November sa v našich kalendároch nesie v znamení dvoch sviatkov s podobnou podstatou. Spomienka na zosnulých a sviatok 17. novembra odkazujú v prvom rade na nás a našu pamäť. Pripomínajú nám, že svet nie je len o jednotlivcovi, ale že bez minulosti a rozhodnutí iných by sme tu neboli. Bez rodičov a úsilia predkov vytvoriť podmienky pre pokračovanie života by sme si nemali čo pripomínať. Oprávnene tak nesieme v srdci i pamäti spomienku na nich a zapaľujeme sviečku ako symbol nádeje a svetla do budúcnosti.
Budúcnosť sme chceli zmeniť k lepšiemu aj v novembri 1989. Na námestiach sme sa rozprávali o slobode slova, vierovyznania aj o spolupatričnosti. O demokracii, ktorá rešpektuje druhých, teda aj volených predstaviteľov moci. Čím viac sa však časovo vzďaľujeme od týchto udalostí, tým viac sa priania vykričané na uliciach stávajú prázdnymi. Rešpektujeme iba vlastný či spriaznený názor. Iné myslenie a ich nositeľov nepočúvame. Stoja nám v ceste za vysnívanou budúcnosťou, ktorú sme stotožnili s našou predstavou o nej.
Súčasné krajšie zajtrajšky majú prirodzene inú podobu ako tie spred štyridsať rokov, ale spája ich ten istý bludný predpoklad. Presvedčenie o vlastnej pravde. Tá, našťastie, nezávisí od našich predstáv, ale odkrýva sa priamo v živote. Tam, kde človek píše svoj reálny príbeh lásky a námahy, radosti a bolesti, ktorý sa nezameriava len na individuálne uspokojenie, ale prežíva sa spolu s tými, na ktorých nám záleží. Aj preto bol príbeh našich rodičov pravdivý, a to aj v spoločnosti, kde prevládala dvojtvárnosť či klam. Dokázali sa totiž o život podeliť s nami, preto napriek ich individuálnej konečnosti život pokračuje ďalej. Na podstate ich obety nič nemenia skreslenia ani omyly spoločnosti či sveta. Zostali totiž verní vnútornému toku života, ktorý nie je majetkom jednotlivcov, ale spoločným darom. Pravda života nestojí na argumentoch, na názorových alebo ideologických sporoch, ale spája sa s prijatím života, jeho napĺňaním spolu s ostatnými a odovzdaním štafety skúsenosti ďalšej generácii.
Aj preto mám rád ticho prírody či cintorína. V kriku a nadšení ulice ma totiž emócie strhávajú k pýche, že stojím na správnej strane dejín. Tie však plynú tam, kde sa nekričí a kde sa neodstraňujú iní, ale kde horí svieca nádeje. Nielen na cintoríne, ale predovšetkým v srdciach ľudí, ktorí nestratili zmysel pre spolupatričnosť. Túto nádej a pamäť sa pokúšam zapáliť aj počas týchto dní.