Spracované podľa: Ulrich Schnabel, Unterm Mystikhelm (Pod helmou mystiky), DIE ZEIT, 15.07. 2010; koncom r. 2010 vyšla vo vydavateľstve Pantheon v Mníchove tomuto autorovi kniha: „Die Vermessung des Glaubens“ (Meranie viery).
Téza významného nemeckého filozofa Ludwiga Feuerbacha (1804-1872), že nie Boh stvoril človeka na svoj obraz, ale opačne človek vytvára Boha na svoj obraz, a tým sa odsudzuje sám sebe, lebo svoju skutočnú podstatu prevádza na Boha, ktorý neexistuje, nadobúda vďaka výskumom ľudského mozgu v súčasnosti znova na aktualite.
Už viac rokov niektorí vedci pri skúmaní ľudského mozgu venujú sa okrem iného aj tým oblastiam tohto dôležitého ľudského orgánu, o ktorých sa predpokladá, že by tam mohlo byť miesto zodpovedné za to, čomu hovoríme mystické náboženské zážitky, resp. miesto „schopné“ vstúpiť do kontaktu s nadprirodzenou dimenziou, miesto ako „transformátor“ s transcendentálnou sférou (podľa presvedčenia vedcov inklinujúcich k náboženskému presvedčeniu).
Prof. Persinger z Lauretánskej univerzity v kanadskom Sudbury, zaoberajúci sa výskumom ľudského mozgu, tvrdil, že viac-menej stlačením gombíka dokáže u svojich probantov vzbudiť zážitky náboženského charakteru. Údajne k tomu stačí prispôsobená motoristická helma so zabudovanými magnetickými cievami, ktoré aktivované na špeciálnu frekvenciu dokážu v ľudskom mozgu vyvolať „božské impulzy“.
Veľa probantov, ktorí sa zúčastnili týchto pokusov vo zvukotesnej a odizolovanej komore s nasadenou helmou a vybavení neprehľadnými okuliarmi, referovali o prekvapujúco nečakaných účinkoch. Mali pocit konkrétnej prítomnosti niekoho, niečoho vedľa seba. Mali dojem, že sa nachádza pri nich „anjel strážny“. Niektorí si mysleli, alebo mali pocit, že miestnosť je vyplnená prítomnosťou Boha a niektorí v zhrození prerušili experiment a ušli, lebo sa domnievali, že stretli diabla.
Samozrejme, na takýchto pokusoch sa zúčastnili aj presvedčení ateisti. Niektorí v nádeji, že sa konečne dočkajú „náboženského osvietenia“ . Nič ale z toho nebolo. Zážitok sa zväčša vôbec nedostavil. Medzitým sa vie, prečo probantom, presvedčeným ateistom, mystický zážitok nebol dopriaty. Totiž to, čo pri týchto pokusoch pôsobí, nesúvisí s aktivizovanou magnetickou rezonanciou v helme, ktorá stimuluje isté regióny ľudského mozgu, ale zážitok je podmienený predovšetkým vlastným presvedčením, alebo viac-menej silou vlastnej viery. Tam, kde viera chýba, má takáto „mystická helma“ nulovú účinnosť.
K tomuto poznaniu dospel a dokázal to švédsky psychológ Pehr Granqvist, ktorý tento pokus zopakoval, avšak s rozhodnou zmenou. Tento vedec pri svojich pokusoch nechal ich sčasti previesť na slepo. Len u polovice probantov nechal pôsobiť magnetické pole. Výsledok bol prekvapujúci. Probanti sediaci v tme, vo zvukotesnej miestnosti, izolovaní od všetkých možných vonkajších rušivých momentov s helmou na hlave zažili mystický zážitok aj keď neboli vystavení magnetickým impulzom. Išlo kvázi o „placebo“ pokus.
Pokusy oboch vedcov Persingera a Granqvistsa dokazujú predovšetkým jedno: Silu viery. Je tu predpoklad, že ľudský mozog umožňuje tie najvzrušujúcejšie transcendentálne zážitky za predpokladu, že sme veriaci. Naopak, kde chýba viera v nadprirodzené bytie, resp. prevláda presvedčenie, že žiadne také neexistuje, tomu k transcendentálnemu zážitku nepomôže ani akokoľvek silné magnetické pole.
Tieto pokusy boli z časti potvrdené aj inými vedcami z predchádzajúcich rokov, ktorí sa tiež podujali na skúmanie tých oblastí mozgu, kde by malo sídliť akési „náboženské“ miesto. (I keď tento výskum by mal spadať pod humanitné vedy a ten podlieha iným metódam výskumu ako v prírodných vedách.) Vedci zaoberajúcimi sa výskumom mozgu vsunuli napríklad meditujúcich mníchov do jadrového spintomografu, iní röntgenom prežiarili mozog zbožných kresťanov počas odriekania žalmov, lekári skúmali vplyv modlitieb pri liečbe chorých a psychológovia skúmali aj účinky psychodelických prostriedkov (LSD) na nervovú sústavu a mozog, či veriaci majú tú schopnosť, že sa dokážu skôr uzdraviť ako neveriaci.
Aj keď výsledky týchto študijných výskumov vyzneli rôznorodo, väčšinovo viedli a vedú k tomu istému paradoxnému poznaniu: Na jednej strane má náboženský postoj a jeho praktizovanie dokázateľný účinok na telo a ducha, na druhej strane sú tieto účinky závislé od osobného postoja skúmanej osoby, od hodnôt, ktoré sú jej vlastné a kultúrneho vplyvu prostredia – v skratke povedané, od štýlu a spôsobu viery jedinca.
Na túto skutočnosť poukazujú aj iné experimenty, napríklad tie, ktoré viedla americká výskumníčka, zaoberajúca sa výskumom mozgových procesov, Nina Azari, ktorá je zároveň odborníčkou v teológii a religionistike. V súčasnosti pracuje ako šéfredaktorka gigantickej „Encyklopédie vedy a náboženstiev“. Počas jej študijnej činnosti na düsseldorfskej univerzite skúmala, ako účinkujú významné a dôležité náboženské texty na pochody v ľudskom mozgu. Skúmala, čo sa deje v mozgu, keď ľudia recitujú najznámejší biblický žalm (23) „Pán je môj pastier, láskou si ma chráni, nič mi nechýba...“
Aby získala verifikovateľnú odpoveď, zapojila do experimentu dve skupiny. Jedna sa skladala s príslušníkov evangelikálnej cirkvi, známej rigidnou vierou, ktorí chápu Bibliu ako doslovné Božie zjavenie a recitovanie tohto žalmu považujú za dobrú metódu, ako nadviazať osobný vzťah s Bohom. Ako ďalšia kontrolná skupina fungovalo šesť ateistov, ktorým tento žalm nič nehovoril. Počas toho ako jeden po druhom recitovali žalm 23, potom detskú pieseň a kúsok s düsseldorfského telefónneho zoznamu, merala Nina Azari ich mozgovú aktivitu v jadrovom tomografe.
Výsledok: U zbožných kresťanov pri recitovaní žalmu aktivovali sa celkom iné mozgové časti ako u ateistov. U veriacich boli predovšetkým tie oblasti v mozgu aktívne, ktoré zodpovedajú za riadenie sústredenosti, pozornosti, uvedomovania si seba samého, ale aj cudzieho učenia a oblastí, ktoré sú zodpovedné pri vyhodnocovaní sociálnych závislostí. Azari na základe týchto pokusov vyvodila, že kognitívne procesy vyhodnocovania „sú dôležité pri zážitkoch náboženského charakteru. Náboženské skúsenosti sú podmienené od štruktúry bývalého a súčasného presvedčenia, sú závislé od interpretácie danej rámcovej skúsenosti“.
Vychádzajúc z týchto poznatkov dá sa povedať, že náboženské zážitky nie sú podmienené reakciou mozgu na určité dráždenie, rituál či meditatívne techniky, ale sú rozhodne závislé od sociálneho kontextu, od osobného postoja veriaceho človeka. To znamená, že fenomén náboženskej skúsenosti sa nedá skúmať nezávisle od konkrétneho vierovyznania. Akýkoľvek precízny výskum v neurológii nemôže vypovedať niečo konkrétneho o Bohu, a to na základe celkom jednoduchého dôvodu: „Objekt výskumu neurológov je človek, nie Boh“, ako tvrdí na podklade svojich výskumov Nina Azari.
To však neznamená, že veda by nemohla prispieť k chápaniu a porozumeniu náboženstva. Síce sa nemôže vyjadrovať k obsahu viery, ale aspoň môže niečo povedať o pozoruhodnej schopnosti človeka vôbec „veriť“. Viera dokáže, ako vieme, vyvinúť nepredstaviteľnú silu, lebo veriaci sa vždy pozerá na realitu cez optiku vlastnej viery, vlastných úsudkov a predsudkov. V závislosti od vlastného presvedčenia, zorného uhľa pohľadu, môžu sa stav vecí a rôzne situácie rôzne javiť. Potvrdiť to môžu nielen psychológovia, ale aj politici, umelci atď. Skrátka povedané, aj „realita je vec názoru...“.
V nemalej miere to platí pre náboženstvo. Potvrdzuje to aj výskum psychológa Sebastiana Murkeho na onkologickej klinike Bad Kreuznach. Murke tam robil výskum, v akej miere dokáže viera ovplyvniť proces liečenia u pacientiek postihnutých rakovinou prsníka. Výsledok výskumu potvrdil, že náboženská orientácia dokáže pri zvládaní ochorenia skutočne pomôcť. Ale len za určitých podmienok. Pomoc a útechu vo viere našli predovšetkým tie pacientky, ktoré boli hlboko veriace a mali pozitívnu predstavu o Bohu, tie, pre ktoré sa pojem Boha spájal s hodnotami, ako sú láska, súcit, odpúšťanie, solidarita... Tieto pacientky dokázali svoje rakovinové ochorenie ľahšie znášať, nájsť dokonca pozitívny zmysel ich choroby a psychologický ju lepšie spracovať.
Na druhej strane pacientky, ktoré mali predstavu prísneho, trestajúceho, nie milosrdného Boha, trpeli v klinike depresiami a strachom. Tieto ženy si vďaka svojmu náboženskému presvedčeniu robili výčitky a chápali svoje ochorenie ako trest za svoje hriechy. Takto sa samy dostávali pod ešte väčší (psychický) tlak. Pacientky, ktoré neboli extrémne veriace, skôr nerozhodné vo viere, taktiež neboli schopné pozitívne profitovať skrze vieru. Tieto v klinike trpeli predovšetkým neistotou, pochybovaním a zúfalstvom.
Tento výskum ukázal, ako dokáže vnútorný postoj ovplyvniť človeka a nakoľko viera pri liečení pomáha alebo škodí. Sebastian Murken výsledok svojho výskumu komprimoval do jednej vety: „Náboženstvo pomáha predovšetkým tým, ktorí silno veria, že im to pomôže.“
V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia psychiater českého pôvodu Stanislav Grof vyvinul a praktizoval v kalifornskom Esalene terapiu s LSD u pacientov rakoviny, a to v poslednom štádiu ich choroby. Cieľom tejto terapie nebolo vyliečiť pacientov postihnutých nevyliečiteľnou chorobou, ale pomocou chemickej drogy pôsobiť na ich nervovú sústavu, na činnosť ich mozgu, a doviesť ich tak k transcendentálnemu zážitku, aby dni a týždne, ktoré im zostávajú, prežili dôstojne a vyrovnane. Veľkej časti jeho pacientov táto osem až dvanásť hodín trvajúca jednorazová terapia zabrala a pomohla. A to tak, že obrovské bolesti, ktorými postihnutí trpeli, celkom zmizli, nemuseli brať viac morfium alebo iné utišujúce lieky, tiež stratili strach pred smrťou a dokázali pokojne zomrieť, vyrovnaní so sebou, okolím a so svojím osudom. Grof tieto prípady, ako a čo jeho pacienti zažili, skúsenosti s transcendentálnou dimenziou podrobne popísal vo viacerých vedeckých publikáciách. Píše aj o tom, že u niektorých ani trojnásobná dávka LSD nezaúčinkovala.
Ja sám som mal možnosť zúčastniť sa niekoľkodenného workshopu, ktorý Stanislav Grof začiatkom osemdesiatych rokov v Curychu ponúkol. Bolo neobyčajne zaujímavé môcť pozorovať účinky jeho metódy na ostatných účastníkoch tohto workshopu. Mohol som to pozorovať, jasne i vecne vnímať, vypočuť si, čo ostatní zažili. Ja som bol totiž jediný z tridsiatich účastníkov, na ktorého celkom nič nepôsobilo. Zostal som celý čas pri jasnom vedomí, triezvy, a tak trocha aj sklamaný, že u mňa nič neúčinkovalo... Neskoršie som sa znova pokúsil individuálne pod lekárskym dozorom pomocou chémie vyvolať v mojom podvedomí niečo ako kontakt s „transcendentálnou realitou“. Nepodarilo sa to. Ani po vzatí trojnásobnej dávky. Nebolo to LSD, ale chemikália s podobnými účinkami. Lekári, kontrolujúci a zabezpečujúci tento experiment, zo začiatku nechápali, divili sa, nevedeli si to vysvetliť, prečo v mojom prípade chémia neúčinkuje. Zhodli sa na tom, že pravdepodobne preto u mňa ani „trojnásobná dávka“ nezapôsobí, lebo praktizujem už roky jogu a som imúnny voči takýmto experimentom.
Možno by sa na základe týchto výskumov a experimentov dalo záverom povedať: „Náboženská viera“ by sa mohla chápať ako liek, ako veľmi účinný prostriedok, ktorý dokáže zmobilizovať pozitívnu energiu, liek, ktorý však pri nesprávnom dávkovaní môže spôsobiť aj nežiaduce účinky. Mimoriadne na tom je, že pôsobenie takéhoto „lieku“ je závislé od nás samých, od nášho osobného duchovného postoja, očakávania, od našej viery a dôvery.
Toto môže platiť ešte väčšmi, keď sa naše vnútorné presvedčenie umocní prostredníctvom rovnako zmýšľajúcich veriacich, lebo osobná viera sa stáva náboženstvom v konečnom dôsledku cez spoločenstvo. Cez vykonávanie spoločných rituálov dosiahne umocnenie a silu, cez výmenu skúseností dosahuje svoj zmysel (ale aj nezmysel). Práve vedecký výskum, ktorý sa podujal hľadať vecné dôkazy pre existenciu alebo neexistenciu Boha, vedie v konečnom dôsledku k úsudku, že realita náboženstva nepodlieha podmienkam a metódam prírodovedeckého výskumu, ako sú verifikácia a falzifikácia danej tézy. To značí, že fenomén náboženskej skúsenosti nie je nezávislý a nedá sa skúmať odlúčene od vierovyznania danej osoby. Nakoľko pojmy ako Boh, Budha, Alah pre nás získajú nejakú relevanciu, záleží vždy len a len na každom z nás. To, či existujú alebo nie, je (vedecky) nedokázateľné, a preto druhoradé, keď aj nie irelevantné. Platí to tak pre fundamentalistov ako ateistov.