Homília - 29.5. 2025

Sv. omša na dnešný sviatok začína piesňou: „Vstúpil Kristus Pán do neba, aleluja, aby verným dával seba, aleluja“ (JKS 213). Väčšina z nás si pri tom predstavuje, ako je postava Pána Ježiša sťa nejaký balónik unášaná niekam k oblohe. Nemôžeme si pomôcť, naše predstavy sú zviazané našou fyzickou skúsenosťou. V nej rozlišujeme vpravo a vľavo, hore a dole. A nebo je v tomto rozlišovaní pre nás to „hore“, pričom my zostávame dole, na zemi.

Text piesne z nášho spevníka vznikol niekedy v polovici 19. stor., ale naše detské predstavy nepotvrdzuje. Prvým veršom piesne je pekná myšlienka, že Kristus Pán vstúpil do neba, aby svojim verným dával seba. Dobre si túto myšlienku všimnime. Nám, keď niekto zomrie, povieme: „stratili sme ho,“ a na útechu dodáme, že „sa na nás díva z nebíčka“. Pieseň však ohlasuje opačnú skúsenosť: Nestratili sme, vstúpiť do neba znamená, že sa nám Kristus Pán daruje.

Pieseň je inšpirovaná slovami evanjelia. Záver textu podľa Lukáša, ktorý sa dnes číta pri liturgii, má dve časti. V tej prvej Ježiš slávnostne ohlasuje, čo chápe ako svoju úlohu danú od Boha. Odvolá sa na Sv. písmo, preto povie, že „napísané je, že Kristus bude trpieť a na tretí deň vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude ohlasovať obrátenie na odpustenie hriechov“. Učeníkom pripomenie, že sú svedkami tohto diania. V druhej časti evanjelia sa hovorí o vznášaní do neba. Túto zmienku si treba priradiť k rozprávaniu Lukášovho evanjelia o zjaveniach vzkrieseného Krista Pána. V zásade ide o jedno zjavenie, ktoré má niekoľko častí. Prvou je zjavenie Ježiša emauzským učeníkom a druhou následné zjavenie väčšej skupine učeníkov v nejakom dome v Jeruzaleme. Emauzskí učeníci po zážitku s Ježišom boli celí rozradostení, utekali za ostatnými priateľmi späť do Jeruzalema a kým im rozprávali, čo zažili, zjavenie vzkrieseného Pána sa opakuje, Ježiš je odrazu medzi nimi. Keď čítame pozorne záver Lukášovho textu, vidíme, že zjavenie spojené s vystúpením do neba je pokračovaním toho jedného zjavenia, čo začalo s učeníkmi z Emauz. Ježiš svojim učeníkom dáva úlohu byť jeho svedkami, prisľúbi im moc zhora a vyvedie ich z mesta von. Tam sa im stratí z očí.

Asi sa nedokážeme celkom oslobodiť od fyzickej predstavy, že nebo je nad nami, niekde hore, ale predsa len, pokúsme sa predstaviť si ho správnejšie. Vzkriesený Ježiš nešiel do neba, k Bohu Otcovi, až na 40 deň po svojom zmŕtvychvstaní. To sa len Lukáš v knihe Skutky apoštolov zmieňuje, že Ježiš sa po svojom utrpení 40 dní zjavoval (Sk 1,3). Kde bol Ježiš počas tohto obdobia? Bol v nebi, bol u Boha. A kde je to nebo, kde je ten Boh? Hoci naša fyzická predstavivosť nás láka povedať, že niekde hore, pravdou je, že nebo je čosi ako naše životné prostredie. Božie životné prostredie, v ktorom – ako raz povedal apoštol Pavol – „žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk17,28). Zamestnaní unavujúcimi i zraňujúcimi zážitkami často nedokážeme to Božie životné prostredie vnímať. Ale ono tu je, sme v ňom.

Keď sa nejakému známemu človeku, či je to športovec, muzikant alebo politik nedarí, povie sa, že má netvorivé obdobie. Príčinou môže byť hriech, choroba, neúspech, a asi najčastejšie strata blízkeho človeka, rozchod s partnerom, partnerkou. Naopak, ani nie fyzická blízkosť, ale skúsenosť porozumenia, lásky, priateľstva dodáva človeku krídla, silu, radosť zo života. Taká skúsenosť je tým pravým životným prostredím, v ktorom žijeme, hýbeme sa sme.

To, čo nazývame nebom, je takouto skúsenosťou. Aby sme ho vnímali, potrebujeme občasné zážitky zjavenia. Tie môžu mať podobu pochopenia, zmúdrenia, keď nám niekto niečo veľmi dôležité vysvetlí, keď nám podá pomocnú ruku, daruje priateľstvo, a najmä, keď nám radosťou zažne srdce. Takú radosť vnímame osobitne vtedy, keď sa nazdávame, že všetko je stratené, ale spoznáme, že opak je pravdou. Nedá sa to namýšľať si, nahovárať si to. Ako to ohlasuje tá dnešná pieseň? – „Vstúpil Kristus Pán do neba, aby verným dával seba.“

Dal sa nám naozaj, preto vieme, preto sa radujeme. Nech je to naša spoločná skúsenosť!