Poradca
Autor: Karol Moravčík; dňa 23. júla 2010; k diskusii okolo Jána Krstiteľa - Mariána Balázsa.
V tie prvé dni, keď bol zverejnený odchod angažovaného kňaza, františkána a publicistu J. K. Balázsa z kňazstva a rehole, nebol som na Slovensku. To mi poskytlo istý čas, aby som si prichádzajúce informácie mohol v pokoji zosumarizovať. Zdá sa, že najprv to vyznelo tak, že J. K. Balázs sa stal hlavným poradcom novej predsedníčky slovenskej vlády ako kňaz a rehoľník. V tom kontexte mu niektorí kolegovia temer gratulovali. Potom sa situácia vyjasnila a z Jána Krstiteľa sa stal Marián. Neskôr sa dodala aj informácia, že Marián Balázs požiadal cirkevných predstaviteľov o oslobodenie od záväzku kňazského celibátu.
Prípad M. Balázsa je akiste zaujímavý, ale nakoľko sa nám patrí ho vôbec komentovať? Komentárov je široká škála. Tzv. konzervatívne katolícke kruhy M. Balázsa odcudzujú, sekulárni a liberálnejšie zmýšľajúci ľudia vidia v jeho odchode potvrdenie toho, že s katolíckou cirkvou sa v súčasnom svete kráčať nedá. M. Balázs samotný sa vyjadril pre médiá v tom zmysle, že (necitujem presne) „pomery v cirkvi ho dusili a je z nich znechutený, cirkevní predstavení si neplnia prorockú úlohu“ a pod.
Treba povedať, že kňazov rímskokatolíckej cirkvi za ostatné roky odišlo z cirkevnej služby dosť. Viacerí veľmi schopní a vzdelaní; väčšina z nich kvôli celibátu. M. Balázs je verejnosti asi najznámejší. Poznám kňazov, ktorí odišli zo služby, ale vyjadrili túžbu ďalej pracovať medzi ľuďmi ako kňazi, ak by to raz vedenie cirkvi umožnilo. Sú však aj takí, čo úplne stratili nádej, že v blízkej budúcnosti sa v štruktúrach cirkvi niečo zmení (nielen s celibátom) a od rímskokatolíckej cirkvi neočakávajú už temer nič nádejné, nanajvýš od kresťanstva všeobecne.
Dôvody M. Balázsa zanechať dráhu kňaza a františkána nepoznám, preto o nich nechcem špekulovať. Zastavím sa len pri téme, ktorá ma s M. Balázsom spájala, a tou je dôraz na kompatibilitu aktuálneho kresťanstva s kultúrou našej doby a na spoločenskú zodpovednosť cirkvi. Líšime sa asi v tom, ako konkrétne si to máme predstavovať. On sa často verejne vyslovoval v tom zmysle, že pomery v cirkvi sú znechucujúce a cirkev si neplní prorockú úlohu vo svete. V mnohom mu treba dať za pravdu. Nezdieľal som s ním však predstavu, že najvyšší cirkevní predstavitelia majú bezprostredne reagovať na jednotlivé trápne činy politikov i občanov. Určite súhlasím, že by mali dať najavo svoj odpor voči tomu, čo sú takpovediac systémové hriechy v spoločnosti. Takisto súhlasím, že cirkev, jej predstavitelia (a to nielen biskupi) by mali byť inšpirátormi etického, teda spravodlivého, solidárneho, slobodomyseľného konania v spoločnosti. Najmä z Kristovho ducha, ktorý by mal byť cirkvi vlastný.
Zaiste, nie je dôvod namýšľať si, že z Kristovho ducha už len na základe svojho svätenia musí konať opravdivejšie kňaz ako iný čestný človek. A tiež musíme pripustiť, že môžu byť aj také situácie, že daný človek môže svojmu svedomiu či priamo Kristovi slúžiť lepšie v inom postavení, ako je postavenie kňaza a rehoľníka. Bolo by však vskutku nešťastné, ak by si niekto z nás myslel, že za étos v spoločnosti možno zmysluplnejšie či účinnejšie zápasiť z individuálnej pozície vládneho úradníka ako z pozície angažovaného kresťana, ktorý sa opiera o konkrétnu cirkevnú komunitu. Tieto pozície sú neporovnateľné. Ak nás situácia v našej miestnej cirkvi dusí, ak táto konkrétna cirkev tu a teraz nie je podľa nás dostatočne cirkvou Kristovou, a preto nie je ani kriticky prorockou zoči-voči občianskej spoločnosti, pracujme, bojujme, aby táto cirkev bola naozaj cirkvou Kristovou. Aby bola cirkvou, ktorá sa nebude prispôsobovať duchu doby (v tom, kde je ten duch povrchný, úpadkový, ohlupujúci...), ale cirkvou, ktorá bude vedome aktuálnou, kritickou a prorockou vo svojej dobe. Aby bola cirkvou, ktorá vie žiť Ježišov odkaz – byť kvasom sveta a soľou zeme.
Pre cirkev je to zásadne možné, lebo (trochu pateticky povedané) vlastní evanjelium a kríž. Štátny vládny úrad nič porovnateľné nevlastní. Napr. charta ľudských práv nie je a nemôže byť jednoducho programom nejakej vlády. Vládna (výkonná) moc je nanajvýš len nástrojom (aj to nepriamo a v praxi zriedkavo) ochrany týchto práv. Vnímanie, pochopenie a formulovanie ľudských práv sa rodí inde. Cirkev je však tým najvlastnejším prostredím, kde sa evanjelium rodí a kde sa kríž – ten Kristov nesie a dosvedčuje. Cirkev toto evanjelium a tento kríž nevlastní ako svoj výrobok, ale ako Kristov testament. Ak by sa cirkev tvárila, že nie je pod evanjeliom a krížom, ale nad ním, ipso facto by prestala byť Kristovou cirkvou. O to sa vedie ten pravý vnútorný zápas v cirkvi a nedá sa vybojovať nikde inde ako tam, kde sa evanjelium počúva a kríž ohlasuje. Vládny úrad žiaden takýto zápas o svoje „evanjelium“ nepozná. Priniesť ho tam môžu len pracovníci úradu, ak by neboli predovšetkým úradníkmi a ľuďmi moci, ale ľuďmi evanjelia, étosu, etiky, viery...
Preto som presvedčený, že prorockú úlohu môže kresťan a kňaz žiť zásadne skôr s krížom a evanjeliom v cirkvi – hoci aj skostnatenej, ako s poznámkovým blokom a mobilom na úrade vlády – hoci aj s modernou ženou v hlavnom kresle. V cirkvi konkrétnych ľudí, konkrétnych biskupov, kňazov, kresťanov, štruktúr atď. sa možno sklamať, ale nesúhlasím s tým, že je to dôvod, aby sme cirkev s jej krížom a evanjeliom zamenili za úrad moci s jeho zákulisím, jeho financiami a jeho nutnými kompromismi. V tomto sa odvolávam na najkritickejšieho teológa katolíckej cirkvi Hansa Künga, ktorý sklamaným kňazom a veriacim vždy opakoval: Neodchádzať z cirkvi, ale bojovať, aby cirkev bola naozaj cirkvou Kristovho evanjelia, nie stredovekého rímskeho systému!
Osobne som si vážil morálno-spoločenské vystupovanie J. K. Balázsa od jeho prvej verejne známej kázne až po jeho pravidelné akcentovanie etiky v politike. Tešil som sa, že do našej diskusie priniesol témy novšej teológie, ako napr. teológie oslobodenia a „Novej politickej teológie“ J.B. Metza. V ostatných rokoch som však nechápal, v akom zmysle si rozumie s politikmi, analytikmi a novinármi z neo(liberálnych) zoskupení, vyznávajúcich ekonomický (neo)liberalizmus, prísne privátnu morálku a privátne náboženstvo, čím sa nachádzajú na úplne opačnom póle ako zmienené teologické koncepty. Zdá sa mi, že aj známi zosnulí kňazi – myslitelia, ako boli napr. J. Zvěřina a J. Tischner, ktorých sme spolu s M. Balázsom za ich teologicko-filozofické názory a spoločenské postoje obdivovali a ktorí mali veľmi živé vzťahy s ľuďmi z necirkevného prostredia, boli priateľmi ľudí zo sekulárneho prostredia inak – viac nadstranícky a sociálnejšie.
Pre verejnosť je určite dôležité sledovať, aké typy ľudí si okolo seba zhromažďuje predsedníčka novej slovenskej vlády. Azda je to pozitívum, že si za hlavného poradcu nevybrala človeka zo stranícko-podnikateľského prostredia, ale z intelektuálneho a duchovného. Nakoľko a v akom zmysle zostane poradca M. Balázs intelektuálom, teológom a kresťanom, to bude však dosť závisieť od toho, s kým a v rámci akej (kresťanskej) komunity sa bude radiť on sám.
V mene Teologického fóra ďakujem Mariánovi Balázsovi za niekoľko spoločných rozhovorov a iniciatív – aj vďaka nemu a ním vedenému vydavateľstvu Serafín vyšli v slovenčine cenné diela teológov (J. B. Metz, P. Zulehner/ K. Rahner, E. Biser...), ktoré sme z TF iniciovali. Pre budúcnosť mu prajem, aby sa vo sférach politickej a mediálnej moci nestratil a zachoval si kritický odstup nielen od moci cirkvi, ale aj od tých oblastí moci, ktoré človeka zvyknú zomlieť omnoho desivejšie ako akákoľvek moc cirkevná.
