Cesta z dedinky pod horou začala byť únavná. Po necelej hodine sme ju konečne opustili a vkročili cez les na chodník smerujúci k vrcholu. Úľava prišla okamžite napriek stúpajúcemu a nerovnému podkladu. Tvrdý asfalt pod nohami sa zmenil. Kroky začala tlmiť jemná udupaná vrstva trávy, ihličia a machu. Intenzívne slnečné svetlo prešlo do pološera stromov a hluk z cesty vystriedal tichý šum lesa prerušovaný štebotom vtákov a praskajúcimi vetvičkami. Chladnejší vzduch s jemnou vôňou ihličia bol osviežujúcim dúškom pre každý jeden krok. Rozdiel bol zjavný. Vyšliapaný chodník rešpektoval krajinu. Vyhýbal sa prirodzeným prekážkam i stromom, tým majestátnym, no aj tým, ktorých vietor, čas i búrky sklonili k zemi. Všetko tu malo svoje prirodzené miesto. Na rozdiel od asfaltky, ktorej budovaniu v mene projektu padli za obeť nielen stromy, ale aj stáročiami formovaný tok potoka či zvažujúci sa svah pohoria.
Uvedený kontrast mi vnukol myšlienku o strate harmonického vzťahu a vzájomnej úcty nielen k prírode a svetu, ale aj k sebe navzájom. Asfaltka sa mi v tom okamihu stala symbolom arogancie moci, nadvlády a odporu voči tisíckam rokov života na tejto zemi. Bola opakom lesného chodníka, ktorý vznikal v súlade s tým, čo je na prvý pohľad bezbranné či neviditeľné. Obchádzala mravenisko, zurčiaci potok i skaly obrastené machom. Stala sa nenásilnou súčasťou lesa. Bez dominancie, skôr v tichej nenápadnosti, vytvárala možnosť prejsť lesom a vnímať všetky jeho krásy, odtiene, vône i špecifiká. Stala sa pre mňa zamyslením nielen o civilizácii, ktorej som súčasťou, ale aj o vzťahoch, ktoré medzi sebou tvoríme. Nesprávam sa niekedy k druhým podobne bezohľadne ako pri tom budovaní asfaltky? Nechcem čo najrýchlejšie presadiť vlastnú predstavu bez rešpektu k druhým, bez vízie či skúsenosti generácií? Nespojili sme v spoločnosti príliš rýchlo predstavu šťastia s cieľmi, ktoré sú nereálne?
Cesta na vrchol kopca bola nielen krásna, ale aj namáhavá. Veľakrát som sa musel zastaviť a nadýchať sa alebo počkať na tých, ktorí nestíhali. No záverečný výhľad na krajinu a predovšetkým skúsenosť, že cesta bola poučnejšia ako samotný cieľ, mi pripomínajú, že nie rýchlosť či predstavy o budúcnosti, ale ľudskosť a vzájomná úcta dávajú ceste zmysel aj cieľ. Viem, že cesty potrebujeme. No bez rešpektu k druhým a ku krajine prehliadneme krásy života. Cieľ je totiž istý, ale cesty k nemu sú rôzne. Ich hodnota závisí na vzťahu k svetu a ľuďom, na príbehu, ktorý vytvárame.