mužský klerikálny spolok, v ktorom si nenachádzajú miesto. Platí to pre západnú Európu, Severnú Ameriku, Austráliu, ale aj pre Latinskú Ameriku. Tradičný jazyk cirkvi, jej výrazové prostriedky, ale aj samotné klerikálne štruktúry, v ktorých ženy nemajú dostatočné slovo a miesto, sa čoraz viac ženám javia ako cudzí svet, do ktorého nepatria alebo ani nechcú patriť.

V sekulárnej spoločnosti Západu narástlo vedomie o dôležitosti žien vo verejnom priestore a prebieha masívny diskurz o ich sociálno-kultúrnom postavení. V odborných kruhoch sa ako pomôcka pre vystihnutie sociálnej roly mužov a žien začal používať pojem gender, z ktorého sa v časti cirkvi stal nový strašiak a nositeľ zla. Na Slovensku a v ďalších postkomunistických krajinách sa predstavitelia cirkvi (nielen katolíckej) opakovane ostro stavajú proti tzv. gender ideológii. (Téma sa nedá odbaviť zjednodušenými komentármi, žiada si osobitnú reflexiu a kritické štúdium.)

Vo vnútri cirkvi sa po II. vatikánskom koncile otvoril ženám prístup k získaniu vyššieho teologického vzdelania. V západoeurópskych krajinách študujú ženy teológiu v porovnateľnom počte ako muži a niektoré sa stali aj vyučujúcimi a výskumnými pracovníčkami teologických fakúlt. Absolventi teológie nachádzajú v týchto krajinách rôzne uplatnenie v cirkevnej i mimocirkevnej sfére. Na Slovensku patria teologičky k celkom zriedkavým úkazom. V slovenských farnostiach vlastne okrem kňazov nejestvujú žiadne iné platené pozície v pastorácii, donedávna sa nepodporoval ani trvalý diakonát ženatých mužov a nepôsobia ani oficiálne pastorálne asistentky. Takže absolventky štúdia teológie na Slovensku nájdu uplatnenie najmä v sociálnej práci alebo vo vyučovaní náboženstva.

Ešte v období koncilu, pred 60 rokmi, aj v sekulárnom prostredí západných krajín bolo bežné tradičné rozdelenie mužských a ženských rolí v spoločnosti. Politika a kultúra boli vo veľkej miere v mužských rukách. Toto sa medzičasom zásadne zmenilo, na cirkevnej strane ale k posunu neprišlo. V krajinách, kde sa po koncile dostali ženy do niektorých zodpovedných cirkevných pozícií, medzičasom narástla nespokojnosť, že sa v ich rovnocennom začlenení do cirkvi nepokračuje. Keďže po koncile cirkev napriek očakávaniam nezmenila ani prístupové podmienky ku kňazstvu, zmenšil sa aj okruh vhodných kandidátov na kňazské povolanie. Za zmenených kultúrno-spoločenských podmienok získavajú v cirkevných štruktúrach prevahu muži, ktorým vyhovuje život vo výlučne mužskom prostredí a v izolácii od ostatnej spoločnosti (so všetkými negatívnymi dôsledkami pre pôsobenie cirkvi).

Téma žien na synode

Od nástupu Jorge M. Bergoglia v roku 2013 na pozíciu rímskeho biskupa sa opätovne začal pripomínať nenaplnený odkaz II. vatikánskeho koncilu. Zmena cirkvi klerikálnej na synodálnu sa stala jednou z najdôležitejších úloh Františkovho pontifikátu. Odkedy prebieha synodálny proces, otvorili sa mnohé tabuizované témy vrátane postavenia žien v cirkvi. Pápež František medzičasom povolal ženy na niektoré zodpovedné pozície vo Vatikáne, ktoré boli donedávna obsadzované iba kňazmi. Viacerí laici vrátane žien dostali právo hlasovať na synode.

V súhrnnej správe synody sa píše o postavení žien v cirkvi: „Je naliehavo potrebné zabezpečiť účasť žien na rozhodovacích procesoch a možnosť preberať zodpovedné úlohy v pastorácii a službe. Svätý Otec výrazne zvýšil počet žien na zodpovedných pozíciách v Rímskej kúrii. Malo by sa tak stať aj na iných úrovniach cirkevného života, v zasvätenom živote i v diecézach. V súlade s tým je potrebné prijať príslušné ustanovenia v kánonickom práve.“[3]

V ďalšom bode sa spomína aj potreba pokračovať v skúmaní diakonátu pre ženy.[4] Kritiku v časti cirkvi vyvolala chýbajúca zmienka o sviatosti kňazstva (i keď diakonát sa pokladá za 1. stupeň tejto sviatosti), o ktorej sa v priebehu synody tiež hovorí v mnohých krajinách. Postoj pápeža Františka nie je celkom jasný. Niekedy rozlišuje petrovský a mariánsky princíp, podľa ktorého majú ženy dôležitejšiu úlohu ako kňazi. Akoby chcel rozdeliť rozhodovanie v cirkvi na duchovné a administratívno-právne. Určite pápež stráži jednotu cirkvi a je opatrný, lebo narastá napätie medzi tými, ktorí si želajú zmeny, a tými, ktorí sa proti každej zmene príkro stavajú.

Na Slovensku sa téma diakonátu či kňazstva pre ženy zatiaľ nestala témou úvah a diskusií. Výnimočné je aj miništrovanie malých dievčat. Jedna vec je však úradné uznanie zodpovednejšieho postavenia žien v cirkvi a druhá reálne žitie vlastnej charizmy či povolania. Mnohé ženy vo všetkých krajinách sveta pôsobia „kňazsky“ vo svojich spoločenstvách tým, ako prepájajú ľudí, ako ohlasujú Božie slovo, ako slúžia sociálne i duchovne, ako držia spoločenstvá pohromade. Nemožno pritom prehliadnuť, že volanie po väčšom prístupe žien na zodpovedné pozície v cirkvi rastie.

Sr. Philippa Rath OSB, predstavená kláštora sv. Hildegardy v Rüdesheim-Einbingen, ktorá sa angažuje za prístup žien ku sv. kňazstva, sa varovne pýta: „Nájdu sa ešte v budúcnosti ženy, ktoré budú ochotné nechať sa vysvätiť do systému cirkvi, keď reformy tak dlho nechávajú na seba čakať? Ak sa nič nezmení, mnohé sa začnú pýtať, či sa ich povolanie a ich katolíckosť nebudú dať žiť poctivejšie a presvedčivejšie mimo cirkvi.“[5]

Záver

Nikto triezvy a zodpovedný nepochybuje, že katolícka cirkev zmeny potrebuje. Priveľa ľudí sa za ostatné desaťročia zo života cirkvi potichu vytratilo. Zvaliť to len na ich ľahostajnosť a hriešnosť sa nedá, ani nesmie. Súčasnosť priniesla naliehavejšie ako kedykoľvek v minulosti aj otázku po primeranej pozícii žien v cirkvi. Na zodpovedaní tejto otázky záleží viac, ako si nateraz dokážeme predstaviť.


[1] Oficiálny názov synody: „Za synodálnu Cirkev: spoločenstvo, spoluúčasť a misia.“

 [2] XVI. Riadne všeobecné zhromaždenie synody biskupov, 1. zasadanie (4.-29. 10. 2023). Súhrnná správa: https://www.synoda.sk/downloads/suhrn_synoda_rim_2023.pdf

[3] Súhrnná správa, II. časť, 9. kap., bod m

[4] Súhrnná správa, II. časť, 9. kap., bod n.

[5]  Langer Kampf um Gleichberechtigung, in: Gottes starke Töchter. Frauen und Ämter im Katholizismus weltweit, Herder Thema, Februar 2024, 51.

Hodnotenie Nietzscheho postojov vo veci sociálnych aspektov a pôvodného zdroja kresťanského náboženstva

Autor: Mgr. Matej Ferjanc, PhD.; 23. 9. 2022. 

Abstrakt: Štúdia kriticky skúma oprávnenosť Nietzscheho záverov týkajúcich sa sociálnych aspektov a pôvodného zdroja kresťanského náboženstva. Výsledkom tohto skúmania v 1. časti je odmietnutie toho, že kresťanská sociálna etika ako normatívny ideál produkuje stádovité spoločenstvo. V 2. časti je odmietnuté Nietzscheho chápanie súcitu ako praxe, ktorá oslabuje. V 3. časti sa ukazuje, že hodnoty a cnosti kresťanskej sociálnej etiky predpokladajú vnútorne silný, a nie živoriaci život. V 4. časti je akcentované, že za kresťanským náboženstvom ako jeho zdroj stojí Láska, ktorá disponuje maximom vnútornej sily. Záverom je, že za životom spoločenstva, vedeného kresťanskou sociálnou etikou, nestojí duševná slabosť nevydareného, otrockého typu človeka. 

Kľúčové slová: Kresťanská sociálna etika, stádové spoločenstvo, súcit, sila a slabosť, pôvodný zdroj kresťanského náboženstva, Nietzsche.

Hlbšie než slová

Autor: Karol Moravčík; prezentácia knihy, Rusovce - St. Vitus Kaffee, 30.6.2022.

Synoda medzi inštitúciou a ľuďmi

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF - FK, 10.5.2022.

Volanie po Veľkej noci

Usporiadal: Timotej Masár SJ; 14.4.2022.

Synodalita – ani demokracia, ani monarchia

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF - FK, 15.3.2022.

Referáty - Za synodálnu cirkev

Autori: Július Marián Prachár a Zuzana Vargová; Beseda TF - FK, 15.3.2022.

Ekumenický modlitebný večer

Dňa 6.3.2022, Veľký ev. kostol, Bratislava-Staré mesto.
Autor: Karol Moravčík

Spor s Nietzschem v otázke nihilizmu v intenciách kresťanskej spirituality

Autor: Mgr. Matej Ferjanc, PhD; 9.2.2022.

Pôsobí ako odborný asistent na KU v Ružomberku, na Filozofickej fakulte, na katedre filozofie. Dlhodobo sa venuje mysleniu F. Nietzscheho, fenomenologicky a existenciálne orientovanej filozofii, ako aj beletrii. V posledných štyroch rokoch sa intenzívne zameriava na premostenie úvahového, filozofického, náboženského a umeleckého (dramatického a lyrického) jazykového prejavu v rámci jedného diela. Článok je jedným z predbežných produktov tejto snahy. Tá smeruje k predstaveniu nábožensko-filozofického románu, v ktorom sa má okrem iného ukázať, nakoľko jednotlivé štýly písania sa môžu vzájomne podporovať tak, aby dielo predstavovalo jednotný celok. Treba si uvedomiť nasledovné. Na jednej strane pri umeleckom štýle písania sa nutne emocionálne, náladovo „rozvlňujú“ formulácie, čím sa môže rýchlo vytratiť precíznosť v myslení, ktoré sú dôležité pri odbornom písaní. Na druhej strane prostriedky umeleckého písania môžu naplno vyniknúť len vtedy, keď sú zasadené do intelektuálne a emocionálne nosného príbehu, dejovej linky. Predsa sú však aj súčasťou tohto článku. Nech ctený čitateľ posúdi, nakoľko sú funkčné a osožné z pohľadu danej problematiky. V článku totiž narazí na lexiku, ktorá sa nezvykne používať v odborných štúdiách, na lyrický a dramatizujúci jazykový prejav a pod.  

Abstrakt: Predmetom záujmu štúdie je fenomén nihilizmu, ako je prítomný v myslení Friedricha Nietzscheho, v súvislosti s kresťanstvom a jeho tzv. morálnym výkladom sveta. Nietzsche obviňuje z nihilizmu kresťanskú morálnu hypotézu. Cieľom je načrtnúť existenciálny rozmer stratégie, vďaka ktorej by kresťan mohol čeliť tomuto prepojeniu, odmietnuť jeho rezultát nihilizmu ako nesprávne zdôvodnený. Z kresťanskej perspektívy koncentrujem pozornosť na fenomén Zeme, v snahe iniciovať rozhodujúci zápas s Nietzschem o kvalitu pozemského života. Tomu má slúžiť tzv. existenciálny experiment, v ktorom sa má ukázať, kto je nihilista a kto nie. Tematizované sú námietky a pochybnosti, ktoré s ním súvisia. Odhalený je ako osudový vabank z kresťanského náhľadu na zmysel ľudského bytia vo svete. Do úvahy je zobraná aj eschatologická perspektíva v biblickom kontexte novej Zeme a otázna budúcnosť kresťanského náboženstva.

Kľúčové slová: kresťanstvo, nihilizmus, morálny a amorálny výklad sveta, pozemský život, Zem, existenciálny experiment, Nietzsche

Vydať sa na cestu

Autor: Michal Ďuriš; k besede TF - FK, 11.1.2022.

Úlohy a riziká

Autor: Július Marián Prachár; Beseda TF – FK, 14.12.2021.
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | ..
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7