Rozlúčili sme sa s pápežom Jánom Pavlom II.; na prekvapenie mnohých za veľkého záujmu nielen katolíkov, ale doslova celého sveta. S pribúdajúcimi dňami od jeho smrti budú pribúdať otázky ohľadom pápeža nového, otázky typu: aká bude ďalej naša cirkev? Takéto otázky sú celkom oprávnené. Práve katolícki kresťania by mohli vedieť, že naša cirkev tu nie je „odvčera“, že má za sebou dvetisícročné dejiny, počas ktorých jej štruktúry a organizácie boli rôzne, počas ktorých pápeži, kňazi a veriaci mali rôzne usporiadané svoje vzťahy, mali rôzne názory a riešenia. Iste, najmä katolícke kresťanstvo chce strážiť aj stálosť toho, čo má byť trvalé, chce byť verné tomu, čo by malo pretrvať.
Nepoviem nič nové, ak poviem, že to, čo má pretrvať, je predovšetkým evanjelium, a to, čomu treba byť verný, je spoločenstvo – cirkev. Takéto vyjadrenie by asi podpísali aj nekatolícki kresťania. Lebo deliť nás môže len spôsob, ako si to vysvetľujeme. Katolícky výklad takpovediac viac dôveruje garantovanému dialógu o evanjeliu a cirkvi, a to aj vtedy, ak by boli garanti výkladu (pápež, biskupi, kňazi) hriešni alebo sa v niečom mýliaci. Dnešné evanjelium podľa Lukáša môžeme prijať ako určitý návod na rozhovor, v ktorom nám srdce otvorí Boh sám, a ako svedectvo o spoločenstve, ktoré zakladá vzkriesený Ježiš.
Podľa exegétov (biblických odborníkov) chce Lukášovo evanjelium príbehom o emauzských učeníkoch ukázať, ako prvá cirkev zažívala prítomnosť zmŕtvychvstalého Pána. Zároveň ide o doporučenie ako jeho prítomnosť, a to prítomnosť zachraňujúcu, liečivú, srdce a oči otvárajúcu, možno zažiť aj dnes. Asi vždy, keď uvažujeme o tejto téme, nás napadne pochybnosť, či nejde o ilúziu, pri ktorej človek počuje a vidí to, po čom túži, a nie to, čo naozaj je. O tejto pochybnosti vedel, samozrejme, už Lukáš a celá prvotná cirkev. Preto veľmi poctivo vykreslil pocity a názory Ježišových učeníkov. Nerobili si v tom prvom období po Ježišovej smrti žiadne ilúzie. Sám Ježiš z neba mohol prísť a akokoľvek sa im zjaviť – nepoznávali ho. V skutočnosti, ktorá ich obklopovala, nevideli nijaké znaky nádeje. Až tragikomicky vyznievajú slová jedného z emauzských učeníkov, ktorý Ježišovi vysvetľuje, čo sa stalo s ním, Ježišom, v Jeruzaleme: Ty si vari jediný, čo nevieš... V tej reči nie je žiaden náznak ilúzie, žiadna logická analýza, ktorou by sa prípadne odvodila viera, že Ježiš celkom nezomrel, ani žiadna dôvera v mužov a ženy, ktorí prinášali informácie o hrobe, že je prázdny... Ako prišlo uprostred takejto beznádejnosti a uzavretosti k obratu, k uvereniu, že Ježiš je živý? Ten obrat priniesol sám Ježiš. Priniesol ho rozhovorom o Božom slove a ľudskom trápení. Ježiš sa v rozhovore odvolával na prorokov. Nie na morálku a zákony, ale prorokov, ktorí sa snažili aktuálne počuť Boha a poznať jeho vôľu. Práve proroci rozpoznali, kedy koná Boh – že často koná cez človeka trpiaceho, ale spravodlivého, nie mocného a necitlivého. Obaja učeníci napokon spoznali Ježiša pri lámaní chleba. On, ktorý sa nechal pozvať, sám sa stal hostiteľom, sám vzal do rúk chlieb a podelil sa oň. Uskutočnil spoločenstvo, ktoré nie je jednoducho spoločenstvom kamarátov, blízkych ľudí, ale spoločenstvom ustanoveným jeho ponukou, jeho sebadarovaním.
V takomto konaní cirkev poznáva svojho Pána. Preto vytvára situácie, kde cez prorokov a dnešné skúsenosti vysvetľuje Božie slovo a odhaľuje možnosti záchrany. Vytvára situácie, kde pri stretnutí môžeme zažiť, že nás pohostí on – Ježiš. Ak som hovoril, že treba byť verný evanjeliu a spoločenstvu cirkvi, tak v tomto zmysle – evanjeliu, ktoré nám ohlasuje sám Ježiš, a spoločenstvu, ktoré dáva dokopy sám Ježiš. Nie my, nie pápež, biskupi a kňazi! Lebo nie my sme si evanjelium a cirkev vymysleli. Samozrejme, podpisujeme sa pod to všetko ako umelec pod svoj obraz. Nie sme mimo. Ale dobrý obraz, skutočné evanjelium, skutočná cirkev sa naozaj rodia z otvorenia sa darovanému, z otvorenia sa osloveniu, niekedy priam nakopnutiu. Novinári sa teraz zamýšľajú, prečo sa toľkých ľudí dotkla pápežova smrť – veď určite s ním mnohí nesúhlasili!? Odpoveď je jednoduchá: Nejde o to, či s pápežom vo všetkom ľudia súhlasili. Dôležité je, že pri ňom zažili jeho skúsenosť s Bohom a jeho úprimný záujem o ľudí. Možno práve preto, keď bol najslabší – vo svojom zomieraní – stal sa ešte výrečnejší. Zaujímavo o tom vo včerajšom vydaní novín SME píše mladá poľská spisovateľka Dorota Maslowska. Priznáva sa, že katolícke náboženstvo, v ktorom ju vychovávali, odmietala. Keď bol pápež naposledy v Poľsku bola tínedžerka a vzrušenie nad jeho návštevou ju odpudzovalo. Začala ho vnímať, až keď bol chorý a zomieral. „Až stratou si ma získal pre seba“, napísala. „Je možné, že posolstvo, ktoré svetu Karol Wojtyla zanechal, bude svet ignorovať, že zanikne v omamujúcom reve mašinérie ponuky a dopytu, predaja a nákupu, v ktorej bude človek len lacný náhradný diel, topiaci sa v hlučnom bľabote hitov o láske. Ale možno tento svet až teraz začne vnímať toto posolstvo. Mám 22 rokov a ešte nikdy som sa tak necítila ako človek. Včera sa pre mňa začali dejiny.“ (Teraz už konečne viem, čo sú dejiny, in: Sme-Fórum 9. 4. 2005, 13.)
Mladá spisovateľka je mlado otvorená a až nečakane zrelo hodnotí situáciu. Pokračuje v skúsenosti emauzských učeníkov: Kto je úprimný vo svojich otázkach a sklamaniach, býva oslovený a premenený. Zväčša sa stáva i vďačný a podelí sa o radosť, ktorá sa v ňom zrodila. Skúsme ísť podobnou cestou.