Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 24. 04. 2005

5. veľkonočná nedeľa
Jn 14, 1-12
Autor: Karol Moravčík

Známeho speváka a tanečníka Fredyho Ayisiho sa pýtali, čo všetko verí. „Verím v Boha a tým pádom verím v Ježiša Krista, v Budhu, v Alaha...“, odpovedal. „Sú len rôzne formy a podoby náboženstva, ktoré nazývajú Boha rôznymi menami. Ale v podstate je iba jeden Boh.“ Potom sa ešte vyjadril, že mu je blízka filozofia Hare Krišna a predstava, že Boh je neustále na zemi prítomný v nekonečnom množstve podôb. Na prvé počutie je takýto názor mnohým blízky, azda aj viacerým ľuďom v našom kostole: Boh je len jeden, rôzne sú len spôsoby uctievania... Na druhé počutie a po krátkom premýšľaní si však asi uvedomíme, že veci nie sú také jednoduché. Vyznanie „verím v Boha“ môže znamenať len obyčajný názor, že tu čosi také ako Boh jestvuje, ale môže znamenať aj to, že tento Boh ma nejako aj ovplyvňuje, že moja predstava o ňom ma ovplyvňuje a zaväzuje, a to je potom celkom o inom. Napokon, aj Fredy Ayisi dodal, že on sám sa riadi istým typom filozofie či duchovnosti, ktorá sa necháva inšpirovať niektorými pôvodne indickými prúdmi.

Len veľmi naivný človek by si mohol myslieť, že nie je rozdiel v tom, či sa necháme viesť Ježišovým evanjeliom, Mohamedovým koránom alebo Budhovou náukou. Nehovoriac o tom, že aj v kresťanstve, islame a indických náboženstvách je veľa možností, ako to celé chápať a žiť. Dnes nemožno byť lacno kresťanom. Iste, ani budhistom či moslimom. Lacno a ľahko možno o tom len tárať. Podľa dnešného evanjelia si aj blízki ľudia okolo Ježiša potrebovali ujasniť, o čo vlastne ide. Pre to, o čo ide, čo je v myslení a duchovnosti dôležité, sa v mnohých náboženstvách zaužíval pojem cesta. Keď Ježiš hovoril o ceste, ktorou treba ísť, vysvetlil, že nemyslí súbor pravidiel a metód, ale seba samého, svoj život. Na ďalšiu otázku dodal, že kto vidí jeho, vidí Boha, presnejšie, vidí konať Boha. Na rozdiel od indických predstáv Boh podľa Ježiša nepôsobí hocikde a hocikedy, ale najmä v ľuďoch. Ľudia nie sú jednoducho ponorení do božstva, ale často veľmi bolestne a namáhavo objavujú, kde sú a kam patria. Podľa Ježiša nám Boh podáva ruku, aby sme našli domov, aby sme spoznali, kde sme doma. Svoj domov spoznáme najistejšie a najkrajšie vtedy, keď od života neutečieme, ale naopak, ak konáme Ježišove skutky, ak aj v nás, tak ako v Ježišovi, bude Boh sám konať.

Asi uznávame, že človek sa má v živote niečoho držať. Zväčša si to však predstavujeme ako súbor pravidiel a systém poučiek. Kresťanov k takejto predstave trochu zvádza aj skutočnosť, že sme si vypracovali rôzne knižky a zoznamy správnych tradícií a pravidiel pre život. Pritom sa často zabúda, že všetky tieto knižky, zoznamy a pravidlá sú len pomôckami. Sú pomôckami k tomu, aby sme nielen všeobecne verili v Boha, ale žili s ním a z neho. Aby sme vedeli, že aj my máme v ňom domov, teda svoje najhlbšie zázemie a útočište. Obrazne povedané Ježišovou rečou – aby sme vedeli a skúsili, že u Boha a v ňom máme svoju izbičku. Túto izbičku však nemáme ako chudáci, ktorí musia byť vôbec vďační za to, že si ich niekto všimol. Ježiš hovorí, že vďaka svojmu domovu, svojmu príbuzenstvu s Bohom Otcom budeme konať jeho skutky. Ťažko si predstaviť tie väčšie skutky, o ktorých Ježiš hovorí, ale keď si už predstavovať, tak v tom zmysle ako Ježiš žil a aké skutky on konal: On tú svoju izbičku využil na to, aby sa aj nám ostatným postaral o domov. Ak on bol synom Božím, tak sa staral o to, aby sme aj my boli synmi a dcérami Božími. Ak on bol slobodným, staral sa, aby sme sa aj my stali slobodnými. Ak on skúsil silu lásky, chcel, aby sme aj my ju skúsili a ňou žili. Pritom netreba zabúdať, že to najväčšie, v čom sa Ježiš prejavil ako cesta a pravda, je jeho prežitie života ako darovanie sa v láske. Nie dať svet do poriadku, ako chcel Mohamed v mene Alaha, ani povzniesť sa z biedy sveta a vyhasnúť v nirváne ako Budha, ale darovať sa v láske. Až po kríž. Aj za jeho cenu.

Tvrdiť, že ak verím v Boha, tým pádom už verím aj v Ježiša, aj Alaha a Budhu, je ťažký sebaklam. Skôr je pravdou, že ešte neviem a neverím nič a zostávam duchovne bezdomovcom. Rozhodnutie byť úprimne kresťanom však v žiadnom prípade neznamená nejaké seba-obmedzenie. Je to predovšetkým rozhodnutie pre lásku. Nový pápež Joseph Ratzinger to raz prirovnal ako priblíženie sa k ohňu. Kto sa priblíži Ježišovi, priblíži sa ohňu. Musí počítať s tým, že sa popáli. Kresťanstvo je veľké, lebo láska je veľká. Horí, ale nie je to oheň ničivý, ale taký, čo očisťuje a oslobodzuje, čo dáva jas a veľkosť . Byť kresťanom potom znamená odvahu odovzdať sa tomuto horiacemu ohňu . (J. Ratzinger, Bůh a svět, Praha 2003, 151.)

Dnes je Joseph Ratzinger slávnostne uvedený do úradu ako pápež Benedikt XVI. Mnohí sa pýtajú, ako bude viesť cirkev, ako si bude počínať v úrade? Ťažko dnes hádať jeho konkrétne rozhodnutia. Nový pápež je veľký intelektuál, ale rozum dáva do služby lásky – veľkej lásky, ako hovorí... Všetky prípadné zmeny a rozhodnutia v živote cirkvi sa budú odohrávať v rámci tejto predstavy. Myslím si, že v mnohom bude záležať na nás všetkých, a nielen na pápežovi, čo vedení vierou zo svojho rozumu splodíme a  čo svojou láskou vytvoríme.