Cieľom
nasledujúceho textuje stručný prehľad kristológie Rogera
Haighta, ako je formulovaná v jeho diele Jesus: Symbol of God. Tento článok je skrátenou verziou príspevku predneseného na stretnutí Teologického fóra 16. mája 2011. Plnú verziu príspevku je možné stiahnuť v samostatnom súbore na konci článku. V
príspevku sú okrem samotného diela použité myšlienky z
mnohých recenzií a článkov (ich zoznam je uvedený v záverečnej
časti spomínaného dokumentu).
Kto
je Roger Haight
Roger
Haight je americký teológ, jezuita. Narodil sa v roku 1936, pôsobil
na viacerých teologických (väčšinou jezuitských) univerzitách
po celom svete. Bol dlhoročným študentom Edwarda Schillebeeckx-a,
k teologickému odkazu ktorého sa hlási. Bol prezidentom Americkej
katolíckej teologickej spoločnosti (Catholic Theological Society of
America). Venuje sa hlavne otázkam kristológie a ekleziológie.
Jeho
dielo Jesus: Symbol of God vyvolalo rôznorodé reakcie, od výraznej
akceptácie (napr. jeho kniha bola vyhlásená za najlepšie americké
teologické dielo v roku 2000), až po kritiku Kongregácie pre náuku
viery. Pre Haighta je typická snaha o biblické a historické
pochopenie kristológie. Haight sa vo svojom diele pokúsil oddeliť
kristológiu od gréckeho filozofického konceptu, špecificky v
re-formulácii Trojičnej doktríny, interpretácie Kristovho božstva
a úlohy Ježiša v spáse ľudstva. Ide o akademický pokus
absorbovať nové filozofické koncepty do teológie. Ide o výpoveď
celoživotného štúdia a premýšľania 65-ročného teológa.
O
čo ide Rogerovi Haightovi?
Dielo
Ježiš: Symbol Boha je obsiahle pojednanie o význame Ježiša
Krista, ponúkajúc veľmi solídnu teologickú reflexiu. Haight
popisuje Ježiša Krista ako symbol, cez ktorý kresťania spoznávajú
Boha.
Podľa
Haighta, človek nemôže poznávať Boha priamo, ale len cez objekty
našej skúsenosti, ktoré zohrávajú funkciu symbolu. Preto sa
Haight koncentruje na tie aspekty Ježiša Krista, ktoré môžeme
vnímať a zakusovať aj kvalitu takého to prežívania. Zdôrazňuje
aj rozdiel medzi našou skúsenosťou a spôsobmi ako o nich myslíme
a rozprávame. Naše slová sú vždy len dočasné a ako také
tvarované našou historickou skúsenosťou a kultúrnym kontextom.
Jeho teologickým záujmom je reflektovať Ježiša Krista v rámci
dnešných kultúrnych kategórií.
Haight
teda výrazne oddeľuje to, čo môžeme vedieť historicky o
Ježišovi Kristovi a spôsobmi, ako na neho reagujeme a na druhej
strane tajomstvo Boha a Božiu aktivitu.
V
rámci aspektov súčasnej kultúry sa Haight stotožňuje s
postmodernizmom a špeciálne s pluralizmom, ktorý je jeho
integrálnou súčasťou. Z toho vyplýva, že v rámci jeho
zaradenia sa do postmodernej kultúry žiadny konkrétny prístup k
realite môže byť unikátny a privilegovaný. Ježiš nie je
jedinou možnou cestou k Bohu. Pre kresťanov je Ježiš Kristus
normatívny, ale niektoré iné náboženstvá môžu takisto ponúkať
cesty k Bohu a spáse.
Ako
vidí Haight Ježiša z Nazareta?
Haight
tvorí „Kristológiu zdola“ – vychádza z osoby Ježiša z
Nazareta. Ježiš ako človek, ktorý je povýšený Bohom sa stal
Pánom a Záchrancom. Vážne berie historickú kritiku Písma,
stavia na výsledkoch práce kritických biblických teológov.
Haight
zobrazuje historického Ježiša z Nazareta ako ľudskú bytosť. Boh, ktorý
stvoril Ježiša povolal toto ľudské stvorenie späť do vlastného
Božieho života (tým, že ho vzkriesil zo smrti). Ježiša vidí
ako učiteľa, liečiteľa, osloboditeľa. Najpriliehavejšia a
centrálna charakteristika Ježiša , ktorá spája všetky
predchádzajúce charakteristiky je: Ježiš - eschatologický
prorok. Pre Ježiša je typické ohlasovanie približujúceho sa
Božieho kráľovstva. Haight zdôrazňuje, že Ježiš bo
teocentrický – neohlasoval seba samého ale Božie kráľovstvo
Boha, ktorého nazýval Otcom. Ohlasoval Boha, Božiu vôľu, Božie
hodnoty. Interpretácia
Ježiša pre našu dobu má tú istú štruktúru ako mala vtedy, keď
ho ľudia prvý krát stretli. Ježiš bol človek, v ktorom ľudia
stretávali Boha. Základ pre centrálne miesto Ježiša v
kresťanskej viere zostáva ten istý – ľudia v ňom aj dnes
stretávajú Boha.
Symbolická
podstata komunikácie medzi konečným a nekonečným
Symbol
je „to,
prostredníctvom čoho je sprítomňované niečo iné ako je symbol
sám “.
Symbol niečo sprostredkováva. Niečo iné než sám seba tým, že
načrtáva alebo vedie mimo (za) seba smerom k hlbšej alebo vyššej
skutočnosti. Symbol je dynamický, napätý a dialektický. Symbol
môže byť konkrétna vec (predmet) alebo aj vedomie (v rámci
intelektuálnej sféry - udalosť, poézia...). Symbol je vždy
lokalizovaný v našom svete – v čase a priestore. Všetky symboly
sú konečné.
Všetky
skúsenosti s Bohom a rozprávanie o Bohu sú nutne sprostredkovávané
len cez symboly. Konečné
symboly sa pokúšajú preniesť do ľudskej predstavivosti
transcendentného Boha. Symboly však neposkytujú objektívne
informácie o Bohu, ale nasmerovávajú ľudské vedomie a život do
hlbšieho sveta stretávania sa s transcendentnou realitou.
Symbolický jazyk je poetický, obrazný – neponúka objektívnu
znalosť o transcendentnej realite – hoci sprostredkováva istý
zážitok Boha.
Symboly
sa dotýkajú ľudského vedomia a otvárajú myseľ pre
transcendentné predstavy o Bohu – mimo času a do otvorenej
budúcnosti. Prostredníctvom predstavivosti sa symbol stáva bodom,
kde sa transcendentno dotýka človeka, ľudská myseľ sa dotýka
mystérie transcendentného Boha a tiahne človeka k tajomstvu Boha.
Boh sa stáva imanentný a transcendentný zároveň.
Božie
tajomstvo
Haight
verí, že nikto nedokáže a nemôže mať objektívne a vedecky
faktuálne poznanie o Bohu. Boh nemôže byť nikdy plne pochopený.
Ľudia nemôžu mať žiadnu priamu skúsenosť a poznanie
Boha. Preto celý teologický jazyk je symbolický a nie faktuálny.
Boh je pre Haighta tajomstvom. Svet
náboženského symbolizmu, svet jazyka o Bohu, nie je svetom faktov
a digitálnych informácií. Je to svet náboženských skúseností,
je založený na naráciách symbolického stretávania sa s Bohom v
histórii.
Všetky
náboženské symboly - vrátane Ježiša alebo spásy, sú rôzne
symboly, cez ktoré sú prejavované náboženské implikácie vzťahu
stvoriteľ - stvorenie. Náboženské symboly len poukazujú a
sprostredkúvajú transcendentnú realitu. Hoci cez tieto náboženské
symboly nám je umožnené byť vedený a byť poukazovaný na
transcendenciu, nikdy nám nebude možné túto transcendenciu
pochopiť.
Ježiš
ako symbol Boha
Ako
bolo už uvedené v predchádzajúcej časti, kľúčovým konceptom
Haightovho diela je Symbol – osoba, predmet alebo udalosť, ktorá
dáva spoznať alebo umožňuje sprítomniť transcendentnú realitu
Boha, ktorý stále zostáva mimo našej priamej možnosti
poznávania. Haight vidí Ježiša
ako sprostredkovateľa Boha ľuďom. „Ľudia stretávali Boha v
Ježišovi“.
Kresťanský
náboženský symbolizmus zjavuje špeciálne cez Ježiša, a tak
umožňuje stretnúť sa s osobným Bohom, ktorý sa prejavuje
milujúci, súcitný, spravodlivý a odpúšťajúci. Ježiš je
kresťanským symbolom Boha. Ježiš - symbol Boha sprítomňuje
toho, koho symbolizuje.
On
nie iba symbolizoval aký je Boh, ale cez jeho slová a skutky
prejavoval symbolicky čo Boh robil a stále a bude robiť, aby
zabezpečil spásu ľudstva. Haight vidí Ježiša ako
sprostredkovateľa Boha ľuďom. Ježiš je centrálnym
sprostredkovaním Boha v histórii.
Pluralita
interpretácií Ježiša Krista
Haight
pracuje so všeobecne prijímanou teóriou, že jazyk Nového zákona
je mýtický. Nový zákon obsahuje prerozprávané interpretácie
Ježišovho života a v súčasnosti nemáme žiadnu objektívnu
možnosť porovnať tieto popisy s tým, ako to
prebiehalo”naozaj”. Nový
zákon navyše neobsahuje len jednu predstavu, jednu interpretáciu
Ježiša - obsahuje ich viacero. Sú tak rôzne, že žiadna snaha o
ich “harmonizácia” nevedie k úspechu.
Táto
“pluralita kristológií” (rôznych pohľadov na Ježiša) je
teda už zreteľne viditeľná v Novom zákone. Haight uvádza ako
príklad päť rôznych interpretácií Ježiša zo stránok Nového
Zákona:
1. Ježiš
ako nový Adam (Rim 5,12-21 a 1Kor 15,21-23; 45-49
2.
Ježiš ako Boží Syn (Mk
1, 9, 14, 15. kapitola)
3.
Ježiš Kristus splnomocnený Duchom (Spirit christology) (Lk
a Sk na viacerých miestach)
4.
Ježiš Kristus ako Božia múdrosť (Flp
2,6-11 a Kol 1,15-20 a Mt 11,25-30)
5.
Ježiš ako Božie Slovo
(Jn
1. kapitola, Prológ k Jánovmu evanjeliu)
Ježiš
Kristus je identifikovaný ako ten, ktorý pre-existoval ako Logos, a
ktorý sa ako kontinuálny subjekt stal ľudskou bytosťou. Logos je
pritom rozdielny od Boha, pritom však zdieľa Božiu prirodzenosť,
nie je však Bohom - Otcom. Haight označuje Prológ k Jánovmu
evanjeliu za “poetickú kristológiu”, ktorá povznáša ľudského
ducha. Prináša silu mystéria tým, že pripomína úchvatné
tvrdenie kresťanskej viery, že je to sám Boh, ktorého stretávame
v Ježišovi (v ľudskom tele) a teda Boh sa v ňom skutočne
zjavuje.
Pluralita
kristológií je nevyhnutná (a vítaná) aj dnes, keď rozličné
komunity v rozličných kultúrnych oblastiach formulujú vlastné
interpretácie Ježiša Krista. Je legitímnou úlohou teológov
reflektovať a re-interpretovať Ježiša v svetle súdobej filozofie
tak, aby bol Ježišov príbeh zrozumiteľný v každom
historicko-kultúrnom období. Haight
však nie je relativista ani redukcionista. Stanovil pravidlá, ktoré
musí spĺňať kristológia, aby mohla byť považovaná za vhodnú.
Pravoverná
kristológia musí:
To,
že je legitímne nanovo interpretovať Ježišov príbeh za pomoci
súdobej filozofie ukazuje história cirkvi. Na konciloch v Nicei a
Chalcedóne (4 -5. storočie) boli prijaté doktríny o
Ježišovi, ktoré používali koncepty gréckej filozofie, ktorá
bola úplne cudzia jazyku Nového zákona.
Žiadna
kristológia však nemôže byť chápaná ako finálne a úplne
vyhlásenia o Ježišovi Kristovi. Je
to všetko symbolický jazyk o tom, ako je Boh prítomný v
Ježišovi.
Ježišovo
Božstvo
Nie
Ježiš sám bol symbolom Boha – ale Ježiš bol splnomocnený.
Splnomocnenie predpokladá prebývanie (indwelling) „Boha ako
Ducha“ v ľudskej osobe. “Ježiš
bol splnomocnený nikým menším než Bohom“. Haightov
Ježiš nie len poukazuje na niečo mimo neho, čo ho presahuje,
Ježiš -symbol Boha sprítomňuje toho, koho symbolizuje.
Hovoriť
o božstve Ježiša Krista je taktiež hovorením o jeho ľudskosti.
Je to dialektický vzťah medzi božským a ľudským v jednom a
každé vysvetlenie božskosti bude zároveň vysvetlením ľudskosti.
Haight nechce relatizovať Ježišovo božstvo, skôr sa nazdáva, že
každé “nedialektické” chápanie aklamácie Ježiš je Boh
riskuje, že sa vymaže Ježišovo človečenstvo a tým aj jeho
unikátnosť.
Ježiš
je Bohom, tým spôsobom, že konkrétny jedinec môže byť Božou
prítomnosťou v dejinách. Inými slovami, Ježiš je Boh tým
spôsobom, ako Boh môže byť prítomný v dejinách - berúc do
úvahy všetky obmedzenia človečenstva.
Ježiš
ako Spasiteľ
Haight
sa vyhraňuje voči tradičnej soteriológii (Anzelm), bráni sa
uznať Ježišovu smrť ako vykúpenie za hriechy v tradičnom
význame: Ježišovo
utrpenie a smrť bola vyžadovaná Bohom aby boli vykúpené naše
hriechy. Takéto
chápanie spásy je ako transakcia, tento koncept je nepochopiteľný
pre dnešný postmoderný svet.
Spása
zachraňuje ľudstvo od toho negatívneho, čo človek zažíva:
vina, hriech, utrpenie, smrť... Spása
je zážitok-akceptovanie oslobodenia sa z područia viny-hriechu,
radikálnej dočasnosti a smrti. Spása
je miesto, kde sa ľudské stretáva s božským, pretože spása je
to, čo nás zdvíha za našu nenaplnenú ľudskosť a obmedzenosť.
Spása sa nemôže odvíjať len od utrpenia a smrti Ježiša –
Ježišova spásna činnosť musí zahŕňať aj jeho učenie,
skutky, postoje, smrť aj vzkriesenie.
Ježiš
je spasiteľom tým, že je ten, kto odhaľuje Boha, symbol pre
stretávanie sa
s Bohom a ako ideálny model ľudskej
existencie.
Ježiš
je spasiteľom, pretože Boh, ktorého zjavuje a sprítomňuje je
Bohom, ktorý zachraňuje. Spása
plynie z toho, že láska je integrálnou súčasťou Božieho
stvoriteľského aktu. Boh efektívne miluje. V kresťanskom
kontexte, Ježiš, ako centrálne sprostredkovanie transcendentného
Boha, je hlavným médiom pre kresťanský koncept spásy.
Ježiš spásu netvorí – ale ju zjavuje, niečo, čo vždy bolo
činné.
Sme
pozvaní žiť život lásky a poslušnosti voči Bohu a k službe
ostatným – tak ako to robil Ježiš. Ak
nasledujeme vzor Ježiša – symbolu Boha, tak ako on nasledoval
svojho nebeského Otca, aj my budeme vzkriesení zo smrti tak ,ako
bol on vzkriesený. Aj my budeme vyvýšení a oslávení Bohom ako
bol on.
Ježiš
a iné náboženstvá
Haightova
pozície začína z pochopenia oboch - univerzality a plurality Božej
prítomnosti a zjavenia. Základom je Haightovo chápanie spásy ako
univerzálneho Božieho diela. Nemôžeme tvrdiť, že Boh prejavuje
svoju lásku len niektorým svojim stvoreniam a ostatným nie.
Rovnako nemôžeme povedať, že Boh takúto lásku sprostredkoval
len jednej skupine v istom historickom období. Keďže táto Božia
láska sa prejavuje cez ostatné náboženstvá, sú taktiež
sprostredkovateľmi spásy pre ich príslušníkov.
Už
dlhšie nie je možné vyžadovať si nadradenosť kresťanstva v
hocijakom objektívnom, metafyzickom význame. Podľa Haighta nie je
nutné silou-mocou presviedčať príslušníkov iných náboženstiev,
aby akceptovali kresťanské doktríny. Silná stránka Haightovej
teológie je v jej realizme a v jeho viere v Božiu veľkodušnosť a
Božie tajomstvo.
Haight
nehovorí, že by kresťania v pluralistickom svete opustiť
vyhlásenia, že Ježiš je Pán, alebo sa zdržať vysvetľovania
nekresťanom kto je podľa nich Ježiš. Argumentuje, že v
zdôrazňovaní Ježišovho Božstva by nemali ísť k tomu, že
označia ostatné náboženstvá za nepravdivé. Kresťanstvo je
niečo, čo môže podporovať pluralizmus a pritom sa nezriecť
vlastnej integrity.
Podľa
Hiaghta, katolíci sa posúvajú (alebo sa už posunuli) od toho, že
všetko ne-katolícke je zavrhnutiahodné k teologickej otázke, ako
pochopiť pravdy, ktoré sa nachádzajú v iných kresťanských
komunitách a iných náboženstvách.
Duch
Svätý a Trojica
Haight
interpretuje Ducha Svätého nie ako odlišný subjekt v rámci
Trojice, ale ako “metaforický symbol” “Boha ako Ducha”. “Boh
ako Duch” (God as Spirit) vyjadruje skúsenosť Božej sily a
energie v stvorení. Boží Duch nie je ani tak separátny činiteľ,
ako kreatívna sila Boha.
Náboženský
symbol “ Boh ako Duch” je symbolické vyjadrenie Božej práce,
Božej aktivity, sily a energie, ktorá niečo uskutočňuje. “Boh
ako Duch” je pre Haighta symbol Božej kontinuálnej aktivity a
sily v rámci sveta od stvorenia a je prejavovaná v Ježišovi
zvrchovaným spôsobom.
Haight
ukazuje na historickom prípade, že dôvod vzniku doktríny o
Trojici bolo vyriešiť kristologický problém. Nie vysvetliť
povahu Boha, ale vyriešiť hlavnú kontroverznú otázku o
prirodzenosti Krista. Haight uvádza, že trojičnej doktríne sa
nepodarilo uspokojivo vysvetliť tieto otázky ani ho bližšie
nepriblížila ľuďom.
Biblické
definície Ježiša ako „Božieho Syna“ boli pred stáročiami
redefinované využívajúce termíny gréckej filozfie. Koncily 4 a
5 storočia použili termíny ako „osoba“, “prirodzenosť“,
aby vysvetlili biblické texty. V súčasnej post-modernej kultúre
sú biblické termíny a termíny z 4 a 5. storočia často považované
za nepochopiteľné. Spôsob ako sa dá preformulovať Trojica je
tak, že sa povie, že „štruktúra kresťanskej viery je trojičná“
- nie, že Boha je troj-jediný. Božie spása prichádza od Boha k
ľudstvu cez dar svojho prvorodeného Syna a cez Jeho Ducha. Tým
Duchom sa myslí Boh ako Duch.
Kritika
Kritika
Haightových myšlienok sa týkala hlavne dvoch kľúčových
miest:
1.
Interpretácia Ježiša
Podľa kritikov nie je dostatočne
zdôraznené Ježišovo Božstvo. Ježiš je interpretovaný ako
“Symbol Boha” ako ten, cez ktorého ľudia stretávali Boha. Ako
viditeľnú tvár neviditeľného Boha.
2.
Vzťah kresťanstva a iných náboženstiev
Kresťanstvo (vrátane
Katolíckej cirkvi) nie je jedinou cestou k spáse. Boh sa prejavuje
spásonosným konaním aj mimo kresťanstva. Podľa kritikov je
je to neprípustná redukcia
Ježišovej spásnej činnosti.
Za
všetkých kritikov hovorí citát profesora Geralda O’Collinsa, SJ
z Pontifikálnej Gregoriánskej Univerzity: “Neobetoval
by som svoj život kvôli Ježišovi Rogera Haighta. Je to triumf
snahy o relevantnosť nad ortodoxiou.“
Čo
vadilo Vatikánu
Kongregácia
pre Náuku viery vydala Notifikáciu k dielu R. Haighta, ktorá
označila Haightovu knihu ako „dielo obsahujúce vážne
doktrinálne omyly”, ale nepoužila termín “heréza”.
Špecificky
uvádza nasledujúcich 7 bodov:
1.
Teologická metóda
Kritika,
že podľa Haighta je Obsah viery podriadený jej uveriteľnosti
a zrozumiteľnosti
v post-modernej kultúre.
2.
Preexistencia Slova
Podkopávanie
doktríny, že Kristus existoval ako Slovo pred inkarnáciou do
Ježiša z
Nazareta.
3.
Božstvo Ježiša
Ježiš
je Haightom prezentovaný ako človek, ktorý symbolizuje a
"sprostredkováva"
spásnu prítomnosť
Boha - v opozícii k doktríne o pravom človeku a pravom Bohu.
4.
Svätá Trojica
V
Haightovom diele sú Syn Boží a Duch Svätý prezentovaní ako dve
odlišné sprostredkovania
Boha
- myslieť si, že sú to dve odlišné osoby by ohrozilo
skutočnosť,
že Boh je jeden. Takýto názor je v rozpore s doktrínou o
sv. Trojici.
5.
Spásna hodnota Ježišovej smrti
Haight:
Skutočnosť, že Ježiš akceptoval utrpenie
ako
trest za naše hriechy alebo
svoju smrť ako
uspokojenie spravodlivosti Boha nedáva v dnešnej dobe zmysel.
6.
Jedinečnosť a univerzálnosť spásy sprostredkovanej Ježišom
Ježiš
je "normatívny" pre kresťanov ale nie pre príslušníkov
iných náboženstiev a teda
nie je nevyhnutné veriť, že Boh
poskytuje spásu len cez Ježiša. Toto je v rozpore s
tradičnou
cirkevnou náukou o Ježišovi ako jedinečnom a univerzálnom
prostredníkovi
spásy ľudstva.
7.
Ježišovo vzkriesenie
Viera
v prázdny hrob a objavovaní sa Ježiša po vzkriesení nie sú
nevyhnutné pre vieru.
To je v rozpore s
tradičným kresťanským učením.
V
prvom kroku Konregácia Haightovi zakázala učiť na katolíckych
univerzitách. O niekoľko rokov bol trest sprísnený na zákaz
vyučovania na všetkých univerzitách (aj nekatolíckych) a zároveň
mu bolo zakázané verejne publikovať.
Reakcia
na kritiku
Haight
na kritiku Vatikánu verejne nereagoval. Odmietal žiadosti o
rozhovory v katolíckych aj nekatolíckych médiách. Na jednej
konferencii počas prestávky krátko odpovedal na otázky:
Hovoria
(Vatikán), že teológovia majú prispievať do tradície a do
spoločenstva. Ja som sa o to pokúsil tým, čo som napísal.
Počínal som si veľmi, veľmi opatrne a zodpovedne, keď som
formuloval odpovede na otázky, ktoré nemôžu zostať
nezodpovedané.
Haight
považuje svoje dielo za službu cirkvi. „Obávam
sa toho, že vzdelaní katolíci odídu z cirkvi, ak tu nebude
priestor pre otvorený prístup voči ostatným náboženstvám.
Na
Haightovu obranu sa postavila Americká katolícka teologická
spoločnosť (Catholical Thelogical Society of America). Dielo Jesus:
Symbol of God označili
za výnimočnú službu vo formulácii odpovedí na kľúčové
otázky dneška.
„Berúc
do úvahy kroky voči R. Haightovi, sme znepokojení, že Kongregácia
neberie do úvahy tradičné rozdiely medzi katechézou a teológiou
a tak ohrozuje funkcie oboch vied a ich službe v prospech Cirkvi.
Obávame sa následkov, takýchto krokov pre budúcnosť katolíckej
teologickej profesie“.
Roger
Haight sa podriadil rozhodnutiam Kongregácie a v súčasnosti neučí
ani verejne nepublikuje.
Záver
Podobne
ako v iných kresťanských denomináciách už po viaceré
generácie, Katolícka cirkev sa čoraz viac stáva voluntaristická
- byť katolíkom znamená rozhodnúť sa byť katolíkom. Byť
katolíkom len preto, že sa tak niekto narodil alebo kvôli
zvláštnej kombinácii viery, lojality, strachu a kultúrnej
identity, už nie je dlhšie možné pre moderných ľudí západných
spoločností. Teológia a ekleziológia R. Haighta prináša to, čo
mnohí katolíci v princípe veria už v súčasnosti.
Haight
ukazuje, že interpretácia Ježiša Krista môže byť v
konzistencii so súčasnou kultúrou aj vedeckými poznatkami a
pritom zostať poctivá. Ako taká pomáha lepšie rozumieť Bohu,
ktorého sprostredkováva Ježiš Kristus aj v dnešnej dobe.
Vatikán
kritizoval použitie „neprimeranej teologickej metódy”, pretože
použitie tejto metódy viedlo k záverom, ktoré sú odlišné od
tradičného katolíckeho učenia. Ale to bolo presne Haightovým
zámerom. Priniesť novú teologickú metódu a v rámci nej
preformulovať cirkevné dogmy v súčasnom jazyku.
Či
už má Haight v každom konkrétnom bode pravdu, alebo sa aj mýli,
má svoje legitímne miesto v prebiehajúcej seba-reflexii Cirkvi.
Samozrejme, Haightovo dielo ako každá inovácia potrebuje kritické
zhodnotenie. Dielo je však zásadné a je jedným z
teologických diel, ktoré otvárajú brány do novej postmodernej
(alebo post-postmodernej) kresťanskej paradigmy.