Na čom napokon záleží. Inšpirácie od Brata Davida

David Steindl-Rast sa narodil vo Viedni 12. júla 1926. Osobitnou príležitosťou, aby sme si ho pripomenuli, je nedávno dožitých jeho sto rokov. Storočné jubileum významných osobností sa zvykne pripomínať, málokedy sa však slávi v ich osobnej prítomnosti. V prípade Davida Steindl-Rasta nejde pritom len o pasívnu prítomnosť starca, ktorý s istým sebazaprením musí znášať dočasný rozruch okolo seba, ale o pozornú, živú prítomnosť, s ktorou je David inšpiratívne účastný na živote dnešných ľudí a súčasného sveta.

Brat David je benediktínsky mních, v mladosti vyštudoval vo Viedni umelecké reštaurátorstvo a doktorát získal z antropológie a psychológie. V roku 1953 vstúpil do kláštora Mount Saviour v štáte New York. Od konca 60. rokov minulého storočia stal sa známym ako výrazná osobnosť duchovnej obnovy v katolíckej cirkvi a ako predstaviteľ medzináboženského dialógu. S tým súvisela jeho prednášateľská aktivita po celom svete a autorstvo viacerých publikácií. Keď v ôsmej dekáde svojho života počítal s tým, že sa utiahne do nejakého zariadenia pre starších ľudí pri kláštore, nechal sa presvedčiť, aby sa zapojil do komunikácie prostredníctvom nových technológií a sociálnych sietí. Z toho nečakane vzišla ďalšia celosvetová sieť vzťahov, priateľstiev a vzájomného duchovného obohacovania. Brat David sa približne pred 10 rokmi vrátil do Rakúska a v súčasnosti žije v kláštore Gut Aich pri Salzburgu.

V slovenčine od brata Davida vyšli vo vydavateľstve Petrus knihy: Vďačnosť, Hlbšie než slová, Len cez teba som to ja. O niekoľko mesiacov vyjde ďalšia kniha, ktorú pripravil na vydanie ako 95 ročný. Nech nás neprekvapí, že – ako spomína celkom na úvod – zrodila sa z jeho záujmu o mladých ľudí: O čom im dnes ide, na čom im záleží, v čom a či vôbec hľadajú oporu v živote.

Krátko spomeniem aj celkom poslednú knihu brata Davida, ktorá nedávno vyšla v nemčine pod názvom Worauf es letztlich ankommt (Na čom napokon záleží). Podnet ku knihe mu dal jeho priateľ z Argentíny Mario Quintana. Kniha má podtitul: 100 otázok-100 odpovedí. Quintana sa v úvode zmieňuje, že sa ho pred asi 5 rokmi brat David pýtal, načo ešte jedna kniha, a on mu odpovedal: „Aby sme dali nádej.“ Zaujal ma aj tento argentínsky spoluautor. Narodil sa v roku 1967. Vyštudoval ekonómiu, doktorát absolvoval vo Francúzsku. Pôsobil ako podnikateľ, politik a aktivista v sociálnej a ekologickej oblasti. V súčasnosti sa venuje zvlášť spirituálnej formácii mladých ľudí, obnove zalesnenia krajiny a tiež formácii mladých politických kádrov. V katolíckej cirkvi sa angažoval v duchovných a sociálnych hnutiach a vzdelanie si doplnil aj v religionistike a filozofii. Je 35 rokov ženatý, má tri deti. (Koľko máme na Slovensku takýchto rozhľadených, vzdelaných a obetavých ľudí?)

Celkom prvá otázka z tých sto, čo boli položené storočnému mníchovi, týka sa mladých ľudí: Brat David, čo by si dnes poradil mladým ľuďom? Z Davidovej odpovede spomeniem aspoň niečo. David začal prirovnaním: Keď chceme zavesiť na stenu obraz v ráme, nezačneme tým, že vezmeme obraz, klinec a kladivo, ale začneme tým, že si predstavíme, ako to má vyzerať, aby sa nám to páčilo. Takže aj pri otázke, čo poradiť mladým ľuďom, najprv si predstavme, o čo má ísť. Má ísť o vydarený život, o život, čo má zmysel. Ten zmysel nachádzame v tom, čo nám prináša radosť, čo nás naozaj teší v hĺbke nášho srdca. Kde pocítime radosť, obdiv, súcit, pokoj, tam sa nás čosi dotýka z najhlbšej podstaty života a tiež podstaty viery. Život viery sa nekrúti okolo formulácií právd viery, ale o vždy nanovo získavanú dôveru k životu. Mať nádej môžeme mať len vtedy, ak sa učíme vždy znova zvládať všetky obavy a pochybnosti bez strachu a plní dôvery.

Brat David mladým ľuďom radí: „Nechaj sa viesť láskou, nie strachom.“ A dodáva: „Aj náboženské ponaučenia môžu vyvolávať strach (máš, musíš, nesmieš). Pravé cesty viery od tých mylných sa však odlišujú práve láskou – k Bohu, k sebe samému, k svojmu okoliu a prostrediu.“ Láskou myslí radostne prežívané otvorené „áno“ k spolupatričnosti bez hraníc.

V ďalšom kroku odporúča hľadať ticho, pokladá za nutnosť zabezpečiť si každý deň nejaké chvíle ticha. Potom spomína prepojenie dôvery v život a šťastia. O čo väčšmi dôverujeme životu, tým viac všetko, čo život prináša, spoznávame ako dar. Život fyzický i psychický sa sám riadi, omnoho viac, ako sme to schopní vnímať. Zaiste, nie za všetko môžeme byť vďační, ale ten vlastný dar vo vnútri každého obdarovania je príležitosť. Jestvujú aj tzv. neželané dary, tie napríklad prinášajú príležitosť niečo nové sa naučiť, objaviť a ako na to neželané reagovať. A vtedy aj za takú skúsenosť možno byť vďačný. To je téza brata Davida: „Nie šťastie nás činí vďačnými, ale vďačnosť nás robí šťastnými.“

David pripomína, že v súčasnom svete je veľkou prekážkou pre radostný a vďačný život predstava, v ktorej si nárokujeme mať dobrý život. Nie, život nám nič nedlží! Všetko je dar. A veľkou výzvou dneška je materializmus, ktorý spôsobuje priam zmrzačenie života jednotlivcov i celej spoločnosti. Skutočnosť, v ktorej sa nachádzame, má svoju materiálnu a nemateriálnu stránku. Tá nemateriálna je zažiteľná len subjektívne, nie objektívne. Prírodné vedy sa snažia všetko subjektívne vylúčiť z oblasti svojho skúmania. Pokrok v technológiách je taký veľký, že viacerí filozoficky nevzdelaní prírodní vedci odsúvajú nemateriálnu časť skutočnosti na okraj záujmu. Vymoženosti technológie spojené s lenivosťou myslieť učinili z materializmu prevažujúci svetonázor súčasnej civilizácie. O to je dôležitejšie, aby sa mladí ľudia pýtali na pozadie materializmu. Pritom už prvý krok vedeckého skúmania objektívnej skutočnosti je možný len ako subjektívne konanie v konkrétnom záujme a snažení daného vedca. Prírodne vedy a materializmus (brané prísne logicky) nejdú dokopy.

Posledná rada: Hľadaj spoločenstvo, ale zostaň sám sebou. Pravý život potrebuje vzťahy – k sebe samému, k prírodnému prostrediu, k ľuďom a k Veľkému Tajomstvu bytia. Mladí ľudia sú dnes osamelejší ako kedykoľvek v minulosti. Vydarený život je možný len v rovnováhe medzi ja a my.

Otázka ohľadom mladých ľudí je prvá, uvádza celú knihu. Ďalších 99 je rozdelených do 10 častí: Náboženstvo a náboženskosť; Mystika; Boh a Veľké Tajomstvo; Ježiš Kristus; Dlhá cesta od Ježiša ku kresťanstvu; Tradičné posolstvo a nové zvestovanie; Nové formy spirituality; Rituál ako pomôcka a prekážka; Zlo, bolesť, smrť a napriek tomu veriť?; Vykúpenie a oslobodenie.

92. otázka znie: Pomáha ti viera vyrovnať sa so smrťou? Brat David odpovedá: „Moja viera je predovšetkým dôvera v život, ktorá ma drží aj zoči-voči smrti. Dôverou v život nazývam svoju vieru, pretože je mojou dôverou v božské Ty, v ono veľké Ty, ktoré mi – vždy znova v každom okamihu – ide v ústrety ako to najvnútornejšie tajomstvo života. Tak si viem predstaviť, že aj v okamihu mojej smrti budem stáť pred Bohom ako pred mojím večným Ty. Pri smrti končí všetko, čo bolo na mne pominuteľné. Ale môj vzťah k Bohu má účasť na jeho večnosti – už teraz. Ako na druhej strane času zažijem Božiu lásku, neviem, môžem si to len predstavovať.

Moju dôveru posilňuje, že môžem opakovane skúsiť, ako život dokáže rozpoznať, na čo je kedy vhodný čas, aj keď som mal celkom iné plány. Preto si nerobím starosti, kedy zomriem. Príde to v pravý čas. Pomáha mi viera nachádzať v samotnej smrti zmysel. Nepotrebujeme mať presnejšie predstavy o večnom živote, ale potrebujeme v smrteľnom živote starať sa o náš nepominuteľný vzťah k Bohu tým, že sa tomuto Veľkému Tajomstvo s dôverou zverujeme.

Posledná 100. otázka znie: Akoby si zhrnul svoje pochopenie kresťanského radostného posolstva? Brat David odpovedá: Majster zenu Richard Baker Roshi mi raz povedal: „Vy, kresťania ste oproti budhistom v nevýhode, vaše posolstvo sa nedá tak ľahko spopularizovať.“ Potom David pokračuje, že predsa, ak sa o to snažíme, nachádzame zhrnutie podstaty kresťanstva v jednom jedinom slove, o ktorom celkom isto vieme, že pochádza priamo od Ježiša. Je to slovko „abba“. Toto slovko je v aramejčine rodinnou formou slova otec (tato). Ježiš v dôverujúcej láske oslovuje Boha z hĺbky svojho srdca, čo súvisí s jeho mystickou skúsenosťou. David dodáva, že veriť v Ježiša potom znamená pripojiť sa s dôverou k takémuto porozumeniu najhlbšej skutočnosti.

Toto následne vedie k novému oslobodzujúcemu pohľadu na všetky oblasti života. Ak začneme chápať samých seba ako Božie deti, zmení sa aj vedomie o našej vlastnej hodnote. A má to aj ďalšie dôsledky – v prístupe k iným ľuďom a k živej i neživej prírode. Je obrovský rozdiel, či sa cítime byť vystavení studenému prázdnu najhlbšej skutočnosti alebo materinskému objatiu nebeského Otca.

Takto prežité radostné posolstvo má potom v sebe silu od základu meniť svet a spoločnosť. Ježiš nazýva Božím kráľovstvom taký svet, ktorý berie vážne, že Boh je milujúci otec všetkých, nie nejaký nebeský super-monarcha na vrchole mocenskej pyramídy. Ježišovo Božie kráľovstvo je protipólom mocenskej pyramídy, ktorú treba nahradiť veľkou sieťou mnohých presieťovaní. V praxi to znamená nahradiť násilie, rivalitu a chamtivosť nenásilnosťou, spoluprácou a vzájomným zdieľaním.