Na ostatnom mesačnom stretnutí bratislavských kňazov prednášal odborník na morálnu teológiu. Hovoril o probléme spoločného života mladých ľudí pred sobášom. Snažil sa nájsť odpovede na otázky: Čo povedať mladým ľuďom, ktorí prídu na sv. spoveď a spomenú, že žijú s niekým bez sobáša? Kedy im možno dať rozhrešenie pri spovedi a kedy nie? Po jeho prednáške jeden kolega žiadal, aby sme sa konečne dohodli, čo radiť ľuďom pri spovedi a boli sme v tom jednotní. Lebo ľudia vraj chodia od jedného kňaza k druhému a u každého počujú iný názor. Prihlásil sa o slovo starší kňaz, pôvodne povolaním lekár, a povedal: „Rozlúčme sa s predstavou, že budeme raz úplne jednotní. Keď som pôsobil ako lekár, boli prípady, že som aj krútil hlavou nad liekmi, čo iný kolega pacientom predpísal. Čo to bolo za hlupáka, pomyslel som si. Podobne je to medzi kňazmi. Ani lekári ani kňazi nebudú nikdy rovnakí a vo svojom postupe jednotní.“ Zasmiali sme sa na jeho slová niektorí mu dali za pravdu, iní zostali nespokojní.
Ako je to vlastne? Môžu či majú byť kresťania jednotní? Isté je, že Ježiš sa pri poslednej večeri modlil za jednotu svojich učeníkov. Evanjelista Ján jeho slová o vzájomnom porozumení a láske pochopil ako akýsi Ježišov testament, ako to najdôležitejšie, čo chcel Ježiš v mysliach a srdciach svojich učeníkov zanechať: Otče svätý, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si mi dal, aby boli jedno ako my . (Jn 17, 11a) Tak sa mal Ježiš modliť. Viackrát sa pritom zdôraznilo, že Ježiš nechce, aby jeho učeníci odišli zo sveta, ale aby vo svete zostali jedno, ako je jedno Boh s Ježišom. Na jednej strane teda máme Ježišov odkaz o jednote, porozumení a láske a na druhej skúsenosť, že nikdy nebudeme rovnakí a pri riešení aj vážnych vecí celkom jednotní. Musí však jestvovať nejaké riešenie! Nie v prvom rade riešenie tých mnohých praktických otázok, s ktorými sa stretávame, ale riešenie Ježišovej modlitby – aby sme zachovali jeho odkaz, jeho slovo a žili z neho.
Jednotlivé Ježišove slová nemožno vytrhávať zo súvislostí. Čo je súvislosť jeho slov o jednote a porozumení? Historicky je to situácia poslednej večere, situácia pred smrťou. Teologicky, teda zameraním Jánovho evanjelia, je to predstavenie Ježiša ako Božieho Syna, ktorý nás zachraňuje z našej ľudskej pominuteľnosti tým, že sa nám zjavuje ako Boží posol, ba ako Boží Syn. Zároveň nás pozýva do osobného vzťahu medzi ním a Bohom, ktorého osobne nazýva Otec, Otecko... Preto sa v Jánovom evanjeliu dočítame: Večný život je v tom, aby sme poznali pravého Boha a toho, koho on poslal, Ježiša Krista. Kým v gréckej kultúre poznať znamenalo to, čo by sme dnes asi najskôr nazvali vedeckým poznaním, v biblickej židovskej kultúre poznať znamenalo žiť to, čo je spravodlivé, a na svojej najvyššej úrovni poznanie označovalo lásku. Podľa Jánovho evanjelia Ježiš uvádzal do lásky svojím slovom, ktoré sa zasa v biblickom myslení nechápalo len ako slovo, ako „rečičky“, ale ako tvorivé, premieňajúce a zachraňujúce slovo. V tomto význame sa evanjelisti vyjadrujú o Ježišovi, že svojím slovom uzdravoval a liečil. Mal slovo a bol Slovom, ktoré bolo silné a láskavé. Kto prijal Ježišovo slovo, poznanie a lásku na jeho spôsob, stal sa jeho učeníkom. Apoštol Pavol neskôr povedal, že od Mojžišovho zákona k viere v Krista prešiel tak, že pochopil, ako je Bohom milovaný. Túto skúsenosť chcel odovzdať aj iným, preto sa stal apoštolom všetkých. O tejto skúsenosti je Ježišova modlitba: Kto nájde svoju oporu, svoje zakorenenie vo vzťahu medzi Bohom a Ježišom, v Ježišovej skúsenosti tohto vzťahu, už nerieši životné otázky vedeckým poznaním ani kvázivedeckým moralizovaním, ale rieši ich v rámci svojho vzťahu ku Kristovi.
Keď sa vrátim k našim praktickým problémom (napr. koho ľúbiť, s kým žiť a s kým nie, koho podporovať v politike a koho odmietať, kedy je možné vo vede vstupovať do atómového jadra a kedy do jadra ľudského – a spomenúť môžeme tisíc ďalších veľmi vážnych otázok), možno sme už pochopili, že „kresťansky“ odpovedať na všetky tieto otázky neznamená ponúkať nejaké celkom presné odpovede. Odpovedať na problémy a otázky znamená predovšetkým poznať Boha a toho, koho on poslal... Preto kedysi dávno kresťania nežiadali v rímskom senáte zrušiť napr. otroctvo, ale na svojich otrokov sa začali dívať ako na svojich blížnych. Otroci, ktorí uverili v Krista, sami na seba sa začali dívať ako na ľudí, ktorým dal dôstojnosť Kristus. Podobne milujúci sa kresťania, muži a ženy, naučili sa pozerať na svoje vzťahy v Kristovi. Poznali, že ich telá nie sú hriešne, ale tiež, že vášeň nemá byť slepá a že láska je naozajstná, keď chráni partnera a je zodpovedná.
Vzťah k Bohu cez Ježiša menil pohľad na problémy, na ľudí i na seba samého. V tomto poznaní by sme mali byť naozaj jednotní. Bez objavenia svojej hodnoty cez Ježiša Krista nemožno totiž ponúkať liečivé odpovede na tisíce našich problémov. K tomu patrí, že v jednote s ním, v zasvätení sa do poznania Boha, ktorý je láskou, rozdiely v riešení praktických otázok až tak nevadia. Sú len malými schodíkmi na ceste za spoločným cieľom.