Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 11. 7. 2010

15. nedeľa cez rok C
Kol 1, 15 - 20
Autor: Viliam Arbet
Obsah dnešných bohoslužobných textov nás zvádza venovať sa vzťahu zákona a lásky. Láska má mať svoje uživotnenie, ukotvenie v skutkoch. Nemôže sa jednať len o citové vzplanutie, ale má byť podložená niečím trvácnejším, skutkami. Keď sa ale lepšie pozrieme na text, ktorý pochádza z dielne apoštola Pavla - z listu Kolosanom, zistíme, že dnešné čítanie rieši ešte jeden dôležitý vzťah, a to vzťah slobody a záväznosti.

To sa dotýka každého človeka. Pravda za predpokladu, že chceme byť slobodnými. Napriek túžbe po slobode sa ale často musíme podrobovať aj určitej vonkajšej moci, ktorá nás niekedy vedie ku skutkom, ktoré by sme inak, sami od seba pravdepodobne nekonali. Ale konáme ich v mene niečoho vyššieho, konáme pre druhých, pre dobré spolunažívanie s inými, vzletne povedané pre Boha, či pre Ježiša.

Také sú zákony, ktoré majú viesť k zachovaniu spokojné spolunažívanie ľudskej spoločnosti. Tak to bolo aj v Izraelskej spoločnosti, kde zákonom bolo Desatoro, ktoré svoju zákonnú moc odvodzuje od moci, ktorá nás presahuje - moci Boha. Už Mojžiš sa snažil Izraelitom vysvetliť, že zákon nie je len akási vonkajšia moc, ale sú to slová Boha, ktoré sú zapísané v našom srdci. Sú to slová, ktoré svedčia o božej láske, napriek tomu, že niekedy sú aj príkre. „Toto slovo je celkom blízko pri tebe, je v tvojich ústach a v tvojom srdci, a preto ho môžeš zachovať." Slovo, ak je pravdivé je to, čím vyjadrujeme seba samého, svoju bytosť, slovom vypovedáme sami seba a prekračujeme hranicu, ktorá nás delí od druhých a od Boha. Preto aj nás vzťah k Bohu vyjadrujeme slovami, preto sa modlíme. Bez slov modlitby, aj keď ich niekedy nemusí byť veľa, by náš vzťah k Bohu odumrel.

Napriek tomu, že naše vzťahy sú zapísané v našom srdci a vyjadrujeme ich slovami, predsa len nám niekedy pripadajú požiadavky, ktoré na nás kladú vzťahy, zákony, zvyklosti a druhí ľudia, ako niečo obmedzujúce. Vtedy hľadáme to, čo by nás oslobodilo, čo by nám dodalo vnútorné presvedčenie slobody a zároveň by sme pritom nepošliapali spolunažívanie, vzťahy, spravodlivosť. V časoch prvých kresťanov, v čase sv. Pavla tí šikovnejší to hľadali v ľudskej múdrosti, vo filozofii a pravdepodobne ich nebolo málo. Práve list zo školy apoštola Pavla, ktorý je adresovaný Kolosanom hovorí, že táto konkurencia ľudskej múdrosti, špekulácie nemôže prekonať Kristovu múdrosť. Pretože Kristova múdrosť je podložená smrťou a zmŕtvychvstaním. Práve vďaka svojej smrti motivovanej láskou a vďaka prekonaniu smrti mohol Kristus zmieriť to, čo ostáva v tomto svete nezmierené. Kristus vďaka svojej smrti z lásky k nám mohol prekonať každú deštruktívnu moc a oslobodiť človeka od moci tohto sveta.

Sloboda podľa Krista má svoj zmysel v láske, sloboda v Kristovi nás potom oslobodzuje od každej vonkajšej moci tohto sveta. Každý človek je určený aj pre druhých, nielen pre slobodu. Slobodu nám dodáva Kristus láskou, ktorú nám on sám svojim životom ukázal, predznačil. Ďakujme teda za Krista, ktorý nás vedie k skutočnej slobode, ktorá nestráca spoločenstvo s blížnymi, ale nás vedie bližšie k nim, zmieruje naše protiklady a utvára z nás jednu ľudskú rodinu.

arbet.viliam@orangemail.sk