Nezomiera cirkev, len jej forma

Nezomiera cirkev, ale jej dlhoročný, dôverne známy obraz, týmito slovami poukázal známy viedenský pastorálny teológ Paul Zulehner 14. januára 2011na konferencii o pastorácii v Salzburgu na epochálnu transformačnú krízu, ktorá dnes postihla cirkev. Viera už nie je osudom, ale voľbou, mnoho členov cirkvi sa nachádza v akomsi výstupovom standby, hovorí Zulehner. Ten, kto nemá silné väzby na cirkev a vieru, odchádza z cirkvi preč. Iritácie, akými boli nedávne sexuálne škandály či fatálne omyly pri menovaní biskupov, pôsobia ako prilievanie benzínu do ohňa, pokračuje Zulehner. V mnohých cirkevných komunitách sa prejavuje ekleziálna starecká depresia, ktorá sa prezentuje v otázke: Máme ešte vôbec pred sebou budúcnosť? 

Zulehner prirovnal dnešnú cirkev k stareckému páru Abraháma a Sáry z knihy Genezis, ktorí sami od seba už nemohli počať dieťa, a tak už podľa nich nemal ich rod budúcnosť. Napriek tomu sa však na nich splnilo Božie prisľúbenie, ktoré ich predurčilo na kmeňových prarodičov izraelského národa. Zulehner ďalej pripomenul proroka Izaiáša, ktorý zvolal v mene Boha: Pozrite, tvorím čosi nové. Či to snáď nevidíte? Cirkev by  si teda mala položiť otázku: Máme stále ešte nádej  na život?

Boh je tiež Bohom ateistov a skeptikov, hovorí Zulehner. Momentálne prevládajúce downsizing starej cirkevnej štruktúry bez substanciálnych dôrazov na novú orientáciu neotvára žiadne dvere do budúcnosti. Zulehner varoval pred trojakým vykrvácaním: 1. Niekdajšia úloha farára sa diametrálne líši od tej, akú by mal dnes zastávať skutočný dušpastier; 2. Cirkevný život na vidieku sa stáva neznesiteľne fádnym; 3. Podobne je to i so slávením Eucharistie. Namiesto budovania nových farských zväzkov či organizácií by mala znieť otázka: Aká pastorálna priorita  je najvhodnejšia v jednotlivých prostrediach a okolnostiach? Laické farské rady sú síce vysoko motivované angažovať sa, avšak bez hybných chýbajúcich vízií by tieto iniciatívy mohli skončiť v nebezpečenstve samoúčelných a prehnaných  aktivít. 

Je zrejmé, že situácia v cirkvi a spoločnosti je na Slovensku odlišná od situácie v Rakúsku. Ale aj Slovensko je neustále vystavené zmenám a dynamike života. A tak snáď môžu byť tieto myšlienky prof. Zulehnera podnetom k zamysleniu, aby sa cirkevné spoločenstvá nestali zahnívajúcimi stojacimi vodami, ale živou a čistou tečúcou vodou.