Podaním ruky prejsť hmlou

Noc bola krátka. Z chaty sme vyšli nadránom. Slnko sa dalo iba tušiť z brieždenia, chlad noci ešte panoval v ovzduší a zanechával rosu na tráve. Viackrát prediskutovaný plán bol jasný, vystúpiť na alpský trojtisícový štít predpoludním, aby sme do zotmenia boli späť. S pribúdajúcim svetlom sa úzky vychodený pás pod nohami strmo kľukatil, až sa stratil na kamenistom podklade. V okamihu, keď sa pred nami malo medzi dvomi štítmi odkryť úpätie cieľového kopca, prekryla nás hmla. V hustom chladnom opare zmizlo všetko. Aj kontúry vlastných topánok. Zostal som stáť. Intuitívne vyšiel zo mňa pokrik, ktorý vrátil ku mne priateľa kráčajúceho predo mnou. Chytili sme sa za ruky a čakali. Nedalo sa pokračovať, ani zostúpiť späť. Všetky plány, načítané informácie i mapy boli v tom okamihu zradné. Až vietor a slnko postupne odkrývali obrysy a my sme sa mohli rozhodnúť, ako budeme postupovať ďalej.

Tá hmla mi pripomenula myšlienkové prostredie, ktoré nás často obklopuje. V mediálne sprostredkovanej dobe žijeme akoby v hmle, ktorú prehlbujú emócie, názory aj obrazy presiaknuté do informácií. Pohybujú sa rýchlosťou svetla, bez tiaže k prostrediu ich vzniku, bez viazanosti ku kontinuite a realite. Tú opustili v okamihu, keď boli kvôli sprostredkovaniu vyňaté z celku príbehov, aby mohli čo najrýchlejšie plynúť sociálnymi sieťami, médiami a internetom. Bez spätnej reflexie, premýšľania a komunikácie sa v množstve a rýchlosti vytvára neúplný zahmlený obraz, stopy v našej mysli. Nahrádzajú celok reality a vytvárajú okolo nej opar zdania. Hmla je o to hustejšia, o čo viac prispôsobujeme vlastné interpretácie jednostrannému videniu sveta. V kombinácii so snahou zviditeľniť sa, odkryť to najlepšie z nás alebo to najhoršie z druhých, vzniká kondenzát, cez ktorý nevidíme ani do vlastnej duše. Vytvorili sme si repliky nielen o svete a o iných, ale aj o sebe. Už neodkrývame realitu, ale na základe osobného porozumenia ju skôr zahmlievame vlastným skreslením. Často sa v tom strácam. Intuitívne, podobne ako v horách, skúšam zastať. Nastaviť sluch a hľadať tých, ktorí v hmle nepokračujú vpred, ani vzad, ale snažia sa navzájom podržať. Žiť a rozprávať v prítomnosti, nie na úkor iných v mene budúcnosti, pravdy či spravodlivosti, ani v ustavičnom sťažovaní sa, ale s vďačnosťou za to, že sme. 

 Keď hmla v horách prenikla všetko navôkol, nepomohlo nám vedomie, že približne vieme, kde je vrchol či chata. Boli zaznačené v našich hlavách i na mape. No realita bola taká, že sme nevideli nič. Zostala len podaná ruka a schopnosť prehodnotiť vlastné ciele. Tie by sme si mali ujasňovať a korigovať aj v spoločnosti. Najdôležitejšie však je nestratiť kvôli nim blízkych ľudí a priateľov. Iba oni dávajú zmysel ceste, iba oni sú schopní nezištne podať ruku. A priznajme si, kto z nás to nepotrebuje.

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 12. 3. 2019.