Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 2. 5. 2010

5. nedeľa veľkonočná (C)
Sk 14, 21b - 27
Autor: Viliam Arbet
Dnešné prvé čítanie zo Skutkov apoštolov svedčilo o raste prvotnej cirkvi. Spoločenstvo prvých kresťanov predstavovalo naozaj nebývalú silu, ktorá pôsobila vo vtedajších dejinách ako explózia. Spoločenstvo prvej cirkvi rástlo, takže v predstaviteľoch tej pôvodnej židovskej cirkvi, v predstaviteľoch synagógy to vzbudzovalo žiarlivosť a rivalitu. To ale nie je náš dnešný prípad, my svoju vieru žijeme skôr z dedičstva. Prevzali sme ju od našich predkov a hľadáme spôsob ako s ňou naložiť v dnešnom svete. Nezakusujeme rast viery ako prví kresťania. Naopak, dnes mnohí vieru odkladajú, neoslovuje ich vnútorne, nevedia ju dať do súvisu s dnešným životom. V takýchto dobách sa v cirkvi, v kresťanstve vždy spomínalo nadšenie a optimizmus prvých kresťanských čias. Ideál prvotnej cirkvi.

Čo prvej cirkvi dávalo tú silu rastu, ktorú im dnes závidíme? Bola to sila toho nového, čo odpovedá na problémy sveta, vtedajšej spoločnosti. Kresťanstvo nebolo útekom zo sveta, ako sa to snažia vysvetľovať mnohí jeho nepriatelia, predstavuje skôr nový záujem o svet, túžbu svet zmeniť a pretvoriť, odstrániť jeho chyby. Oproti úpadkovej moci cisára, ktorý sa v prvom storočí nechal vyhlásiť za Boha, kresťanstvo predstavovalo duchovnú moc, postavenú na Kristovi. Kristus sa nenechal vyhlásiť za kráľa, vladára, jeho vláda predstavovala vládu lásky, ktorá vládne cez službu, cez prekonanie egoizmu a cez uprednostnenie druhého človeka, blížneho. Oproti moci cisára preto mohol autor spisu Zjavenia hovoriť o vízii novej zeme a nových nebies, pretože tie prvé, aj s cisárom a jeho slávou, sa pominú. Namiesto toho nastúpi nová ľudskejšia vláda, postavená na Kristovi.

Časy prvých kresťanov boli nielen obdobím radostného ohlasovania tohto Kristovho posolstva, prvých misií, bolo to obdobie, v ktorom kresťania očakávali bezprostredný druhý príchod Krista. Pre nich bol Kristov návrat a nastolenie nového - skutočne božieho - kráľovstva na zemi očakávaním, z ktorého žili. Medzitým sme už z tohto očakávania museli vytriezvieť. Museli sme si uvedomiť, že medzi nami a druhým príchodom Krista môžu uplynúť nielen storočia ale aj tisícročia. Ak prví kresťania žili vo vedomí, že žijú v rozhodujúcej fáze dejín ľudstva, vo fáze bezprostredne pred druhým Kristovým príchodom, tak my dnes spoznávame, že rozhodujúca je každá fáza dejín ľudstva. Rozhodujúca je tá fáza dejín, ktorú prežívame tu a teraz. Nemôžeme žiť len z pohľadu dozadu, ani nie kamsi ďaleko dopredu, dôležité je práve to obdobie, ktoré teraz my žijeme. My máme uskutočňovať božie kráľovstvo, my máme žiť nové stvorenie, o ktorom Kristus hovoril. My máme nasledovať jeho príklad - konať tak ako on konal. Teda snažiť sa o život z lásky.

Samozrejme, že na tejto ceste nám nebýva ľahko a preto potrebujeme silu spomienky, pamiatky na Krista. Potrebujeme aj povzbudenie, ktoré nám dodáva túžba po druhom Kristovom príchode. S určitou dávkou mystiky môžeme a máme si tento druhý príchod Krista pripomínať. On potom môže dodať nášmu zmýšľaniu a konaniu novú silu vzdorovať oproti dnešným tendenciám zbožštiť to, čo je len časné.

Tí, čo sa pozerajú na svet len vonkajšími očami, nám pripomínajú, že dnešok predstavuje pre kresťanstvo obdobie zosvetštenia. Stratu záujmu o hodnoty ducha. No ak sa pozeráme na svet trocha hlbším pohľadom, tak vieme, že ozajstná sila sa vždy skrýva vo vnútri. Nie je očiam viditeľná, pôsobí v skrytosti ako to, čo pohýna ľudí, ľudstvo dopredu. Touto silou ostáva kresťanstvo v rámci pôsobenia kresťanov a tých, čo boli kresťanstvom vychovaní v dnešnom svete. Prosme, aby sme aj my boli schopní na tejto ceste vytrvať a hľadať nové riešenia pre dnešný svet.

arbet.viliam@orangemail.sk