Zaslepenie - diagnóza 20. storočia, ktorá trvá

Príspevok je reflexiou na knihu Václava Bělohradského Zaslepená spoločnosť (2025). Zároveň nadväzuje na moje predchádzajúce inšpirácie, ktoré som načerpal z knihy Terezy Matějčkovej Boh je mŕtvy, nič nie je dovolené (2023), kde analyzuje širšie rozmery zaslepenia, a knihy Kto tu hovoril o víťazstve?(2024), kde práve schopnosť zastaviť sa, schopnosť rezignácie na vonkajšie podsúvané podnety, predstavuje možné východisko zo zaslepenia.

1. Canettiho interpretácia zaslepenia

Pre lepšie porozumenie textu Václava Bělohradského sa pokúsim začať najskôr ilustráciou problému pomocou literárneho diela nositeľa Nobelovej ceny Eliasa Canettiho Zaslepenie (slov. preklad 2019). Dielo vyšlo pôvodne v roku 1935, v dobe spoločenskej zaslepenosti, a až s odstupom času v ňom jeho čitatelia i literárni vedci spoznali analýzu 20. storočia týkajúcu sa zmätenia, ktorému podľahla západná kultúra. Canetti v románe odkrýva skutočnosť, ako povýšenectvo rozumu a posadnutosť jedinou myšlienkou, jedinou pravdou, či už osobnou, spoločenskou alebo vedeckou, vedie k postupnému odtrhnutiu sa od reality a k následnej tragédii. Na rozčlenení románu do troch častí možno vnímať dynamický pohyb postupného zaslepenia.

Hlava bez sveta. Z čriepkov poznatkov a skúseností si vo svojej mysli vytvárame predstavu o svete. Obraz, ktorý skladáme z parciálnych častí, skôr subjektívnych ako objektívnych či spoločných, je podľa stupňa uzavretosti a kritickosti viac či menej odlišný od reality. Rozmýšľame a vytvárame koncepty, ktoré nezodpovedajú celkom reálnemu svetu. Od neho sa vzďaľujeme vytláčaním iných názorov a potvrdzovaním si vlastného poznania informáciami, ktoré zodpovedajú nášmu videniu. Pripomína to princíp internetového vyhľadávača, ktorý uprednostňuje to, o čo sme prejavili sprvoti záujem. Bez odstupu od vlastnej perspektívy vytvárame vo svojej mysli uzavretý svet predstáv. Opovrhnutím skúsenosťami a tradíciou strácame vedomie, že svet sa nedá obsiahnuť, nerešpektujeme skutočnosť, že svet ako celok prekračuje naše schopnosti nazerania a poznania. V okúzlení svojho parciálneho videnia formujeme horizonty očakávania, ktoré sú skôr fikciou než zrkadlom reality. V hlavách tak podľa Canettiho nemáme vernú reprezentáciu sveta, ale jeho fikciu.

Čím viac sa nezhoduje s realitou, tým viac presadzujeme svoj horizont očakávania, ktorým sme oslepení. Slepota sa stáva princípom ako žiť vo svete, v ktorom nechceme vidieť to, čo sa nám nepáči. Vzdelanec z Canettiho románu Klein sa učil zaslepeniu, zatváral oči, aby to, čo ho vyrušovalo, nemusel vidieť a myslieť na to, čo bolo okolo neho (Canetti, Zaslepenie, s. 55). V hlave si vytváral a potvrdzoval myšlienkový konštrukt bez častí reálneho sveta, ktoré by ho len zdržovali a rušili sústredenosť na vlastnú prácu. Na podobnom princípe vznikajú ideológie aj idey bezstarostnosti konzumu, kapitalizmu, neoliberalizmu, komunizmu či ďalšie. Predstavy sveta, v ktorom zaslepení ideou nevedome i zámerne zabúdame na to, čo nevyhovuje, na omyly a nedokonalosť človeka, na jeho limity a zviazanosť so zemou i prostredím. Tí, ktorí do tohto sveta nezapadajú, stávajú sa nepriateľmi slobody, pokroku, vedy.

Bezhlavý svet. V takto skonštruovanom svete, bez korekcie s realitou a bez rešpektovania limitov, vo svete bez hraníc, sa ilúzie a ideológie presadzujú na úkor racionálneho myslenia. Vzniká bezhlavý svet – svet bez rozumu, bez kontinuálneho myslenia a vedomia ohraničenosti, svet rýchlych a naliehavých riešení, ktorému každý, kto ešte používa rozum, prestáva rozumieť. Nerozumejú mu už ani tí, ktorí ho konštruujú. Vznikajúce krízy systému prekrývajú hľadaním nepriateľov, čo spor ešte prehlbuje. Ak prestávame rozumieť svetu, ktorého sme súčasťou, nastáva proces apatie a presadzovania parciálnych predstáv. Svet sa rozpadá do nespočítateľných predstáv a túžob v hlavách jednotlivcov. Nekompatibilné množstvo bezhlavých svetov prináša pri vzájomnej interakcii frustráciu, napätie až zničenie sveta – požiar.

Svet v hlave. O čo viac svet uzatvárame, o to viac je svet v hlave iným ako reálnym svetom. Zaslepenie, ako upozorňuje Canetti, nie je len ideové, politické či názorové, ale aj vedecké a technologické. Samotní experti sa v mene vedy opierajú len o to, čo je uchopiteľné, pričom časť reality odsúvajú a venujú sa iba merateľnej oblasti, o ktorú je záujem. Rozvíjajú a prehlbujú často len tú rovinu poznania, na ktorú sa vyčleňujú finančné prostriedky.

V naznačenom kontexte možno hovoriť o konci dejín kontinuálneho myslenia, na ktorého počiatku bolo slovo. To rešpektovalo neobsiahnuteľnosť reči – v nádeji, že pri otvorenom rozprávaní sa vytvára priestor na tvorivosť a budúcnosť. Uzavretie sveta do technických myšlienkových konštrukcií, do funkčných ideí, zužuje perspektívu budúcnosti a splošťuje svet. Dôsledkom je zmena vnímania času, priestoru aj zmyslu. Snahy vrátiť zmysel ľudskej existencii bez hlbšieho porozumenia jednotlivým procesom zaslepenia, ktoré pretŕhajú niť kontinuálneho myslenia medzi minulosťou a budúcnosťou, vedú podľa Hannah Arendt k permanentnej skratke, túžbe po násilí, totalite a ideológii. K zaslepeniu čiastkovými cieľmi na úkor hľadania a odkrývania zmyslu existencie. V európskom kontexte sa viera v to, čo nás presahuje, príliš rýchlo zredukovala na ideu neviditeľnej ruky trhu a na fiktívnu predstavu o neustálom raste, akoby Zem a človek nemali svoje limity.

2. Zaslepenie cieľmi, ktoré nerešpektujú zmysel, ako dôsledok straty odstupu

K dôležitým rysom kultúry patrí udržiavanie prostredia pre život, upevňovanie identity a hľadanie zmyslu a miesta človeka v spoločnosti aj vo svete. Človek rástol vďaka schopnosti vysporiadať sa s realitou, miestom a spoločnosťou, do ktorej sa narodil. Jeho akceptovanie vlastných limitov, vďaka ktorým je jedinečný, a vedomie spolupatričnosti s druhými, vďaka ktorým vôbec je, mu prinášalo oslobodenie k životu a tvorbe, bez výhovoriek na podmienky či druhých. Vnímanie presahujúceho celku a svojho postavenia v spoločnom príbehu umožňovali jednotlivcovi i spoločnosti zaujať odstup od zdanlivo ťažkých či neriešiteľných situácií, čo pomáhalo nepodľahnúť beznádeji alebo nutkavému prispôsobeniu sa.

Keď sme svet sústredili len do myšlienkovej konštrukcie, naša pozornosť sa začala postupne upriamovať od celku k jednotlivcovi, čo stratou odstupu od zúženej predstavy prináša potrebu reakcie či konflikt. Strácajúci nadhľad nad behom dejín, ktoré sa nedajú posudzovať z jednej perspektívy, a chýbajúca pokora spojená s vedomím vlastných limitov, zúžili svet do súčasnej podoby, pričom sa rozširuje priestor bielych miest a slepých škvŕn. Postupnou redukciou zmyslu na individuálne ciele a vo viere, že príbeh ľudstva stojí a padá len na jednotlivcoch, nastáva zaslepenie sebou a lyrickou predstavou o svete. V nej sa druhí, tí s inými predstavami a víziami, stávajú zrazu nebezpeční. Takéto zaslepenie prináša melanchóliu, napätie i vojny v mene presvedčenia o vlastnom spravodlivom konaní. Myslenie sa vyčleňuje zo spoločného vzťahu k svetu, ktorý nás presahuje, „rozum sa rozviedol s esenciami a stal sa ľstivým,“ konštatuje Václav Bělohradský (Zaslepená společnost, s. 133).

Tento sebaklam sa stáva lákadlom pre niečo nové, „pokrokové“, pre hľadanie šťastia v novom usporiadaní sveta. Stojí na fikciách progresu, raja na zemi, rovnosti vo všetkom, neustálom rozvoji či neviditeľnej ruke trhu. V týchto konštrukciách vábivej budúcnosti sa zmysel ľudskej existencie presúva z konkrétneho príbehu existencie, z daného času a priestoru, do budúcnosti, radikálnym odtrhnutím od minulosti. Jednotlivec vyňatý zo spoločného príbehu zostáva nielen osamelým, ale pôvodne spoločné základy spolužitia sa rozpadajú do individuálnych interpretácií a strácajú kompatibilitu. Ako píše Bělohradský: „slová sa roztiekli do fiktívnych svetov, mosty cez medzery v kauzálnych dejoch sa zrútili“ a „nikto už nie je tým, za koho sa má“ (s. 133). To odkrýva, prečo sa otázky identity, transrodovosti či pochybností o vlastnom tele stávajú jedným z únikov od podstaty problému či reality. Kultúra strácajúca kritické periférie vo vzťahu k prevládajúcim či lyrickým predstavám prestáva byť pôvodnou európskou kultúrou.

3. Zaslepenie politikou a formou demokracie

Václav Bělohradský odkrýva rozpor reality s tým, čomu sme verili a čo dávalo legitimitu aj demokracii. Prevrátili sme jej podstatu. Pôvodne v politike nešlo o boj jednej pravdy proti druhej, ale o ponuku služby a názorov, ktoré sa uchádzajú o priazeň voličov. Namiesto rešpektu k druhým názorom a hľadaniu kompromisu, čo boli základné parametre demokracie, sa politika zredukovala na boj za a proti, a na odstránenie druhého názoru. Politici, ktorí sa zameriavajú a podporujú odstránenie či nezverejnenie iných názorov, sú v podstate proti demokracii. „Demokracia prežije všetko, s výnimkou zákonov na ochranu demokracie“ (s.  19). „Každý zákon na ochranu demokracie etabluje nebezpečnú ideu, že demokracia má mať nejakú podstatu, že moc je vyhradená určitej triede moci-hodných“ (s. 19). 

Prevrátenie demokracie vidí Bělohradský aj v tom, že legitímna väčšina s delegovanou dočasnou mocou, je zoslabovaná, a jej schopnosť rozhodovať je blokovaná chránenými menšinami. Oslabilo sa základné právo väčšiny schvaľovať a meniť zákony podľa legitímne presadených názorov vo voľbách. „Ak nemajú občania šancu patriť k legitímnej väčšine, ktorá môže meniť zákony a kolektívne ciele, je demokracia len chatrnou mediálnou konštrukciou“ (s. 21). Riešia sa zástupné problémy. Tento deficit majority je prekrývaný ideológiou a ilúziou, že ide o práva jednotlivca či menšín. Tie prirodzene nemajú byť potláčané, no nemôže jednotlivec či menšina vyžadovať od legálnej väčšiny výkon moci a prijímanie legislatívy, ktoré nezodpovedajú kompromisu, ktorý vzišiel z volieb. Zaslepením je aj presadzovanie paradoxu, keď sa v mene liberalizmu, ktorý stojí na princípe „čo najmenej štátu a zákonov“, vyžaduje legislatíva, ktorá vstupuje do výsostnej súkromnej a intímnej sféry spolužitia. V tomto kontexte sa Foucaultovo uvažovanie v diele Vôľa k vedeniu a Zrodenie biopolitiky stáva prorockým. Moc má tendenciu vstúpiť aj do tých sfér ľudského rozhodovania, ktoré majú byť uchránené pred vonkajšou mocou.

Verejný priestor je prioritne priestorom hľadania kompromisov v otázkach udržania a rozvoja spoločnosti. Túto sféru názorových stretov pohltili individuálne ciele a médiá. Tie, ako upozorňoval už Jürgen Habermas v Štrukturálnej premene verejnosti, postavené do prostredia trhu fungujúcom na princípe zisku, zoslabujú a limitujú názory, ktoré nezapadajú do koncepcie a záujmov vydavateľov. V snahe zaujať a rýchlo sprostredkovať sa zviditeľňujú skratky a konštrukty, ktoré prekrývajú a skresľujú realitu. Skreslenie nemusí byť zámerné, vyplýva zo samotnej podstaty techniky a mediálnej komunikácie, čo jej zrýchľovaním prehliadame. Nasvietením toho, čo sa preferuje, vznikajú tmavé škvrny a zaslepené súvislosti, čo vedie k ďalšiemu zužovaniu reality. Doba prebytku informácií expanziou elektronických médií „zviditeľnila neudržateľné rozpory priemyslovej modernosti, a tým rozložila jej politickú a morálnu legitímnosť“ (s. 102). Prepletaním médií s množstvom čiastkových informácií vzniká nová hyperrealita. Pri obrazovke sa mení pôvodný čas udalosti a na dosah ruky sa prenáša do obývačky vzdialený priestor, čím vzniká nová situácia, odtrhnutá od reality i kontextu. Človek je súčasne myslením a tvorbou názorov na viacerých miestach, doma i vo svete. 

Médiá ponúkajú množstvo transformovaných skratiek neuchopiteľnej skúsenosti (parciálny zlomok z celého príbehu) ako uchopiteľnú informáciu o skutočnosti a zároveň sa nám čoraz viac pokúšajú ponúknuť aj spôsob, ako tomu rozumieť. Vytvárajú sa alternatívne svety k realite a sprostredkovanému obrazu. To, proti čomu sa oficiálne bojuje v mene pravdy, proti dezinformáciám, je boj proti tomu, čo v technologickom a mediálnom svete vytvárajú aj tí, ktorí proti dezinformáciám bojujú. Ide o začarovaný kruh, ktorý bez odstupu od riavy, ktorej sme súčasťou, nemožno riešiť. Technológia prenosu vytvára z médií nosiče informácií a správ tak, že redukujú proporcie, rytmus a vzťahy vo svete do prenositeľnej formy, čím sa mení samotná podstata diania. Vďaka internetu sa pôvodná schopnosť myslenia, času a priestoru oddeľovať príbehy a súvislosti znížila. V mysli dochádza k spájaniu i pôvodne nespojiteľných skutočností, k vsadeniu našich predstáv do úplne odlišných reálií. Prestali sme vnímať limity a čas ako lineárnu príležitosť pre tvorbu a porozumenie príbehov a dejín, začali sme sa v danom priestore domáhať svojich predstáv. Sú bez časového a reálneho podkladu, pretože sú vyvolávané s cieľom upútať pozornosť, ako pri rolovaní na internete. Jedna udalosť sa prepletá cez druhú, jeden zážitok prekrýva druhý, bez širšieho kontextu s prehlbujúcou sa závislosťou. „Náruživí obyvatelia priestoru si neustále vyberajú z toho, čo je vedľa seba“ (s. 103), z toho, čo sa im ukazuje. Zaslepenie tým, čo sa nám ukazuje, prináša v okamihoch vytriezvenia rozpor medzi tým, čo sme videli, mysleli a medzi samotnou realitou.

Zaslepenie čoraz individualizovanejším videním sveta je spojené s frustráciou. Podľa Bělohradského je jednou z príčin strata dôvery v demokraciu práve v čase globalizujúcej informačnej a komunikačnej technológie, ktoré premenili verejný priestor na „všetko pohlcujúci digitálny močiar“ (s. 55), nad ktorým stratili prirodzené autority moc. V takomto priestore tečúcich a individuálne sa presadzujúcich názorov sa rozkladajú aj možnosti dorozumenia. „Z digitálnych močiarov sa vynárajú nie väčšiny občanov spojených spoločným názorom, ale zlepence rozhnevaných jednotlivcov spojených resentimentmi. „Takéto víťazné väčšiny môžu mať niekedy veľkú početnú prevahu, ale nie sú to väčšiny názorové, nemajú preto dostatočnú legitimitu, ani autoritu,“ upozorňuje Bělohradský (s. 55).

Problém však nespočíva prioritne v médiách. Na nich som sa pokúsil naznačiť prehlbujúci sa rozpor medzi horizontom očakávania, medzi našimi predstavami a realitou či jej možnosťami. Rozpory poukazujú na to, že vízia a ideál, o ktorý sa roky opierame, má určité trhliny, ktoré sa rýchlosťou a zaslepenosťou zväčšujú.

Pre porozumenie zaslepenia a prehlbujúceho sa nedorozumenia napriek komunikačným výdobytkom je podľa Bělohradského dôležité porozumieť režimom reči, v ktorých komunikujeme. Reč podobne ako človek získava svoju autoritu v okamihu tvorby príbehu, ktorý dáva reči i človeku zmysel. Reč spája videné s mysleným, myslené s prežívaným a človeka s človekom. Potrebné je pritom rozlišovať medzi rečou a vyjadrovaním. Reč presahuje naše možnosti a schopnosti vyjadriť sa, „skrze nás sa dostáva k slovu“ (s. 48) krajina, strom, časť príbehu a skúsenosti, pre ktorú hľadáme slová. Reč je podľa Bělohradského ako hra s nepredvídateľnými situáciami, ktoré nás nútia hľadať slová na vyjadrenie svojich pocitov a porozumenia veciam. Vyjadrujeme tak svoju schopnosť zachytiť stav. Nikdy však nejde o konečné vyjadrenie, ani o definitívne poznanie. V tomto porozumení je zjavné, že v okamihu, keď podľahneme presvedčeniu, že dokážeme vyjadriť poznanie úplne, upadáme do zaslepenia a strácame rozum. „Mať rozum znamená naopak vedieť sa zmieriť s tým, že v nekonečnej hre reči vyvstávajú nároky na vyjadrenie, ktoré rozvracajú všetky inštitucionalizované sebaobrazy“ (s. 48). „Pravda vo všetkých svojich podobách nie je nič iné než skúsenosť o rozdiele medzi tým, čo sa chce v reči dostať k slovu, a tým, pre čo vieme nájsť slová“ (s. 48).

V rámci komunít a spoločnosti sme prepojení vďaka režimom reči, ktoré umožňujú mať spoločné ciele a navzájom sa dorozumieť. Každý režim reči má svoje pravidlá, ktoré legitimizujú určité odpovede na otázky, no zároveň má aj svoje limity a slepé škvrny. K takýmto škvrnám patrí aj preceňovanie subjektívnych pocitov a názorov. Napätie medzi jednotlivcom a spoločnosťou patrí k základným napätiam v spoločnosti a nemôže byť riešené na úkor jedného či druhého. V európskej civilizácii bol základným legitímnym východiskom naratív vytvárajúci priestor pre pokračovanie života napriek konečnosti jednotlivca, pričom legislatíva nezasahuje do súkromia a myslenia jednotlivca, ale upravuje vzťahy vo verejnom priestore tak, aby každý mohol byť vypočutý. Najrelevantnejšie sú tie postoje a názory, ktoré zohľadňujú čo najširší spoločenský záujem a konsenzus. Jedným z problémov súčasného európskeho režimu reči je uzavretie rozprávania do individuálnych predstáv a do presvedčenia, že náš spôsob života je najlepší a nemá alternatívu. Ide o zásadný odklon od pôvodnej starosti o svet (podľa J. Patočku „starosť o dušu“) k zdanlivej starosti o jednotlivca. Ten však bez ostatných a kontinuity života nemá ani práva, ani slobodu, ani zmysel existencie. Individuálne predstavy a ciele prekryli verejný priestor a namiesto starosti o svet sme začali boj za presadenie vlastnej pravdy. Sústrediť sa v takomto priestore na boj proti druhým či prekrývať hľadanie pravdy maskou boja s dezinformáciami je len prehĺbením zaslepenia. V prostredí bez kontinuity, dôvery a úcty k presahom života sa totiž pravda nedá ani odkryť. Bělohradský v tomto kontexte cituje Bohumila Pečinku, podľa ktorého ten, kto hovorí o vplyve dezinformácií na chod sveta, podľahol konšpiračnej teórii pre intelektuálov (s. 89). Z boja proti dezinformáciám sa stal nielen biznis, ale aj pokus vytlačiť nepohodlné názory. Dlhodobá rezignácia na kultiváciu verejného priestoru, azda aj dobre mienené snahy ovplyvňovať ľudí médiami, priniesli ovocie, ktoré sa nedá riešiť cenzúrou. „Pluralita hľadísk nastoľuje vždy otázku, či ostatní nemajú pravdu,“ čo umožňuje udržiavať rozum pred uzavretím sa (s. 91).

Nadprodukcia informácií prináša prirodzenú obranu každého, kto informácie berie vážne. Schopnosť absorbovať a porozumieť množstvu prelínajúcich sa javov je limitovaná. Prirodzene si tak podľa priorít a vlastného videnia vyberáme tie, ktoré potvrdzujú náš pohľad na svet. V situácii nahrádzania osobných kontaktov a dlhodobých vzťahov elektronickým sprostredkovaním to zákonite prehlbuje nedorozumenia medzi nami. Prebytok informácií prináša aj pokles pozornosti. O to viac sa vedie boj o pozornosť v médiách, čím vzniká tlak viac na emócie než na rozum. Informácie upriamené na pozornosť však prinášajú čoraz viacej skúseností rozporu medzi tým, čo sa deklaruje, a tým, aká je realita. Spoliehať sa v takejto situácii na klasické modely demokracie a komunikácie, na víťazstvo rozumu nad emóciami, sa zdá iracionálne.

Nasvietenie mediálneho sveta nemá slúžiť samoúčelnému posudzovaniu či odsúdeniu, ale porozumeniu skutočnosti, že informácie by nemali zostávať vytrhnuté z kontextu a širších súvislostí. Žiť v realite, v darovanom čase a priestore, predpokladá prijať limity seba i spoločnosti. Akokoľvek sú skratky k ideálom, predbiehania času a skracovania vzdialeností k cieľom lákavé, nemali by sme sa dať nimi zaslepiť.

4. Zaslepenie ekonomikou alebo či ekonomika má slúžiť alebo vládnuť človeku a spoločnosti

Cieľom spoločenského života sa stáva neustály rozvoj meraný kapitálom a zvyšujúcim sa HDP, čo je však v rozpore s limitami človeka i zeme. Pád východného bloku s centralizovanou ekonomikou sme považovali za víťazstvo takzvaného voľného trhu nad jeho centrálnym riadením. Tento pád však prekryl a nevyriešil pretrvávajúci problém voľného trhu. Slobodná ruka trhu mala spravodlivo rozhodnúť o prerozdelení kapitálu podľa zásluh. Zisk a akumulácia kapitálu v rukách približne 2 % obyvateľstva nie je len výsledkom kvality podnikania, ale aj využívaním lacnej pracovnej sily tretích krajín, ich nedostatočnej legislatívy a nechránených zdrojov. Osobitou kapitolou je bankový priestor a špekulácie na burze i na finančných trhoch, kde straty platil štát z verejných zdrojov a zisky zostávali v rukách jednotlivcov bez primeranej zodpovednosti. Týka sa to aj ekologických katastrof a znečistenia, kde do ziskov nie sú v plnej miere zakomponované dôsledky podnikania.

Koniec 20. storočia v bývalom východnom bloku rýchlo odkryl v procese transformácie a privatizácie, že v otázkach voľného trhu a slobody podnikania nejde primárne o spravodlivosť ani o rovnocenné podmienky. A nešlo len o zlyhania v transformujúcich sa krajinách. Dampingové ceny a tvrdé podmienky na prijatie do Európskej únie neboli ani o slobode, ani o súťaživosti. Nehovoriac o privatizácii energetiky a nákladnej železničnej dopravy, ktoré roky štát budoval z verejných financií. Podmieňovať vstup do rovnocenného spoločenstva prijatím podmienok závislosti (ekonomickej, energetickej, ideovej) nemá s princípmi slobody nič spoločné. Pomoc sa časom odkrýva ako maska, ktorá je v konečnom dôsledku nastavením podriadeného vzťahu. Ukazuje sa to aj pri využívaní spoločných európskych finančných zdrojov, ktorých použitie pre jednotlivé štáty je čoraz viac podmieňované nie kvalitou projektu, ale názorovou a ideologickou jednotou, čo je v príkrom rozpore s princípom demokracie a slobody. To je podhubím pre protieurópske či extrémistické hlasy, pričom riešením nie je odstránenie ich reprezentantov alebo ich umlčanie. Dvojtvárnosť a zaslepenosť v tomto kontexte potvrdil aj nedávny prejav kanadského premiéra v Davose.

Zaslepenosť v ekonomike súvisí s podľahnutím fikcii o neviditeľnej ruke trhu a najvyššej hodnote peňazí. V tejto viere sa popretŕhali dlhodobé väzby a jednotlivcov sme vystavili tlaku globalizovaného trhu, na ktorom majú iba mizivú šancu uspieť. Na svoj rast a rozvoj potrebujú  investície, ktoré ich však vťahujú do záväzkov, ktoré ich čoraz viac zbavujú slobody. Jednotlivci musia dodržiavať legislatívu danej krajiny, ktorá limituje svojvôľu podnikania, no globalizované skupiny, ktorých sídlo je mimo krajín dohľadu, podnikajú aj v krajinách kontroly, kde však nenesú dôsledky plynúce zo svojich ziskov. Ani za dlhodobé ekologické znečisťovanie zeme. Biznis s odpadom, ktorý sa vyváža do krajín bez legislatívy či do mora, betonárske a naftárske lobby dokážu presadiť svoje záujmy na úkor verejného záujmu. Podobne je to s legálnym aj nelegálnym konaním v globálnej ekonomike. Vďaka lobingu je niekedy výhodnejšie postupovať legálne a inokedy zaplatiť pokutu. Veľkí ekonomickí hráči rozhodujú nielen o investíciách, ale aj o legislatíve v prospech svojich ziskov. Zákon nie je problém. Na základe právnej analýzy si spočítajú, či je pre výšku ich ziskov výhodnejšie cez lobistické skupiny zmeniť legislatívu, alebo zaplatia pokutu.

Tieto praktiky prenikli aj do oblasti vedy a zdravotníctva. Veda už často nestojí na nezávislom a slobodnom výskume, ale v mnohom závisí od finančných a kapitálových vkladov. „V globálnej ekonomike je odhaľovanie korupcie pravdou, ktorá zakrýva lož o celku. Tou lžou je báchorka, podľa ktorej súčasná kríza nie je dôsledkom legálneho fungovania systému, ale nelegálneho konania jednotlivcov a skupín. To, že na stavbe diaľnic sa niekto nelegálne obohacuje, je menší problém než moc automobilovej, betonárskej a naftovej lobby stavať diaľnice a na ich stavbe sa obohacovať legálne, na úkor celkovej reformy dopravnej infraštruktúry, ktorá slúži súkromnej doprave namiesto toho, aby slúžila efektívnejšej a lacnejšej hromadnej doprave“ (s. 362). Korupcia je tak skôr dôsledkom systémového tolerovania žitia tu a teraz na úkor spoločného príbehu a uchovávania života pre budúce generácie. 

„Pravda o korupcii slúži ideologickému klamstvu, podľa ktorého v systéme obiehajú dve mince, jednou sa platí v ekonomike a druhou v politike. V skutočnosti je minca len jedna, má dve strany a záleží na okolnostiach, kedy padne hore stranou ekonomickou a kedy tou politickou. Pomocou hesla boj s korupciou ideológovia globálneho kapitalizmu predstierajú, že kapitál je (môže a má byť) niečím iným než prezlečením politickej moci. Nie, kapitál a politická moc sú tá istá postava v dvoch prezlečeniach“ (s. 363). Oddelenie politiky a ekonomiky je iba na najnižších úrovniach spoločnosti, no vo vyšších vrstvách sú pevne spojené v jedno. Od energie cez dopravu, infraštruktúru vedy a výskumu, farmaceutický priemysel, biotechnológie, médiá, bankovníctvo a často aj vedenie vojen, to všetko podľa Bělohradského je zliatinou kapitálu a politiky. V tomto kontexte je vízia voľného trhu utópiou. Potvrdzujú to napríklad aj zverejnené depeše z WikiLeaks: „Už sa nám podarilo infiltrovať na všetky ministerstvá“ (s. 363). Nie sú špinavé peniaze, to sa len snažia tí, čo ich používajú pre vlastné zisky, vytvoriť dojem tejto dilemy.

Záver

Diagnóza spoločnosti nemá viesť k apatii, ani nostalgii za starým poriadkom.  Vedomie o tom, že svet, ako ho poznáme, je svetom v našej hlave či našej mysli, nás oslobodzuje od boja a nenávisti k iným, a to aj k svetom v ich hlavách. Čas takto získaný je príležitosťou  byť otvorený k pokračovania života a k uplatňovaniu  svojej energie a talentu v reálnom svete. Venovať ju tomu, na čom stojí náš svet, čomu veríme. Pravda a spravodlivosť nie je totiž o ich násilnom presadzovaní a už vôbec nie o zákonoch, ale ich realita a legitimita sa odkrýva žitím v konkrétnych vzťahoch. Oslobodzuje nás od strácania času sprostredkovanými interpretáciami a diskusiami, na ktorých výsledok a priebeh nemáme dosah. Privádza nás späť na zem, do reálneho času a priestoru, do osobných stretnutí a ku každodennému konaniu. Jedine tam môžeme byť prijatí či prijať druhého. Napätie medzi očakávaním a realitou je výzvou pre korekciu najskôr nášho videnia. Neznamená to poprieť skúsenosť, ale odstúpiť od toku podnetov i izolovaného vlastného príbehu do perspektívy príbehu života, ktorý nás presahuje. Chcieť lepší svet, neznamená meniť iných či ich názory, ale sám byť lepším a otvorenejším. Nepodľahnúť vlastnému zaslepeniu.

Použitá literatúra

Arendt, Hannah, Mezi minulostí a budoucnosti ,Brno: Politika a společnosť, 2002

Bělohradský, Václav. Zaslepená společnost. Eseje z doby těsne před koncem. Praha: Karolinum 2025.

Canetti, Elias. Zaslepenie. Bratislava: Hronka 2019.