Homília - 1.6. 2025

Úvod do liturgie

Dnes slávime 7. veľkonočnú nedeľu. Čítanie zo Skutkov apoštolov spomína smrť prvého kresťanského mučeníka Štefana. Štefan proti sebe vyvolal nenávisť niektorých Židov, lebo sa  radikálnejšie ako iní kresťania hlásil k Ježišovi ako Mesiášovi a Pánovi. Dnešné evanjelium spomína, ako sa Ježiš pri poslednej večeri modlil za jednotu. Prostriedkom jednoty nebude nejaká dobrá organizácia cirkvi, ale láska medzi Ježišom a Bohom, ktorou budú Ježišovi učeníci naplnení. V druhom čítaní zo Zjavenia Jánovho autor tejto knihy spomína Kristov hlas, ktorý k nemu z neba prehovoril. Predstavil sa mu pod rôznymi poetickými menami a cirkev na tento hlas odpovedá volaním: Príď Pane, príď čoskoro!

Homília

Keď sa v našej cirkvi niekto stane biskupom vytvorí si biskupský erb a zvolí si heslo, ktoré má preňho osobitný význam. Nový pápež Lev XIV. si vybral heslo: „In Illo uno unum,“ čo po slovensky znamená: „V Ňom jednom jedno.“ Ide o slová sv. Augustína, ktorý nimi vysvetľoval, že kresťanov je mnoho, ale v jedinom Kristovi sme jedno. Na sv. Augustína odkazuje aj erb pápeža Leva, ktorý je priečne rozdelený na dve časti. V tej dolnej je obraz knihy, na ktorej je srdce prebodnuté šípom. Tento obraz pripomína sv. Augustína, ktorý povedal: „Prebodol si moje srdce tvojím slovom.“

V úryvku evanjelia na 7. veľkonočnú nedeľu sme čítali, že Ježiš sa modlil za jednotu svojich učeníkov a jednotu všetkých veriacich, aby svet mohol uveriť v jeho poslanie. Tým poslaním je spása, záchrana sveta, a cestou k záchrane je láska prenášaná z Boha Otca cez Ježiša Krista do jeho nasledovateľov a cez nich do sveta.

„V Ňom jednom jedno,“ pripomína pápež Lev myšlienku sv. Augustína. Na prvom mieste by to malo platiť pre kresťanov. Sme však jedno? Vieme, že je veľa kresťanských cirkví a spoločenstiev. Niektoré z nich navzájom spolupracujú, pokladajú sa za časť jednej cirkvi. Tak je to napríklad medzi rímskokatolíckou cirkvou a viacerými cirkvami východného obradu (nám je najznámejšia gréckokatolícka cirkev). Jestvuje však mnoho ďalších cirkví, ktoré sa navzájom stýkajú len veľmi opatrne a niektoré sa výslovne neznášajú. A napokon, ak sa pozrieme na seba, na katolíkov na Slovensku – môžeme povedať, že sa máme radi, že sme naozaj jedno? Nedávno sa v jednom menšom slovenskom meste konala vo farských priestoroch prednáška na spoločenskú tému. Účastníci besedy sa tam dosť pohádali. Miestni katolíci sú rozhádaní aj preto, že ich kňaz aj počas bohoslužieb komentuje politiku a jasne nadŕža jednej strane.

Ježiš sa modlil za jednotu svojich učeníkov. Nešlo mu len o jednotu medzi nimi či o jednotu cirkvi. Ako sme čítali z evanjelia, ide o to, aby svet uveril v jeho poslanie, ktorým je spása sveta. Cez Ježiša Krista môže byť svet zachránený. Ako sa však dá tomu veriť, ak na kresťanoch nevidieť, žeby boli lepší, múdrejší ako iní? Dosť záleží na tom, či chápeme, akú jednotu od nás Ježiš očakáva. Ježiš, samozrejme, neočakáva od nás rovnaké politické názory, ale schopnosť napriek rozdielnym názorom s pochopením, ba láskou pristupovať jeden k druhému. Ježiš od nás neočakáva ani rovnaké názory na náboženské vysvetlenia a povinnosti. Nie sme rovnakí a nemôžeme robiť všetko rovnako. Určite sa však od nás očakáva schopnosť rozlišovať podstatné od vedľajšieho. K tomu podstatnému, či na úrovni malej farnosti alebo celosvetovej cirkvi potom patrí, že sa poctivo snažíme vnímať to, čo je podstatné. Práve na to poukazuje heslo pápeža Leva: V ňom jednom či jedinom, teda v Kristovi, byť jedno. Nechať sa ním osloviť, poeticky povedané: Nechať si jeho slovom prebodnúť srdce.

Akým slovom sa necháme oslovovať, ak zlostne reagujeme na názory iných kresťanov? Asi to nebude Ježišovo slovo, ale slová, názory, propaganda nejakého média, tlačovín či internetu, ktoré nemajú nadhľad, ale slúžia určitým mocenským záujmom. Na druhej strane platí, že Kristovo slovo nie je bezfarebné, opatrné, aby sa nedostalo do konfliktu. Kristovo slovo je mocné, autor Listu Hebrejom píše, že „je ostrejšie ako akýkoľvek dvojsečný meč, preto dokáže oddeliť aj dušu od ducha“ (Hebr 4,12). Ostrosť tohto meča neslúži trestaniu, ale vyjasneniu a poznaniu. Nemožno ho zneužívať na ubližovanie, ponižovanie, moralizovanie... Treba sa ním nechať naozaj osloviť. Toho, kto sa ním nechal osloviť, poznať podľa toho, že v ňom je – ako povedal Ježiš – láska, ktorou Boh miluje.

Nie je náhoda, že Ježiš slová o jednote prednášal v modlitbe. Niekto povie, že modliť sa nestačí. Ale jednota sa nedá prikázať, nedá sa vynútiť. Preto je také dôležité za jednotu modliť sa. Nie formálne, nielen suchým odriekaním, ale túžbou, skutočným chcením, úprimným hľadaním jednoty. Pápež František opakovane pripomínal, že synoda nie je parlament. Rokovanie na synode požadoval ako spoločné načúvanie Duchu Svätému, pričom máme skúmať svoje pohnútky. Delegáti na ostatnej synode v Ríme, v októbri minulého roka, sedeli pri okrúhlych stoloch pomiešaní – biskupi i laici, muži a ženy, a striedali sa pri nich. Najprv sa niektorí čudovali, potom ich to začalo meniť. Väčšine sa stalo jasným, že sme rôznorodí a že k jednote nemožno dospieť príkazom zhora, ale na základe zásad evanjelia, ktoré si v základných líniách osvoja všetci. Kardinál Robert Francis Prevost, súčasný pápež, sa počas synody stretol s budhistami, čo boli na návšteve vo Vatikáne. Novinárom potom rozprával, ako títo budhisti „so závisťou sledovali, že v Ríme je konkrétny a jasný spôsob, ako žiť podľa princípu jednoty“.

Máme na to. Môžeme byť Ježišovými svedkami vo svete. Musíme však precítiť, o akú jednotu sa máme usilovať, a naozaj sa za ňu modliť.