Dnes je čoraz prijateľnejšie – či už v politike alebo vo verejnej diskusii – hovoriť o hrubej ľudskej sile, moci a energii ako o silách, ktoré potrebujeme na vedenie našich životov. Vskutku, empatia sa v súčasnosti niekedy označuje výslovne za slabosť. Jedna vec je, keď ľudia tvrdia, že svet v skutočnosti ovláda sila, moc a energia, ale je veľmi nesprávne snažiť sa to zahaliť kresťanským plášťom. Stručne povedané, to je protiklad Ježiša, ako jasne ukazujú evanjeliá.
Ako evanjeliá definujú silu a slabosť? Po stáročia vyvolený ľud, cítiac sa utláčaný, túžil a modlil sa za Mesiáša (poslaného od Boha), ktorý by prišiel oháňajúc sa zastrašujúcou mocou, porazil by ich nepriateľov, priniesol by im prosperitu a spojil by ich v spoločenstve silou, mocou a energiou, ktorá by bola nadľudská. Ale toho sa nedočkali. Keď boli ich nádeje a modlitby konečne vypočuté, tak proti všetkým ich očakávaniam sa vytúžený Mesiáš objavil nie ako nadčlovek, ale ako bezmocné dieťa, ktoré sa nedokáže samo nakŕmiť, postarať sa o seba až do dospelosti.
Dajme tomu, že ako dospelý konal zázraky a niekedy prejavoval nadprirodzenú silu a energiu. Moc, ktorú prejavoval vo svojich zázrakoch, však nikdy nebola politická, militaristická ani fyzicky zastrašujúca. Jeho zázraky boli vždy prejavom Božieho zľutovania a vernosti. V evanjeliách je zaujímavá slovná hračka, keď hovoria o „moci“ alebo „autorite“. Texty používajú tri rôzne grécke slová: Niekedy označujú moc ako energia – typ sily, ktorú môže hviezdny športovec priniesť na ihrisko; a niekedy sa moc označuje ako dynamis – typ sily, ktorú môže rocková hviezda priniesť na pódium. Avšak vždy, keď evanjeliá označujú Ježiša ako mocného alebo ako niekoho s autoritou, nikdy tieto slová nepoužívajú. Namiesto toho používajú slovo exousia (pre ktoré nemáme anglický ekvivalent), hoci máme o ňom pojem. (pozn. prekl.: niektoré slovenské výklady uvádzajú typ sily, ktorá oprávňuje konať) Exousia je paradoxná sila, ktorú dieťa prináša do miestnosti. Na povrchu vyzerá ako bezmocnosť, ale v konečnom dôsledku je to najväčšia moc zo všetkých – zraniteľnosť, morálna sila vytvárajúca dôvernosť.
Jednoducho povedané, ak dáte do miestnosti troch ľudí: Športovca v najlepšej fyzickej sile, rockovú hviezdu, ktorá dokáže nabiť energiou štadión, a dieťa, kto má v konečnom dôsledku najväčšiu moc? Na toto Ježiš odpovedá.
Jasne to vidíme na spôsobe jeho smrti. Keď visí na kríži, trpí a je ponižovaný, vysmievajú ho: „Ak si Syn Boží, zostúp z kríža! Ak máš božskú moc, ukáž ju!“ Ježiš sa na túto návnadu nechytí. Namiesto toho, aby demonštroval takú moc, o ktorej sa radi domnievame, že by ju Boh mal používať, Ježiš sa uchyľuje k inej, vyššej moci. Vo svojej bezmocnosti odovzdáva svojho ducha v láske a empatii, a tým nám ukazuje miesto, kde sa rodí dôvernosť.
Navyše, Ježiš nemohol byť vo svojom učení jasnejší. Ako objasňuje v Reči na vrchu (azda najväčšom morálnom kódexe, aký bol kedy napísaný), ľudská sila, moc a energia nie sú to, čo prináša kráľovstvo. Čo vytvára spoločenstvo a dôvernosť medzi nami?
„Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské
kráľovstvo.
Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.
Blahoslavení tichí (pozn. prekl.: angličtina prekladá mierni, pokorní), lebo
oni budú dedičmi zeme.
Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.
Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.
Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.
Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími deťmi.
Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“
(Matúš 5, 3-11)
Bohužiaľ, dnes v našej politike a v našej občianskej diskusii (ktorej, žiaľ, často chýba slušnosť) ľudia čoraz viac dôverujú hrubej ľudskej moci – politickej moci, ekonomickej moci, vojenskej moci, moci sociálnych médií, historickým privilégiám. Toto, ako teraz mnohí politici tvrdia, je to, čo je skutočné. Toto rozhoduje o veciach vo svete. Sú to silní, mocní a bohatí, ktorí zdedia dobré veci tejto zeme. Tí, ktorí sú chudobní duchom, ktorí smútia, ktorí sú mierni, ktorí sú milosrdní a ktorí sú prenasledovaní, obídu v živote nakrátko. A základom toho je presvedčenie, že empatia je slabosť.
Čo tvárou v tvár tomu povedať? Aká by mala byť kresťanská reakcia?
Od počiatku ľudského života na tejto planéte sa vždy prejavovala hrubá sila a moc, ktoré často dominovali pri formovaní dejín. Tichí, mierni nie vždy zdedili zem (aspoň nie túto zem). A dnes sú títo mierni ohrození zo všetkých strán. Avšak bez ohľadu na politickú alebo ekonomickú výhodnosť sa tento druh hrubej sily a moci nemôže zahaľovať Ježišom a evanjeliami. Je to protiklad Ježiša a evanjelií.