Ak je tu určitý problém, je daný problematickým prepojením božieho a ľudského sveta. V našich predstavách sú to dva rôzne svety a akákoľvek komunikácia medzi týmito dvoma svetmi nám pripadá podozrivá. Problematické je pre nás božie Zjavenie, teda spôsob akým by mohol Boh komunikovať s nami ľuďmi a to ešte aj pre nás ľudí záväzným spôsobom. Sme ochotní hovoriť o Bohu, ale len vtedy, pokiaľ príliš nezasahuje do nášho ľudského sveta. Takýto radikálny zásah Boha do sveta znamenalo Kristovo Vtelenie, ktoré si pripomíname na Vianoce. Je to sviatok, ktorý nám hovorí, že cez Ježiša sa Boh stal jedným z nás, stal sa členom ľudskej rodiny, stal sa našim pokrvným príbuzným. Na Vianoce sme dojatí touto skutočnosťou, vnímame Ježiša ako dieťa, a tak to spojenie božieho a ľudského sveta prijmeme zabalené do citov a ľudských dojmov.
Jeho kríž, zmŕtvychvstanie pre nás už predstavujú ostrejšiu kolíziu so svetom nášho myslenia. Pretože tu už do popredia nevystupujú city, tu sa stretáva realita života, reprezentovaná utrpením, koncom, odkazom, ktorý Kristus zanecháva - so svetom božím. Tu ostrejšie vystupuje do popredia rozdielnosť v chápaní ľudskej smrti a Kristovej smrti, jeho odkazu a tým, čo zanechávame my po sebe.
Kristus, tým, že sa stal človekom, vnímal svet a život podobne ako ho my vnímame. Aj on si uvedomoval, že je človekom, osobou popri iných ľuďoch, ktorí žili súčasne s ním, aj všetkých ostatných, žijúcich kedykoľvek pred ním a po ňom. Uvedomoval si svoju jedinečnosť, podobne ako si ju aj my uvedomujeme a uvedomoval si pradivo vzťahov okolo seba. No zároveň toto pradivo vytváral aj nanovo, inak - ako Boh. Pred jeho božím pohľadom sa zároveň aj my ľudia prejavujeme našimi vlastnosťami, tým čo prinášame nielen do vzťahu s ním, ale aj k iným ľuďom.
Ak hovoríme o nanebovstúpení, tak hovoríme v istom zmysle o tom, že ten ľudský uhol pohľadu prestal platiť, že Kristus človekom zostal už len mysticky, či v našej spomienke, no zároveň tu zostáva stále prítomný ten jeho božský pohľad, ktorým sa snaží aj naďalej utvárať z nás jednu ľudskú rodinu. Toto nám pripomínajú aj boží poslovia. Netreba hľadieť do neba, netreba sa obzerať za jeho ľudským pohľadom, ktorý prestal byť prítomný, ale treba si viac uvedomovať ten boží pohľad, ktorým nás sprevádza na našej ceste. Tento pohľad je natoľko blízky, že ho môžeme vnímať akoby v istom zmysle prítomného, ako toho, ktorý sa už - už má vrátiť. Kristus nás nesleduje nečinne, z jeho strany je to zápas o nový pohľad, o to, aby sme ho aj my vedeli vnímať v novom svetle, z nového uhla pohľadu. Prosme preto Krista, ktorý je pri Bohu, aby sme sa vedeli radovať z jeho terajšieho prebývania a aby aj táto jeho nová existencia bola pre nás inšpiráciou do našich zápasov života.
arbet.viliam@orangemail.sk