Keď sme ale pri poznávaní sveta okolo nás úprimní, potom nás skúsenosť vedie k nám samotným. My sami získavame v živote rôzne skúsenosti, ktoré nás premieňajú, hovoria nám, že nik z nás nie je uchránený od rôznych chýb, zlých sklonov. Poznáme aspoň seba samých? Kedy naše vlastnosti patria k našej podstate a kedy predstavujú len určitú rolu, masku, ktorú hráme v spoločnosti? Máme vôbec právo hodnotiť druhých ľudí? Nesúvisí náš úsudok s tým, ako získavame skúsenosti v tom či onom smere?
Voľakedy vraj bolo v delfskej veštiarni napísané heslo Poznaj seba samého. Naozaj, ak poznáme sami seba, ak poznáme svoj vlastný uhol pohľadu na svet ako ten, ktorý nezastúpi nikto na svete, potom si musíme uvedomiť, že okolo nás sú iní ľudia, s podobne vlastným a nezastupiteľným uhlom pohľadu na svet. Potom si uvedomíme, že poznávať druhého nie je ľahké. Že k tomu poznaniu patrí množstvo drobných zážitkov, skúseností, ktoré nás formujú a ktoré ani pri tých najbližších celkom nepoznáme. Uvedomíme si to, čo kedysi povedal ruský spisovateľ Gorkij - človek to znie hrdo. Teda vtedy, ak sme schopní vnímať túto jedinečnosť, to, k čomu nás to zaväzuje, čo to znamená. Ak sme vôbec schopní nájsť takto seba samého, potom pochopíme, že každý skrýva takýto nesmierny obzor, ktorý treba objaviť a naplniť. Mali by sme preto druhým ľuďom žičiť. Nielen ľuďom, ale aj každému tvoru, prírode, jej zložkám.
Kto sa takémuto poznaniu seba vyhne, ten sa uspokojí s vonkajškovým porovnávaním seba s druhými. Bohužiaľ ale vonkajšok, ako sme už spomínali, nikdy nezahrnie celého človeka, naopak bude nás odvádzať od toho podstatného v druhom človeku.
Okolo tejto problematiky sa krútia aj čítania dnešnej nedele. Nazaretskí rodáci nespoznali v Kristovi, ktorý im bol podobný v mnohom, ani božieho proroka. Nezazlievajme im to, to sa aj iným muselo postupne zjaviť, ukázať cez skúsenosti s Kristom, cez to, čo s nim prežili. Možno im ale že posudzovali povrchne - na základe vonkajších znakov. Preto boli veľmi rýchli s odsúdením Krista. Nie je to aj obraz našej pohodlnosti? Neutekáme aj my pred lepším poznaním seba samých a tým aj pred poznaním iných okolo nás?
Nezabúdame aj my, podobne ako nazaretčania, že naše životy sú navzájom poprepájané, a že aj k Bohu sa dostaneme až vtedy, keď si túto prepojenosť životov navzájom lepšie uvedomíme? Nazaretčanom sa zdalo všetko jasné - Boh je vysoko nad všetkým, nad tým ľudským, nám stačí zachovávať aspoň navonok jeho predpisy a zákony a bude sa nám dariť. Zabudli, že v spoločenstve druhých lepšie objavujeme sami seba a rovnako aj Boha. V tom spočíva aj význam cirkvi pre život človeka, kresťana. V istom ohľade by sme aj mohli veriť sami, bez cirkvi. No len v spoločenstve s inými môžeme svoju vieru, aj svoje poznanie Boha, druhého človeka a nakoniec aj seba samotného zlepšovať.
A tu sme pri druhom dnešnom čítaní z listu apoštola Pavla Korinťanom. Všetko poznanie sveta okolo nás, hovorí apoštol Pavol, je nedokonalé. Podlieha zmene, nášmu vývoju. Dokonca aj prorocké poznanie raz pominie. No nepominie poznanie, ktoré nám dáva láska. Tá nás vedie zatiaľ k tomu najlepšiemu poznaniu. Pretože v láske si uvedomujeme druhých ľudí ako samostatné bytosti, láska nás vedie k tomu, aby sme svoje životy prepájali so životmi iných ľudí. V láske si uvedomujeme, že každému by sme mali dať šancu nového začiatku. Uvedomujeme si, čo Boh očakáva od nás a od druhého človeka.
Možno to je aj odpoveď na otázku, čo nám dáva poznanie Boha. Poznanie, ktoré je si najťažšie zo všetkého ostatného poznania. Ak ale sa cezeň trochu prehryzieme, tak potom nám otvorí aj poznanie života, nás samotných, ukáže nám život ako úlohu. A to je niečo, kvôli čomu sa oplatí aj dnes hľadať Boha a usilovať sa ho trochu lepšie spoznať.
arbet.viliam@orangemail.sk